schengen.euroiuris.sk

6. Analýza rámcového rozhodnutia Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom

« 6.1 Úvod

Jedným z najvýznamnejších projektov, ktorý vznikol v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach je nepochybne Európska jednotka justičnej spolupráce (ďalej len Eurojust), ktorý bol oficiálne zriadený rozhodnutím Rady 2002/187/SVV ako orgán Európskej únie s právnou subjektivitou, s cieľom stimulovať a zlepšovať koordináciu a spoluprácu medzi príslušnými justičnými orgánmi členských štátov (úplný názov: rozhodnutie Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust na účely posilnenia boja proti závažnej trestnej činnosti v znení rozhodnutia Rady 2003/659/SVV z 18. júna 2003, Ú. v. EÚ L 245, 23. 09. 2003). Eurojust ako inštitúcia pôsobí už od roku 2002, avšak reálne svoju činnosť začal až v roku 2003. Na základe rozhodnutia prijatého Európskou radou v Laekene v dňoch 14. a 15. decembra 2001 sa od decembra 2002 sídlom Eurojustu oficiálne stalo holandské mesto Haag.

Eurojust ako špecializovaný orgán Európskej únie bol od svojho počiatku chápaný ako štrukturálne opatrenie prijaté v rámci zintenzívneného úsilia členských štátov Európskej únie na úseku zdokonaľovania úrovne justičnej spolupráce v oblasti boja proti formám závažnej cezhraničnej trestnej činnosti. Eurojust je teda predurčený na bezprostredné, reálne pôsobenie v rámci fungovania inštitútov medzinárodnej justičnej spolupráce. Z tohto hľadiska je pochopiteľné, že v konečnom dôsledku sa jeho doterajšia činnosť musela prejaviť nielen v kvantitatívnych ukazovateľoch zachytených štatistikami v predmetnej oblasti, ale najmä v kvalitatívnych zmenách. Po dobu svojej existencie preukázal svoju efektívnosť skutočným posilnením fungovania justičnej spolupráce medzi 27 členskými štátmi a dosiahol významné operačné výsledky. Napriek tomu sa v jeho činnosti vyskytli nedostatky, ktoré boli odborníkmi z oblasti teórie a praxe postupne identifikované a analyzované s cieľom zabezpečiť ďalší vývoj a efektivitu Eurojustu pri napĺňaní jeho základných cieľov.

Predovšetkým jedným z faktorov, ktorý významne a podstatným spôsobom ovplyvňoval ďalšie možnosti vývoja a zefektívnenia spolupráce v rámci Eurojustu bol nesúlad medzi právomocami národných členov. Tento stav bol spôsobený nedôslednou a nejednotnou transpozíciou rozhodnutia Rady 2002/187/SVV v dôsledku čoho neboli v jednotlivých členských štátoch prijaté také vnútroštátne ustanovenia, ktoré by presne vymedzili právomoci národných členov a kolégia. Taktiež vnútroštátne rozhodnutia, ktorým sa vymenovávali národní členovia a ktorými sa vymedzoval ich status a právomoci nestačili na to, aby národní členovia reálne získali autoritu v rámci vnútroštátnych justičných orgánov alebo na európskej úrovni. Národní členovia mohli len zriedka jednať so svojimi vnútroštátnymi orgánmi z pozície autority justičného orgánu a iba niektoré členské štáty dovolili svojim národným členom, aby nariadili začatie vyšetrovania. Väčšina národných členov napríklad mohla navrhnúť vytvorenie spoločného vyšetrovacieho tímu, ale len niektorí členovia mohli reálne nariadiť jeho vytvorenie. Viac ako polovica národných členov disponovala justičnými právomocami v členskom štáte, ktorý ho vyslal, avšak práva spojené s touto právomocou sa v praxi takmer nevyužívali.

Popri tom sa podarilo identifikovať aj ďalšie oblasti, kde boli zistené nedostatky spočívajúce napríklad v slabej proaktívnej úlohe Eurojustu pri poskytovaní informácií, ktoré majú pre jeho činnosť zásadný význam a následne nedostatočnom zapojení kolégia do operačnej realizácie prípadov tým, že priamo nemohol iniciovať prípady a členské štáty sa na kolégium obracali len v prípadoch sporu o vhodnom postupe, pričom keby mal Eurojust k dispozícii širšie informácie, kolégium mohlo vykonávať svoje úlohy tak ako boli stanovené v rozhodnutí.

Hlavné fázy vývoja procesu niekoľkoročných odborných diskusií o budúcnosti Eurojustu by sa dali chronologicky zhrnúť takto:

25. – 26. september 2006: „Seminár s víziou 2020: „budúcnosť Eurojustu a Európskej justičnej siete“, Viedeň 25. – 26. septembra 2006 (závery seminára je možné nájsť v dokumente 14123/06),
20. september 2007: príspevok Eurojustu k oznámeniu Komisie o úlohe Eurojustu a EJS v rámci boja proti organizovanému zločinu a terorizmu v Európskej únii (dokument 14253/07),
dotazník Eurojustu (dokument 11143/07) a odpovede členských štátov na tento dotazník,
23. október 2007: oznámenie Komisie o budúcnosti Eurojustu a EJS (dokument 13079/07 EUROJUST 56 EJN 30 COPEN 145),
29. – 30. október 2007, seminár „Eurojust, hľadanie cesty vpred“ (pozri všeobecnú správu o seminári, dokument 15542/07 EUROJUST 63 EJN 38 COPEN 166),
6. – 7. december 2007: závery Rady o oznámení Komisie o úlohe Eurojustu a Európskej justičnej siete v rámci boja proti organizovanému zločinu a terorizmu v Európskej únii (dokument 15176/1/07 REV 1 EUROJUST 61 EJN 36 COPEN 159).

« 6.2 Dôvody pre reformu EUROJUST-u

Výsledkom odborných diskusií bolo odporúčanie, že ďalšia realizácia opatrení na zefektívnenie činnosti Eurojustu si vyžaduje nový legislatívny návrh, aby bolo možné prostredníctvom podrobného rokovania prediskutovať všetky detaily opatrení, ktoré sa musia prijať na účely posilnenia Eurojustu. Tento krok bol potrebný hlavne preto, lebo počas piatich rokov činnosti Eurojustu došlo k významným zmenám, pokiaľ ide o spôsob spolupráce v trestných veciach.

Prvou zmenou bolo rozšírenie Európskeho justičného priestoru o 12 nových členských štátov a zodpovedajúce zvýšenie rozsahu justičnej spolupráce v rámci Únie. Ďalšou významnou zmenou bola oblasť právneho rámca. Predovšetkým Dohovorom z 29. mája 2000 o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie (a jeho protokol z roku 2001, Ú. v. ES C 197, 12. 7. 2000, s. 1; Ú. v. ES C 326, 21. 11. 2001, s. 1) sa potvrdilo pravidlo, ktoré bolo stanovené už v Schengenskom dohovore z 19. júna 1990, že by mali existovať priame kontakty medzi príslušnými justičnými orgánmi na národnej úrovni a prioritu by mala mať „decentralizácia“ justičnej spolupráce. Na druhej strane bolo skonštatované, že decentralizácia justičnej spolupráce nie je možná bez väčšej operačnej efektívnosti nadnárodných orgánov, ktoré majú pomáhať a podporovať vnútroštátne justičné orgány. Podstatnou zmenou bolo aj zavedenie a uplatňovanie nástrojov založených na zásade vzájomného uznávania v praxi, v dôsledku čoho sa postupne menila povaha, rozsah a výsledky spolupráce v trestných veciach. Spolupráca založená na priamych kontaktoch a vzájomnom uznávaní sa vo väčšine prípadov začala ukazovať ako viac efektívna.

Únia sa navyše postupne vybavuje osobitnými nástrojmi na boj proti najzávažnejším formám trestnej činnosti páchanej na európskej úrovni. Spoločné vyšetrovacie tímy tak profitujú z právneho rámca, ktorý uľahčuje vedenie vyšetrovania a výmenu informácií medzi členmi tímu, pričom v ostatných rokoch sa využívanie týchto tímov v rámci trestných konaní vedených v členských štátoch zvýšilo. Europol, ktorého hlavnou úlohou je spracúvať a analyzovať informácie s cieľom uľahčovať vyšetrovania, navyše prešiel významnou reformou: Dohovor z roku 1995 sa nahradil rozhodnutím Rady, ktorým sa posilňuje Europol (pozri rozhodnutie Rady zo 6. apríla 2009 o zriadení Európskeho policajného úradu, 2009/371/SVV). Únia na základe prístupu „policajná práca na základe spravodajstva“ postupne prijala ucelenú európsku stratégiu pre politiku vnútornej bezpečnosti a boja proti trestnej činnosti, najmä v oblasti organizovanej trestnej činnosti a terorizmu.

Toto úsilie Európskej únie sa prelína s vývojom, ktorý má vplyv na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni. Na vnútroštátnej úrovni sa pozornosť čoraz viac začala sústreďovať na nadnárodný aspekt trestných záležitostí, v dôsledku čoho je stále potrebnejšie vytvárať vzájomné fungujúce synergie medzi rôznymi justičnými orgánmi vykonávajúcimi špecifické úlohy v tejto oblasti spolupráce v rámci jedného štátu. Na medzinárodnej úrovni vývoj veľmi podstatne ovplyvňuje globalizácia, čo má čoraz väčší vplyv na organizovanú trestnú činnosť a terorizmus Výsledkom tohto vývoja je rastúca potreba silnejších partnerstiev, najmä medzi Európskou úniou a tretími štátmi. Spolupráca v trestných veciach prekonala od vytvorenia Eurojustu značný vývoj, ktorý si vyžaduje, aby sa tento subjekt posilnil s možnosťou účinne prispievať k tomuto všeobecnému rámcu. Preto skupina členských štátov ešte pred tým, ako podľa očakávania nadobudla účinnosť Lisabonská zmluva1 predložili návrh na novelu rozhodnutia Rady o zriadení Eurojustu.

Cieľom návrhu bolo predovšetkým posilniť úlohu a spôsobilosti Eurojustu v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach, ale aj reagovať na nedostatok právomoci niektorých národných členov a na málo zodpovedný prístup niektorých členských štátov k obsadzovaniu pozícií v Eurojuste skúsenými, dostatočne odborne a jazykovo vybavenými zástupcami, ktorí by mali aj medzinárodné skúsenosti a poznali právne poriadky iných členských štátov.

« 6.3 Podstatné zmeny zavedené rozhodnutím Rady o posilnení EUROJUST-u (EUROJUST II)

Rozhodnutie Rady o posilnení Eurojustu a zmene a doplnení rozhodnutia Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust, s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom, zmeneného a doplneného rozhodnutím Rady 2003/659/SVV (ďalej len „Rozhodnutie“) zmenilo a doplnilo, ale nenahradilo rozhodnutie o Eurojuste z roku 2002 a preto článok 1 obsahuje všetky zmeny a doplnenia pôvodného rozhodnutia.

« 6.3.1 Zloženie, ciele a právomoci EUROJUSTU

Pokiaľ ide o zloženie Eurojustu pozmenený článok 2 pôvodného rozhodnutia v súčasnosti zaväzuje každý členský štát, aby zabezpečil, že Eurojust bude dosahovať ciele stanovené v Rozhodnutí, a za tým účelom umožní, aby národný člen mohol mať stále pracovisko v sídle Eurojustu, Haagu, a aby mu za účelom pomoci bol pridelený jeden zástupca a jeden asistent, ktorí môžu mať svoje stále pracovisko v Haagu. V prípade potreby a so súhlasom kolégia Eurojustu, zboru zloženého z jednotlivých národných členov všetkých členských štátov Európskej únie, môžu mať tiež ďalších zástupcov a asistentov národného člena svoje riadne pracovisko v Eurojustu v Haagu. Národní členovia, ktorí budú mať takéto právomoci, aby mohli plniť svoje úlohy vymedzené v rozhodnutí, ako aj ich zástupcovia a asistenti budú samozrejme aj naďalej vo veciach svojho postavenia podliehať vnútroštátnemu právu svojho členského štátu. Menom národného člena môže jednať, alebo ho zastupovať jeho zástupca, asistent tak môže urobiť v tom prípade, ak je jeho postavenie podľa právneho poriadku vysielajúceho štátu zhodné s postavením národného člena. Súčasťou štruktúry Eurojustu má byť napojenie sa na vnútroštátny koordinačný systém, styční zástupcovia vyslaní do tretích štátov a sekretariát, na čele ktorého stojí riaditeľ. Je možné očakávať, že takto koncipovaná štruktúra Eurojustu, t.j. samotná inštitúcia a jej vzťahy s členskými štátmi predovšetkým prostredníctvom národného koordinačného systému povedú k zvýšeniu operatívnosti Eurojustu ako celku i jeho jednotlivých národných členov a k možnostiam obsiahnuť množstvo ďalšej agendy, subjektov, regiónov, ktoré sú významné pre naplnenie úloh Eurojustu.

Novelizáciou článku 3 Rozhodnutia boli precíznejšie rozpracované a rozšírené ciele Eurojustu. Zlepšenie spolupráce medzi príslušnými vnútroštátnymi orgánmi uľahčením výkonu žiadostí a právnu pomoc je rozšírené o nástroje založené na zásade vzájomného uznávania. Táto situácia zodpovedá aktuálnemu vývoju právnych aktov v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach, ktoré prechádzajú od klasických prevažne zmluvných zásad reciprocity a vzájomnej výhodnosti k zásade vzájomnej dôvery a vzájomnému uznávaniu rozhodnutí v relatívne jednoduchých postupoch, bez zložitého procesu formálneho uznávania rozhodnutí. V tomto smere je vhodné poukázať aj na nové nástroje v oblasti justičnej spolupráce, kde vývoj zahájil v roku 2002 európsky zatýkací rozkaz (pozri rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi) a v súčasnosti aktuálne prerokovávaný európsky vyšetrovací príkaz. Je však potrebné poznamenať, že v praxi justičnej spolupráce v trestných veciach vyššie uvedené neplatí absolútne, pretože napríklad tzv. zaisťovací príkaz v porovnaní s aktuálnou praxou neprináša zrýchlenie a uľahčenie postupu, ale naopak ďalšiu zbytočnú byrokratickú záťaž.

Vo vzťahu k rozsahu právomocí Eurojustu vymedzených v článku 4 bola ešte viac zdôraznená nadväznosť na právomoci Europolu, čo je taktiež upravené v článku 26 ods. 1 písm. a). Súčasné znenie článku súvisí s pozadím rokovaní, ktorých výsledkom bolo rozhodnutie z roku 2002. Rada v tom čase chcela na jednej strane zabezpečiť, aby Eurojust a Europol mali paralelné právomoci, a na druhej strane, aby mal Eurojust v určitých oblastiach minimálne právomoci. Táto dvojitá požiadavka súvisela so skutočnosťou, že v danom čase sa vytvárali právomoci Europolu. Z tohto dôvodu Rada v období medzi dosiahnutím celkovej dohody 6. decembra 2001 a formálnym prijatím rozhodnutia o Eurojuste 28. februára 2002 prijala 12. decembra 2001 rozhodnutie, ktorým sa rozšíril mandát Europolu na riešenie závažných foriem medzinárodnej trestnej činnosti uvedených v prílohe k dohovoru o Europole. Právomoci Europolu sa opätovne zmenili protokolom k dohovoru o Europole z 27. novembra 2003. Návrhom sa však nemení predmet právomoci Eurojustu. Zohľadňuje sa v ňom iba skutočnosť, že osobitné typy právomocí v súčasnosti uvedené v článku 4 ods. 1 písm. b) rozhodnutia o Eurojuste z roku 2002 sú úplne pokryté článkom 4 ods. 1 písm. a) rozhodnutia, keďže spadajú do predmetu právomoci Europolu v zmysle uvedených zmien. Právomoci Europolu sú upravené novým právnym aktom Rady, t.j. Rozhodnutím o Europole1. Snaha zintenzívniť vzájomnú spoluprácu oboch inštitúcií bola deklarovaná vo Vyhlásení Rady z 22. mája 2008, ktorým bola vyjadrená podpora posilneniu vzájomnej spolupráce medzi Europolom a Eurojustom v oblasti vzájomnej výmeny informácií. Aj v budúcnosti je možné očakávať, že sa táto spolupráca bude stále viac prehlbovať. Umožniť by to mala aj zmena dohody medzi Europolom a Eurojustom, ktorá mimo iného zabezpečí vzájomné systematické odovzdávanie relevantných informácií, možnosť Eurojustu iniciovať otvorenie analytických pracovných súborov Europolu, zapojiť sa do nich a získať z nich potrebné informácie, zúčastniť sa príslušných rokovaní štátov do nich prispievajúcich a pod. a to všetko s cieľom podporiť justičnú spoluprácu v trestných veciach. Už v súčasnosti je zrejmé, že práve využívanie analytického potenciálu, ktorým Europol disponuje je pre spoluprácu v justičnej oblasti nielen vítané, ale priamo nevyhnutné. Ide hlavne o rozšírenú možnosť iniciovať otvorenie už vyššie spomenutých analytických pracovných súborov a možnosť získať z nich relevantné analytické výsledky a aktuálne informácie potrebné pre zabezpečenie efektívnej a plynulej justičnej spolupráce v boji s najzávažnejšou cezhraničnou kriminalitou, predovšetkým pri realizácii sledovaných zásielok či zaisťovaní a konfiškáciu finančných aktív v súvislosti s bojom proti praniu špinavých peňazí. Posilnenie vzájomnej spolupráce v európskom meradle medzi príslušnými policajnými a justičnými orgánmi, ktoré budú oveľa viac a lepšie než dnes vzájomne zdieľať všetky potrebné relevantné informácie, má podľa môjho názoru nepochybne veľký potenciál priniesť v budúcnosti cenné výsledky pri efektívnom stíhaní závažnej organizovanej, predovšetkým hospodárskej kriminality. Je potrebné pripustiť, že zo strany niektorých členských štátov, resp. príslušných vnútroštátnych policajných orgánov, alebo prípadne i Europolu samotného existuje istá zdržanlivosť k väčšej otvorenosti sa Europolu smerom k Eurojustu, odôvodňovaná napríklad obavami z narušenia prebiehajúcich vyšetrovaní, či nedostatočná ochrana osobných údajov v trestnom konaní, ktoré je potrebné rozptýliť a prekonať.

« 6.3.2 Úlohy EUROJUSTU

Pokiaľ ide o úlohy Eurojustu vyjadrené v článku 5 Rozhodnutia, či už ako úlohy Eurojustu vykonávané prostredníctvom národných členov v zmysle článku 6 Rozhodnutia, alebo úlohy Eurojustu vykonávané prostredníctvom kolégia Eurojustu v zmysle článku 7 Rozhodnutia, je koordinačná úloha Eurojustu zásadným spôsobom posilnená vytvorením kontaktného miesta za účelom tzv. nepretržitej pohotovostnej koordinácie (tzv. on-call coordination – OCC) v rámci Eurojustu a to vytvorením úplne nového článku 5a Rozhodnutia. Každý členský štát by mal vyslať do tohto virtuálneho centra nepretržitej koordinácie jednu osobu a to buď národného člena, alebo jeho zástupcu, či jeho asistenta oprávneného ho zastupovať. Táto osoba určená na účel stálej koordinácie by mala byť nepretržite dosiahnuteľná na plnenie úloh v naliehavých prípadoch, teda schopná prijať a reagovať na žiadosti o spoluprácu. Vnútroštátny orgán, ktorý požaduje spoluprácu, môže svoju žiadosť o právnu pomoc zaslať priamo kontaktnému miestu stálej koordinácie, ktoré bude fungovať na báze 24 hodín 7 dní v týždni. Následne je táto žiadosť o spoluprácu bezodkladne postúpená príslušnému národnému členovi, alebo zástupcovi toho členského štátu, z ktorého žiadosť prišla a v prípade žiadosti národného orgánu taktiež tomu národnému členovi, na území ktorého má byť žiadosť realizovaná, alebo rozhodnutie vykonané. Týmto postupom sa sleduje aby sa dosiahol stav, ktorý sa v priebehu doby ukázal ako absolútne nevyhnutný, avšak v praxi doposiaľ často nerealizovateľný a to predovšetkým z dôvodov rozsahu povinnosti tých národných členov, ktorí nemajú svojho zástupcu či asistenta. Dvadsaťštyri hodinová pohotovosť umožní vykonávať a realizovať aj zložité operácie náročné na koordináciu postupov, ako je cezhranične sledovaná zásielka, simultánny výkon domových prehliadok a ďalších zásahov, vrátane koordinácie obmedzenia osobnej slobody páchateľov v rôznych členských štátoch na účely trestného konania vedených v odlišných jurisdikciách, prípadne na účely výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu. Fungovanie OCC sa tak javí ako nevyhnutná podmienka na naplnenie rozšírených právomocí Eurojustu do budúcna.

V článku 6, ktorý upravuje úlohy Eurojustu vykonávaných prostredníctvom národných členov novelizované znenie posilňuje možnosť národného člena štátu, ktorý žiada o spoluprácu, aby uvedením argumentov mal možnosť presvedčiť priamo vnútroštátne orgány dotknutých štátov, aby vykonali požadované opatrenie justičnej spolupráce a taktiež toto ustanovenie rozširuje možnosť národného člena požadovať priamo od vnútroštátnych orgánov dotknutých štátov vykonanie opatrení odôvodnených pre trestné konanie vedené v jeho domovskom štáte. Príslušné orgány tak môžu okrem už skôr zavedených oprávnení opätovne požadovať aj vykonanie osobitných vyšetrovacích postupov, prípadne prijatie akýchkoľvek iných opatrení, ktoré sú nevyhnutné na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie.

Mimoriadne významné je vloženie špeciálneho ustanovenia do článku 6 Rozhodnutia zaväzujúceho členské štáty, aby zabezpečili, že jeho vnútroštátne orgány budú v rámci svojej príslušnosti reagovať na požiadavky národných členov iných členských štátov bez zbytočného odkladu. Toto je absolútne nóvum a zdá sa, že členské štáty si konečne uvedomili, že všeobecné ustanovenia v zmluvných dokumentoch o tom, že zmluvné strany za zaväzujú si poskytovať čo najširšiu vzájomnú pomoc pre trestné konanie nič nerieši, ale že je potrebné stanoviť úplne jednoznačne povinnosť pre členské štáty upraviť túto povinnosť vo svojich vnútroštátnych legislatívach a to aj za cenu prípadnej politickej zodpovednosti tam, kde štát vo vzťahu ku svojim orgánom zlyhá pri určení, zabezpečení a vymáhaní týchto povinností.

Taktiež článok 7 Rozhodnutia upravujúci úlohy Eurojustu vykonávané prostredníctvom kolégia prešiel podstatnými zmenami. Posilnila sa možnosť kolégia Eurojustu prispieť k riešeniu kompetenčného konfliktu týkajúceho sa začatia a vedenia trestného stíhania medzi členskými štátmi Európskej únie a kolégiu sa zverila možnosť riešiť prípady ku ktorým v praxi opakovane často dochádza, a to opakujúce sa odmietnutia vykonať dožiadané úkony alebo ťažkosti opakujúce sa pri vybavovaní dožiadaní. V prvom prípade sa predpokladá predchádzajúca nezhoda dotknutých národných členov potom, čo sa nedohodli ohľadne príslušnosti na vedenie trestného konanie ich príslušné vnútroštátne orgány. Ak keď je stanovisko kolégia v tomto prípade pochopiteľne pre vnútroštátne orgány nezáväzné, nepochybne môže napomôcť riešeniu tak negatívnych, ako aj pozitívnych kompetenčných sporov o právomoc. V druhom prípade umožní nové Rozhodnutie nad rámec relevantných právnych aktov Európskej únie upravujúcich dožiadanie o právnu pomoc a výkon nástrojov založených na zásade vzájomného uznávania, aby kolégium prispelo k vyriešeniu problémov justičnej spolupráce vydaním stanoviska tam, kde sa vnútroštátne orgán ani za pomoci národných členov neboli schopné dohodnúť.

K posilneniu postavenia národných členov Eurojustu a kolégia Eurojustu, ako kolektívneho orgánu zloženého z národných členov vyslaných členskými štátmi, dochádza na základe nového textu článku 8 Rozhodnutia nadväzujúceho na doplnený článok 6 ods. 1 písm. a) a článok 7 ods. 1 písm. a) a novelizovaný článok 7 ods. 2 a 3. V prípade, ak žiadostiam národných členov alebo kolégia Eurojustu nebude vyhovené a stanoviská kolégia Eurojustu podľa článku 7 nebudú akceptované, budú musieť členské štáty svoje rozhodnutie ohľadne žiadosti, prípadne stanoviska oznámiť Eurojustu a súčasne uviesť aj dôvody, ktoré ich k tomu viedli. Avšak v prípade poškodenia základných vnútroštátnych záujmov bezpečnosti štátu alebo ohrozenia bezpečnosti fyzických osôb postačí, ak príslušné orgány členských štátov svoje konanie odôvodnia operačnými dôvodmi. Žiadosti o stanoviská Eurojustu teda už nebudú úplne irelevantné pre postup vnútroštátnych orgánov a tam, kde sa chronicky nebude môcť jeden členský štát voči inému členskému štátu domôcť justičnej spolupráce, bude mať možnosť požiadať o pomoc Eurojust.

« 6.3.3 Právomoci a postavenie národných členov EUROJUST-u

Pokiaľ ide o postavenie a právomoci národných členov a im zverené prostriedky na plnenie ich právomocí vo vzťahu k vnútroštátnym orgánom a voči Eurojustu ako inštitúcie, významne sa posilňujú zásadnou novelizáciou článku 9 a zaradením úplne nových článkov 9a až 9f Rozhodnutia.

Funkčné obdobie národného člena má v zmysle novely trvať najmenej štyri roky s tým, že môže byť predlžené a taktiež národný člen nesmie byť odvolaný pred koncom funkčného obdobia bez toho, aby o tom bola oficiálne informovaná Rada s uvedením konkrétnych dôvodov pre takéto odvolanie. Toto ustanovenie prispeje nepochybne k stabilite fungovania Eurojustu ako celku v ďalšom časovom horizonte. Navyše je potrebné oceniť, že táto úprava poskytuje tiež národnému členovi významnú stabilitu, pretože posilňuje jeho nezávislosť na politických a iných zmenách v jeho vysielajúcom štáte, ale predovšetkým umožní v súlade s kompetenciami, ktoré sú mu zverené v rámci vnútroštátnej legislatívy podieľať sa na dlhodobých projektoch a výstavbe Eurojustu ako inštitúcie a koncepčne pracovať v prospech fungovania svojho národného zastúpenia v Eurojuste. Akákoľvek výmena informácií medzi členským štátom a Eurojustom bude aj v budúcnosti prebiehať prostredníctvom národného člena. Pre ich činnosť im bude musieť byť v národných štátoch zabezpečený prístup do určených databáz na takej úrovni, ako je poskytovaná sudcom, prokurátorom, prípadne policajtom s justičnými kompetenciami, predovšetkým do registrov trestov, registra osôb vo väzbe a registra trestných stíhaní. Kontakt národného člena vo vzťahu k vnútroštátnym orgánom by mal byť naďalej bez výnimky priamy, takže nebude musieť byť sprostredkovávaný cez ústredný orgán. Národní členovia, ktorí takéto postavenie nemajú môžu mať problémy pri riešení úplne konkrétnych situácií v prípadoch v ktorých je Eurojust činný.

Každopádne aj naďalej bude potrebné rozlišovať dvojjediné postavenie národného člena, totiž jeho postavenie na vnútroštátnej úrovni a jeho postavenie v rámci Eurojustu. Preto nový článok 9a Rozhodnutia vymedzuje právomoci zverené národnému členovi na vnútroštátnej úrovni, ktorými sú právomoci upravené s súčasných článkoch 9b,9c a 9d. Národný člen má v týchto prípadoch postavenie vnútroštátneho orgánu v súlade s národným právom a v súlade s podmienkami stanovenými v článkoch 9a až 9f. Členskému štátu určuje nové Rozhodnutie povinnosť vymedziť právomoci a ich rozsah, ktoré v oblasti justičnej spolupráce svojmu národnému členovi zverí. Takéto právomoci pritom majú byť minimálne právomoci uvedené v článkoch 9c a 9d v rozsahu v akom ich má k dispozícii sudca, prokurátor či policajt na národnej úrovni. Aj keď toto ustanovenie vyzerá na prvý pohľad komplikovane, podstata je jednoduchá, pokiaľ národnému členovi jeho právomoci nevyplývajú z vnútroštátneho postavenia sudcu, prokurátora, prípadne policajta s justičnými kompetenciami, musia mu byť tieto právomoci dané k dispozícii ako národnému členovi po dobu jeho vyslania do Eurojustu. Členské štáty sa musia vzájomne informovať o rozsahu právomocí svojich národných členov. Pokiaľ ide o možnosť národných členov rokovať priamo s justičnými orgánmi iných členských štátov, toto oprávnenie bude vyplývať priamo z vnútroštátneho práva v nadväznosti na medzinárodné záväzky konkrétneho členského štátu.

Článok 9b Rozhodnutia upravuje tzv. bežné právomoci národných členov ako vnútroštátnych orgánov. Tieto právomoci umožňujú národným členom prijímať, zasielať a poskytovať dodatočné informácie, ako aj vykonávať úkony nadväzujúce na ich poskytovanie, ktoré sa týkajú vybavovania dožiadaní a výkonu rozhodnutí v rámci justičnej spolupráce s tým, že o svojej činnosti bezodkladne informujú príslušný vnútroštátny orgán. Pokiaľ vnútroštátne orgány nereagujú dostatočne promptne na dožiadanie, majú mať národní členovia možnosť požiadať príslušné vnútroštátne orgány svojho členského štátu o nápravu stavu, prípadne požiadať o dodatočné opatrenia za účelom úplného výkonu dožiadania. Tieto právomoci tak znamenajú, že prinajmenšom v tomto rozsahu, teda pokiaľ vnútroštátny právny poriadok národným členom neposkytne viac právomocí na vybavovanie dožiadania o právnu pomoc, môžu národní členovia stupovať do vzťahov, ktoré fungujú medzi žiadajúcimi a dožiadanými štátmi v oblasti právnej pomoci. Inými slovami, aj keď nemusia a priori mať národní členovia právomoci zasielať a vybavovať žiadosti o právnu pomoc, môžu významne ovplyvniť efektivitu dožiadaní a poskytovania právnej pomoci, prípadne výkonu nástrojov založených na základe vzájomného uznávania.

Pokiaľ ide o spomínaný článok 9c Rozhodnutia, rozširuje kompetencie národných členov o právomoci vykonávané so súhlasom príslušných vnútroštátnych orgánov. V tomto prípade nejde o žiadne automatické právomoci národných členov. Tento článok fakticky umožňuje národnému členovi po dohode s vnútroštátnym orgánom, alebo na jeho žiadosť v jednotlivých prípadoch vstúpiť do jeho konkrétnych právomocí, ktoré vykonáva v oblasti justičnej spolupráce, konkrétne vypracovať a dopĺňať žiadosti o právnu pomoc a nástroje založené na zásade vzájomného uznávania, vykonávať vo svojom členskom štáte také žiadosti o právnu pomoc a také nástroje, nariadiť vykonanie vyšetrovacích úkonov vo svojom domovskom štáte, pokiaľ boli dohodnuté na koordinačnom stretnutí, ktoré bolo organizované Eurojustom v rámci konkrétnych trestných konaní a na ktoré boli vnútroštátne orgány pozvané, a napokon schvaľovať a koordinovať realizáciu kontrolovanej zásielky na území svojho členského štátu. Znamená to, že národný člen vykonáva oprávnenia vnútroštátneho orgánu, aj keby takéto postavenie podľa vnútroštátneho práva nemal, avšak s dosahom vo vzťahu k ostatným dotknutým členským štátom. Aj keď teda národný člen činnosť príslušného vnútroštátneho orgánu v zásade nemôže nahradiť, pretože koná len s jeho súhlasom alebo na jeho žiadosť, ide nepochybne o významné rozšírenie doterajších právomocí. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť význam odseku 2, ktorý jasne deklaruje, že právomoci v ňom uvedené vykonáva v zásade príslušný vnútroštátny orgán. Aktivácia týchto právomocí v prospech národného člena tak má byť úplne výnimočná. Je potrebné si uvedomiť, že príslušný vnútroštátny orgán bude pre výkon právomocí obyčajne v lepšej pozícii, lebo najlepšie pozná konkrétny prípad, prípadne príslušný spisový materiál a tak môže najlepšie rozhodnúť, či je vhodné a účelné vyhovieť dožiadaniu, alebo pristúpiť k výkonu rozhodnutia či iného nástroja justičnej spolupráce. Je potrebné poznamenať, že na jednej strane reálne nehrozí, že sa národní členovia môžu budú snažiť a usilovať nad rámec úpravy tohto ustanovenia aktívne vykonávať potencionálne ponúkané oprávnenia, obzvlášť vtedy, ak by to nebolo v konkrétnom prípade vyhodnotené ako úplne nevyhnutné, alebo potrebné. Na druhej strane fakultatívna konštrukcia tohto ustanovenia použitím formulácie „môže“ fakticky vyvoláva obavy, že by mohlo dôjsť k zneužívaniu tohto ustanovenia vnútroštátnymi orgánmi s cieľom usilovať sa o prenos svojho pracovného zaťaženia na národného člena. Bude totiž na ňom, či sa zaslaným žiadostiam o výkon týchto právomocí rozhodne vyhovieť, alebo nie.

Ďalšie rozšírenie právomocí národných členov v naliehavých prípadoch je upravené v článku 9d Rozhodnutia, ktorý pri splnení stanovených podmienok zakladá potenciálne autonómne právomoci národných členov. Pokiaľ totiž nemôžu národní členovia včas zistiť príslušný vnútroštátny orgán alebo ho včas kontaktovať, môžu v postavení príslušného národného orgánu schváliť a koordinovať kontrolovanú dodávku na území svojho štátu, ako aj vykonať vo vzťahu k subjektom na území svojho štátu žiadosť o právnu pomoc a tiež rozhodnutie vydané na základe nástroja založeného na zásade vzájomného uznávania. Pre tieto naliehavé situácie môžu teda národní členovia prevziať právomoci príslušného vnútroštátneho orgánu, avšak len dovtedy, pokiaľ tento príslušný orgán nebude určený, alebo pokiaľ s ním nebude nadviazaný kontakt. V každom prípade má okamžite potom národný člen povinnosť svoje vnútroštátne orgány, ktoré sú príslušné na výkon týchto oprávnení, informovať o svojom postupe. Podmienený charakter výkonu týchto právomocí zdôrazňuje aj bod 5 preambuly rozhodnutia, ktorý uvádza, že tieto výnimočné právomoci nebude nutné, respektíve bude možné vykonávať, pokiaľ bude možné príslušný orgán určiť a skontaktovať sa s ním.

V priebehu rokovaní o texte návrhu rozhodnutia bolo zástupcami niektorých členských štátov oznámené, že nie všetci národní členovia budú môcť priamo vykonávať kompetencie príslušného vnútroštátneho justičného orgánu v jeho postavení. Z uvedeného dôvodu článok 9e Rozhodnutia predpokladá, že vo vymedzených situáciách môže v prípade nemožnosti výkonu právomocí národný člen aspoň navrhnúť orgánu príslušnému na výkon právomocí, ktoré sú uvedené v článkoch 9c a 9d, aby svoje oprávnenia v oblasti justičnej spolupráce vykonal, pričom členské štáty zabezpečia, že sa dotknutý orgán takýmto návrhom, resp. požiadavkou národného člena musel zaoberať bez zbytočného odkladu. Predovšetkým pôjde o prípady, kedy národný člen nemôže prevziať právomoci podľa článkov 9c a 9d pre rozpor takého postupu s ústavnými princípmi svojho štátu, alebo základnými aspektmi systému trestného súdnictva, ktoré určuje rozdiely medzi políciou, prokurátorom a sudcom, alebo funkčné rozdelenie úloh medzi orgánmi činnými v trestnom konaní. Pôjde aj o prípady rozdelenia právomocí v závislosti na federatívnom usporiadaní konkrétneho členského štátu. Táto „poistka“ v texte rozhodnutia bola iniciovaná Spolkovou republikou Nemecko v rámci rokovaní.

Negatívny dosah rozdielov existujúcich v súčasných právnych úpravách jednotlivých členských štátov, pokiaľ ide o účasť ich národných členov v spoločných vyšetrovacích tímoch sa pokúsil odstrániť nový článok 9f Rozhodnutia, ktorý upravuje, že národní členovia majú právo zúčastniť sa činnosti spoločného vyšetrovacieho tímu a podieľať sa na jeho vytváraní, pokiaľ sa tieto tímy týkajú štátu, ktorý ich do Eurojustu vyslal, aj keď členským štátom toto ustanovenie ponecháva možnosť podmieniť účasť národného člena ešte súhlasom príslušného vnútroštátneho orgánu. Pre aplikačnú prax v rámci trestného konania je využiteľný predovšetkým právne konzultačný i podporne technický a organizačný potenciál, ktorým Eurojust prípadne i v spojení s kapacitami Europolu disponuje vo fáze, ktorá predchádza samotnému vytvoreniu spoločného vyšetrovacieho tímu. Účasť národného člena v rámci fungovania týmu, t. j. pri vyšetrovaní samotnom sa nejaví vždy ako úplne nevyhnutná a to o to viac, že môže následne vyradiť národného člena z bežnej činnosti v Haagu. Vysielajúci štát v prípade účasti svojho národného člena môže vyjadriť svoj súhlas, či sa národní člen zúčastní spoločného vyšetrovacieho tímu ako príslušný vnútroštátny orgán, alebo ako národný člen vykonávajúci svoje kompetencie v rámci Eurojustu. Akokoľvek stručný je tento článok, je vo vzťahu k niektorým členským štátom fakticky jediným existujúcim základom pre pôsobenie ich národných členov vo vyšetrovacích tímoch, pretože vnútroštátne legislatívy, ktoré vznikli za účelom transpozície príslušného rámcového rozhodnutia hovoria len o vnútroštátnych procedúrach za účelom vytvárania a fungovania týchto tímov a často sa o účasti národného člena vyslaného do Eurojustu nezmieňujú. S prihliadnutím na to, že s finančnými zdrojmi Európskej únie bude vytváranie a činnosť tímov pôsobiacich v nadväznosti na kompetencie Eurojustu výrazne finančne podporovaná, je možné toto ustanovenie len uvítať.

Národní spravodajcovia Eurojustu, o ktorých sa zmieňoval článok 12 vo svojej pôvodnej verzii neboli v praxi fakticky využívaný. Jedinou výnimkou je pôsobenie národných spravodajcov pre otázky boja s terorizmom1. Národní spravodajcovia ako nástroj sprostredkujú kontakt medzi Eurojustom a vnútroštátnymi orgánmi a môžu plniť špecifické úlohy na podporu fungovania Eurojustu i svojich vnútroštátnych orgánov. Preto nový článok 12 Rozhodnutia túto formu spolupráce podrobnejšie definoval a významne rozšíril tak, že v jednotlivých členských štátoch vytvára národný koordinačný systém Eurojustu. Ide o jedno z najdôležitejších ustanovení nového Rozhodnutia pre spojenie Eurojustu ako európskej inštitúcie s vnútroštátnymi orgánmi, aj keď zásadne nemajú byť týmto nahradené priame kontakty medzi justičnými orgánmi žiadajúcich a dožiadaných členských štátov v oblasti právnej pomoci vyplývajúcu predovšetkým z Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie a rovnako tak nemajú byť dotknuté priame kontakty medzi národným členom a príslušnými orgánmi štátu, ktorý ich do Eurojustu vyslal. Koordinačný systém bude tvorený jedným, alebo viacerými národnými spravodajcami pre Eurojust, národným spravodajcom pre terorizmus, národným spravodajcom pre Európsku justičnú sieť a maximálne tromi kontaktnými osobami tejto siete, ďalej kontaktnými osobami pre spoločné vyšetrovacie tímy a ďalšími kontaktnými osobami sietí, ktoré sa vytvárajú pre otázky stíhania vojnových zločinov, vyhľadávania a konfiškácie majetku z trestnej činnosti a stíhania korupcie1. Národní spravodajcovia pre Eurojust musia byť členským štátom vymenovaní fakticky ihneď po vstupe nového Rozhodnutia do platnosti, a pokiaľ je v konkrétnom štáte potrebná legislatívna zmena, najneskôr v lehote, ktorá je v rozhodnutí určená. Národný koordinačný systém Eurojustu ako celok bude musieť byť vytvorený do dvoch rokov od vstupu Rozhodnutia do platnosti. Všetky osoby pôsobiace v rámci národného koordinačného systému si zachovávajú postavenie a právomoci, ktoré im zveruje vnútroštátne právo. Úlohou národného spravodajcu pre Eurojust, prípadne toho národného spravodajcu, ktorý je určený z niekoľkých osôb vymenovaných pre Eurojust, je zabezpečenie fungovania národného koordinačného systému. Vytvorenie a fungovanie národného koordinačného systému má napomáhať plneniu úloh Eurojustu v konkrétnom členskom štáte, pričom ciele systému sú v texte rozhodnutia vymedzené tak demonštratívne, že zabezpečujú, aby do systému spracovania prípadu v Eurojuste boli poskytované spoľahlivé informácie, napomáha identifikovať prípady, pri riešení ktorých by bolo vhodné využiť postupy Eurojustu alebo Európskej justičnej siete, ďalej asistuje národnému členovi pri identifikácii vnútroštátnych orgánov príslušných a vhodných na vybavenie dožiadania a vykonanie nástrojov justičnej spolupráce vzniknutých na základe zásady vzájomného uznávania a napokon má kontakty s vnútroštátnou jednotkou Europolu v konkrétnom členskom štáte. Na plnenie týchto úloh môžu byť konkrétne osoby v rámci národného koordinačného systému pripojené do systému spracovanie prípadov v Eurojuste. Novo vložený bod 11 preambuly tak vysvetľuje úlohu národného koordinačného systému v tom zmysle, že tento má zabezpečovať, aby do systému spracovania prípadov boli účinným spôsobom poskytované informácie týkajúce sa príslušného členského štátu, pričom je však výslovne upravené, že vnútroštátny koordinačný systém nemusí zodpovedať za skutočné odovzdanie informácií Eurojustu. Tento bod v závere uvádza, že členským štátom je ponechaná voľnosť rozhodnúť o najvhodnejšom spôsobe odovzdávania informácií Eurojustu.

« 6.3.4 Výmena informácií

Vzhľadom k tomu, že odovzdávanie, spracovanie a výmena informácií je základnou podmienkou pre efektívne fungovanie Eurojustu, predovšetkým pre výkon jeho kompetencií, upravuje nový článok 13 Rozhodnutia výmenu informácií s členskými štátmi a medzi národnými členmi a bol vytvorený s cieľom zabezpečiť, aby Eurojust mal informácie o trestných vyšetrovaniach, ktoré potrebuje na výkon svojich funkcií. Súčasná verzia rozhodnutia o Eurojuste výslovne neuvádza, že vnútroštátne orgány musia z vlastnej iniciatívy postupovať informácie Eurojustu. Rozhodnutie Rady 2005/671/SVV z 20. septembra 2005 o výmene informácií a spolupráci v oblasti trestných činov terorizmu však obsahuje na tento účel osobitné povinnosti. Povinnosť postupovať informácie by sa nemala obmedzovať na terorizmus, ktorý je iba jednou z prioritných oblastí Eurojustu. Nové ustanovenie článku 13 obsahuje všeobecnú povinnosť postupovať informácie Eurojustu. Základným kritériom je, že prípad by sa mal týkať troch štátov, pričom aspoň dva z nich by mali byť členské štáty EÚ. Vnútroštátne orgány musia posúdiť, či sú dané informácie potrebné na výkon funkcií Eurojustu; aby sa táto úloha uľahčila, uvádza sa, že takéto informácie sa musia postupovať predovšetkým vtedy, ak ide o paralelné dožiadania o právnu pomoc, ak je potrebná koordinácia alebo v prípadoch pozitívneho alebo negatívneho sporu o právomoc. Navyše ukladá povinnosť pre členský štát, aby existovali postupy na vnútroštátnej úrovni na dohľad nad dodržiavaním tejto povinnosti. Obmedzuje sa rozsah pôsobnosti vo vzťahu k informačnej povinnosti uvedením zoznamu trestných činov, na ktoré sa vzťahuje povinnosť postupovať informácie Eurojustu. Toto obmedzenie je platné na 3 roky. Jeho cieľom je uľahčiť prijímanie potrebných opatrení na vnútroštátnej úrovni a v rámci Eurojustu v oblasti triedenia a spracúvania informácií. Ak sa povinnosti, ktoré z článku vyplývajú budú dodržiavať, Eurojust bude získavať značný objem informácií. Aby boli použiteľné, tieto informácie sa budú musieť zadať do systému správy prípadov a z toho dôvodu je dôležité, aby ich vnútroštátne orgány postupovali v štruktúrovanej forme. Členské štáty a Eurojust budú musieť stanoviť, ako má byť toto štruktúrované postupovanie informácií organizované. Na účely zachovania zdrojov Eurojustu, a pretože triedenie vyžaduje znalosť dotknutého národného systému, úlohy triedenia a kódovania informácií by sa nemali prideľovať Eurojustu. Riešenie môže spočívať v centralizácii informácií národnými spravodajcami Eurojustu s cieľom zabezpečiť, aby sa do systému správy prípadov vkladali informácie na tejto úrovni. Centralizácia však nie je jedinou možnosťou; za podmienky, že sa dosiahne rovnaký výsledok, je možné zvážiť iné riešenia. Rovnako ako opatrenia, ktoré sa majú prijať na vnútroštátnej úrovni, aj Eurojust bude musieť vytvoriť štandardné nástroje (najmä vzorce kódovania) na vkladanie informácií do databázy na vnútroštátnej úrovni.

S výmenou informácií priamo súvisí aj článok 13a, ktorý nadväzuje na nový obsah článku 13. Článok 13 sa týka postupovania informácií Eurojustu, ktoré tento môže spracovať s cieľom vytvoriť pridanú hodnotu, zatiaľ čo článok 13a zabezpečuje, aby mali z výsledkov prospech vnútroštátne orgány. Odsek 1 ustanovuje všeobecnú povinnosť Eurojustu informovať zo svojej vlastnej iniciatívy vnútroštátne orgány o výsledkoch spracovania informácií. Najbežnejším príkladom takýchto výsledkov je odhalenie prepojenia medzi prípadmi, ktoré riešia rôzne orgány. Odsek 2 taktiež obsahuje povinnosť Eurojustu konať na žiadosť vnútroštátnych orgánov.

Zmeny sa dotkli aj doplnenia článku 14 a článku 16 Rozhodnutia o Eurojuste.
Rozhodnutie o Eurojuste z roku 2002 odkazuje na vytvorenie „indexu údajov týkajúcich sa vyšetrovaní“. Jedným z hlavných opatrení Eurojustu súvisiacich so spracúvaním údajov bolo vytvoriť systém na spracúvanie údajov s názvom „systém správy prípadov“, ktorý zahŕňa index (obsahujúci odkazy na prípady, ktorými sa zaoberá Eurojust) a dočasné pracovné súbory. Navrhuje sa preto nahradiť výraz „index údajov“ výrazom „systém správy prípadov obsahujúci údaje“. Článok 15 je vo svojom súčasnom znení veľmi obmedzujúci, pokiaľ ide o údaje, ktoré môže Eurojust spracúvať. Toto v praxi vedie k značným ťažkostiam, keďže sa nezohľadňuje realita práce, ktorú má Eurojust vykonávať podľa zvyšku rozhodnutia. Jednoduché obdržanie kópie žiadosti o justičnú spoluprácu Eurojustom predstavuje operáciu spracúvania údajov, ktorú možno považovať za prekročenie limitov stanovených v súčasnom článku 15, ak daná žiadosť o justičnú spoluprácu obsahuje iné údaje ako údaje uvedené v článku 15 ods. 1. Návrh preto rozširuje možnosti spracúvania tak, že zoznam uvádza ako indikatívny a zahŕňa do neho nové konkrétne kategórie. Toto rozšírenie je vyvážené tým, že ostatné dojednania súvisiace s ochranou údajov sa nemenia: údaje, na ktoré sa vzťahuje nová verzia článku 15 Rozhodnutia, sa môžu spracúvať, iba ak je takého spracúvanie v súlade so zvyškom rozhodnutia, najmä so zásadou nevyhnutnosti uvedenou v článku 14 Rozhodnutia.

« 6.4 Vzťahy EUROJUST-u s tretími štátmi

Eurojust je potrebné vnímať aj ako subjekt externých vzťahov, a to jednak s tretími krajinami a jednak s inými inštitúciami, subjektami medzinárodného práva. V rámci spolupráce s tretími krajinami má uzatvorené dohody o spolupráci s Nórskom, Islandom, USA, Chorvátskom, Švajčiarskom a Macedónskom. Uzavretie dohody o spolupráci je dôležitým nástrojom, na základe ktorého je zabezpečovaná výmena osobných údajov. V rámci dohody o spolupráci je tretím krajinám ponúknutá možnosť na vlastné náklady ustanoviť v sídle Eurojustu styčných dôstojníkov. Túto možnosť v súčasnosti využili USA a Nórsko, ktoré tým dosiahli prakticky najužšiu formu možnej spolupráce. Dohody o spolupráci boli tiež podpísané s Europol-om a Európskym úradom pre boj proti podvodov (OLAF). Prostredníctvom dohôd o vzájomnom porozumení je zabezpečovaná spolupráca a výmena informácií neoperačného charakteru (bez poskytovania osobných údajov) s ďalšími štátmi a inštitúciami1. V súčasnosti existuje celkom 31 kontaktných bodov Eurojustu v 23 štátoch.2 Ide o konkrétne osoby, väčšinou sudcov, prokurátorov alebo vysokých úradníkov ministerstiev spravodlivosti v jednotlivých štátoch, ktoré sú schopné prostredníctvom priameho styku s jednotlivými národnými členmi Eurojustu efektívne zabezpečiť výkon justičnej spolupráce v prípadoch, ktoré sú predmetom činnosti Eurojustu. Ďalšími partnermi Eurojustu sú najmä Europol, Európsky úrad pre vyšetrovanie podvodov (OLAF) a Európska justičná sieť (EJN), čo vyplýva priamo zo znenia článku 26 Rozhodnutia o zriadení Eurojustu.

Nový článok 26a Rozhodnutia zavádza do vzťahov medzi Eurojustom a tretími krajinami nový prvok, a to možnosť Eurojustu vysielať styčných úradníkov do krajín, s ktorými rozvíja spoluprácu. Vyslanie takéhoto druhu je efektívne v uľahčovaní vzájomnej spolupráce, ako je možné vidieť v mnohých prípadoch, v ktorých sa styční úradníci a úradníci zapájajú do bilaterálnych vzťahov medzi štátmi1. Europol môže taktiež využívať túto možnosť a preto vyslal do Washingtonu dvoch styčných úradníkov a jedného do Interpolu. V novom článku sa uvádza, že vyslaný úradník môže byť národným členom, zástupcom alebo asistentom, ale môže byť tiež úradníkom vyslaným do Eurojustu členským štátom. Hoci sa to v novom článku výslovne neuvádza, v prípade ak je národný člen, zástupca alebo asistent vyslaný, členský štát pôvodu by mal nahradiť miesto dotknutého úradníka. Styční úradníci vyslaní Eurojustom budú konať v mene Únie a nie v mene členského štátu pôvodu a ustanovenie obsahuje tiež základné pravidlá o povinnosti styčných úradníkov podávať správy o svojej činnosti. Podrobnejšie sú upravené otázky kontaktov medzi styčnými úradníkmi a vnútroštátnymi orgánmi. Môžu sa kontaktovať priamo a preto nie je potrebné nadväzovať kontakt prostredníctvom národných členov, ale títo musia byť o takýchto kontaktoch riadne informovaní. Styčným úradníkom budú mať zabezpečené spojenie so systémom správy prípadov a bude im umožnený prístup k systému a možnosť prispievať k jeho obsahu.

Článok 27a umožňuje Eurojustu koordinovať vykonávanie viacerých žiadostí o justičnú spoluprácu podaných tretím štátom, ak sú tieto žiadosti súčasťou toho istého vyšetrovania a musia sa vykonať vo viac ako jednom členskom štáte. Tak, ako je Eurojust efektívnym nástrojom na koordináciu simultánnych viacnásobných pátraní na žiadosť členského štátu, mal by byť schopný poskytnúť podobnú pomoc tretím štátom, pre ktoré bude koordinácia ešte komplikovanejšia ako pre vnútroštátne orgány členských štátov. Najjednoduchšia situácia je tá, v ktorej Eurojust dostane žiadosti priamo z tretieho štátu. Toto je možné, len ak príslušné medzinárodné pravidlá takúto možnosť ustanovujú. Spočiatku k tomu bude dochádzať len zriedkavo alebo vôbec. Takého pravidlá v tomto momente určite neobsahujú existujúce dvojstranné dohody o justičnej spolupráci medzi členskými štátmi a tretími krajinami ani už podpísané dohody o justičnej spolupráci medzi Európskou úniou a tretími štátmi (napr. Spojenými štátmi americkými, Islandom a Nórskom). Takéto pravidlo by sa ale mohlo vložiť do budúcich dohôd. V naliehavých situáciách bude možné na účely koordinácie vykonávania žiadostí o spoluprácu z tretích štátov možnosť využívať núdzová koordinačná bunka uvedená v článku 5a.

« 6.5 Úvahy o transpozícii Rozhodnutia o EUROJUSTE II v Slovenskej republike

V súvislosti s prijatím rozhodnutia Rady 2009/426/SVV zo dňa 16. decembra 2008 o posilnení Eurojustu a o zmene a doplnení rozhodnutia Rady 2002/187/SVV, ktorým sa zriaďuje Eurojust s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom, boli identifikované okruhy problémov, ktoré bude potrebné v súvislosti s implementáciou tohto rozhodnutia do právneho poriadku Slovenskej republiky riešiť. Rozhodnutie o posilnení Eurojustu prenecháva viacero závažných otázok medzirezortného charakteru na posúdenie členským štátom, napríklad, koľko zástupcov a asistentov bude mať ich národný člen, koľkí z nich budú mať sídlo v sídle Eurojustu a koľkí v členskom štáte, aký bude rozsah mandátu národného člena, aké bude zloženie a podriadenosť národnej koordinačnej skupiny, aká bude forma prepojenie informačných systémov a pod. Národným členom Slovenskej republiky v Eurojuste aj jeho asistentom je pritom prokurátor, ale vymenúva a odvoláva ich minister spravodlivosti (po prerokovaní s generálnym prokurátorom), ktorý vymedzuje aj mandát národného člena. Členské štáty sú navyše v spoločnom dozornom orgáne Eurojustu zastúpené sudcom.

Rozhodnutia o uvedených otázkach budú mať dopad nielen na postavenie niektorých sudcov a prokurátorov, ale aj na právomoci ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora vo vzťahu k zástupcom Slovenskej republiky v Eurojuste a na rozpočty zúčastnených rezortov v nasledujúcich rokoch. Proces implementácie rozhodnutia o posilnení Eurojustu preto v súčasnosti vyžaduje prijatie strategických rozhodnutí na najvyššej úrovni rezortov, najmä vo vzťahu ku kompetenciám národného člena Slovenskej republiky v Eurojuste, jeho zástupcu (alebo zástupcov), asistenta (alebo asistentov) a národných spravodajcov, vytvoreniu národnej koordinačnej skupiny a stanoveniu jej kompetencií, vnútorných a vonkajších vzťahov, stanoveniu formy zberu a výmeny informácií, vrátane prepojenia informačných systémov, atď.

Vypracovanie podkladov pre tieto strategické rozhodnutia a zabezpečenie ich realizácie si vyžaduje súčinnosť nielen odborníkov z oblasti trestnej legislatívy ministerstva, ale aj súčinnosť odborníkov z oblasti informatiky zainteresovaných rezortov predovšetkým ministerstiev spravodlivosti a vnútra a generálnej prokuratúry, ale do istej miery aj ministerstiev dopravy a financií a odborníkov z oblasti tvorby rozpočtu a organizačných zložiek rezortov spravodlivosti a prokuratúry. Nevyhnutná je tiež súčinnosť s Eurojustom (prostredníctvom národného člena) a so zástupcami Slovenskej republiky v pracovnej skupine pre implementáciu rozhodnutia o posilnení Eurojustu, zriadenej na základe dohody českého a švédskeho predsedníctva s Eurojustom.

Je tiež dôležité, aby v medzirezortnej pracovnej skupine pre implementáciu rozhodnutia o posilnení Eurojustu boli jednotlivé rezorty zastúpené na takej úrovni, ktorá by umožnila operatívny styk s vedúcimi predstaviteľmi zúčastnených rezortov a ktorá by umožnila prijímať záväzné rozhodnutia v rámci ich inštrukcií. Zložitosť a osobitnosť implementácie rozhodnutia o posilnení Eurojustu si vynucujú osobitné zloženie pracovnej skupiny.

« 6.5.1 Analýza možných legislatívnych úprav

Rozhodnutie o posilnení Eurojustu v článku 2 ods. 2 písm. b) stanovuje, že každému národnému členovi pomáha jeden zástupca, ktorý môže mať svoje obvyklé pracovisko v Eurojuste. Náležitosti, ktoré musí zástupca spĺňať sú ďalej uvedené v článku 2 ods. 5 predmetného rozhodnutia. Je nepochybné, že zákon o zastúpení SR v Eurojuste (zákon č. 530/2004 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste v znení neskorších predpisov) inštitút zástupcu národného člena nepozná. Z uvedeného dôvodu bude potrebné novelizovať práve citovaný zákon a doplniť ho o ustanovenie § 5a, ktorý by stanovil, že národného člena pri výkone jeho funkcie zastupuje zástupca národného člena. Zástupcu národného člena by mal vymenovať a odvolávať minister spravodlivosti po prerokovaní s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Funkčné obdobie zástupcu národného člena by malo byť štvorročné so začiatkom plynutia odo dňa jeho vymenovania. Nové znenie § 5a zákona o Eurojuste by malo obsahovať tiež ustanovenie zverujúce ministrovi spravodlivosti rozhodnutie, či zástupca národného člena bude vyslaný do sídla Eurojustu alebo bude pôsobiť na území Slovenskej republiky. Keďže zástupca národného člena by v plnom rozsahu zastupoval národného člena pri výkone jeho funkcie bolo by vhodné, aby novovytvorený § 5a obsahoval aj ustanovenie, podľa ktorého by zástupca národného člena musel spĺňať kritériá uvedené v § 2 ods.1 zákona o Eurojuste. V prípade, že minister spravodlivosti rozhodne o vymenovaní zástupcu národného člena bude potrebné stanoviť tiež jeho postavenie obdobne ako je to vymedzené v ustanovení § 2 ods.4 zákona o Eurojuste v prípade národného člena. Je potrebné posúdiť, či by zástupca národného člena mal v prípade jeho vyslania do sídla Eurojustu postavenie vedúceho diplomatickej misie, prípadne či by mu mala byť zverená iná diplomatická hodnosť uvedená v článku 14 ods.1 Viedenského Dohovoru o diplomatických stykoch. V súvislosti so zástupcom národného člena bude potrebné upraviť aj jeho právomoci a povinnosti a to tak, že v prípade jeho vyslania do sídla Eurojustu má zástupca národného člena rovnaké právomoci a povinnosti ako národný člen.

Keďže Rozhodnutie o posilnení Eurojustu predpokladá menovanie zástupcu národného člena, ustanovenie § 6 ods. 3 veta druhá zákona o Eurojuste sa javí byť nadbytočným a z uvedeného dôvodu, je vhodné túto vetu z predmetného zákona vypustiť. Ostatné ustanovenia § 6 zákona o Eurojuste môžu zostať v súčasnej podobe. Aktuálne znenie zákona o Eurojuste však nerieši, aké postavenie bude mať asistent národného člena v prípade, že minister spravodlivosti vyšle asistenta národného člena do sídla Eurojustu v zmysle § 6 ods. 4 uvedeného zákona. Ustanovenie § 6 je v tejto súvislosti potrebné doplniť o skutočnosti v uvedenom smere.

Ustanovenie § 7 zákona o Eurojuste sa týka národných spravodajcov. Podľa súčasného znenia uvedeného ustanovenia, minister spravodlivosti vymenováva a odvoláva najmenej dvoch národných spravodajcov, z ktorého jeden je národný spravodajca pre záležitosti terorizmu. Článok 12 ods.1 písm. a) zavádza inštitút národného spravodajcu pre Eurojust, ktorý je s poukazom na ustanovenie článku 12 ods. 4 zodpovedný za fungovanie národného koordinačného systému. Rozhodnutie o posilnení Eurojustu stanovuje, že každý členský štát môže menovať jedného alebo viacerých spravodajcov pre Eurojust. V prípade, že členský štát menuje viacero národných spravodajcov pre Eurojust, za fungovanie národného koordinačného systému Eurojustu zodpovedá jeden z nich. V tejto súvislosti bude potrebné doplniť v naznačenom smere ustanovenie § 7 zákona o Eurojuste.

Rozhodnutie o posilnení Eurojustu zjednocuje aj postupy členských štátov pri odvolaní národných členov. Ustanovenie článku 9 ods. 1 veta tretia rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu uvádza, že národného člena nemožno z jeho funkcie odvolať pred uplynutím funkčného obdobia bez toho, aby pred odvolaním o tom bola informovaná Rada a aby sa uviedli dôvody takéhoto postupu. Bolo by vhodné toto ustanovenie zapracovať do súčasného § 2 zákona o Eurojuste, pričom rovnako žiaduce je premietnutie poslednej vety v článku 9 ods. 1 rozhodnutia do predmetného zákona. Posledná veta uvedeného článku stanovuje, že ak je národný člen predsedom alebo podpredsedom Eurojustu, jeho funkčné obdobie člena musí byť aspoň také dlhé, aby mohol funkciu predsedu alebo podpredsedu zastávať počas celého volebného obdobia. Toto ustanovenie teda predstavuje výnimku z § 2 ods. 3 zákona číslo 530/2004 Z. z. a teoreticky tak pripúšťa možnosť, že funkčné obdobie národného člena môže presiahnuť obdobie stanovené vnútroštátnym zákonom.

Na zlepšenie efektívnosti Eurojustu, s cieľom umožniť mu zasahovať aj v naliehavých prípadoch, rozhodnutie Rady o posilnení Eurojustu v článku 5a zriaďuje pohotovostnú koordináciu schopnú nepretržite prijímať a spracúvať žiadosti, ktoré sa jej adresujú. Pohotovostná koordinácia má byť k dispozícii 24 hodín denne a 7 dní v týždni a to prostredníctvom jediného kontaktného miesta v Eurojuste. Ustanovenie článku 5a ods.2 uvádza, že pohotovostná koordinácia pozostáva z jedného zástupcu za každý členský štát, ktorý môže byť národným členom, zástupcom národného člena alebo asistentom oprávneným nahradiť národného člena. Zástupca pohotovostnej koordinácie musí byť k dispozícii 24 hodín denne, 7 dní v týždni. V súčasnej dobe je národný člen nepretržite dosiahnuteľný prostredníctvom služobného telefónu, na ktorom prijíma všetky e-mailové ako aj faxové správy a môže z neho uskutočňovať aj hovory do zahraničia. Znamená to, že už v tomto čase je schopný vybavovať prípadné žiadosti iných členských štátov či domácich justičných orgánov aj mimo riadneho pracovného času.

Zavedenie pohotovostnej koordinácie by bolo vhodné riešiť nariadením služobnej pohotovosti podľa § 39 zákona číslo 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch“). Nariadiť služobnú pohotovosť môže len vedúci prokurátor, ktorý súčasne rozhodne o tom, kde má prokurátor služobnú pohotovosť vykonávať.

V súvislosti s interným pracovným zaradením národného člena Slovenskej republiky je potrebné uviesť, že tento doposiaľ nie je začlenený do organizačnej štruktúry prokuratúry a nie je jasné, kto je oprávnený voči nemu vykonávať práva a povinnosti vedúceho prokurátora. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch uvádza, že generálny prokurátor je vedúci služobného úradu. Vedúci služobného úradu je vedúcim prokurátorom, pričom ďalšími vedúcimi prokurátormi sú aj námestníci generálneho prokurátora, riaditeľ odboru, zástupca riaditeľa odboru a vedúci oddelenia (a tiež ďalšie osoby taxatívne vymedzené v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch). Národný člen je tabuľkovo zaradený na medzinárodný odbor generálnej prokuratúry, avšak nie je jasné, či oprávnenia vedúceho prokurátora voči nemu vykonáva riaditeľ odboru, zástupca riaditeľa odboru, vedúci oddelenia či iný prokurátor uvedený v § 4 ods. 3 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch.

Riešenie tejto otázky je pritom dôležité aj z hľadiska nariaďovania práce nadčas, nariadenia čerpania dovolenky či iných okolností v rámci služobného pomeru prokurátora. Možným riešením by bol návrh zákona obsahujúci právnu úpravu, podľa ktorej by národný člen spadal priamo pod generálneho prokurátora, ktorý by potom voči národnému členovi plnil funkciu vedúceho prokurátora.

Rozhodnutie o posilnení Eurojustu sa výrazne dotýka právomocí jednotlivých národných členov, sledujúc tak vymedzenie spoločného základu právomoci, ktoré by mal mať každý národný člen vo funkcii príslušného vnútroštátneho orgánu (bod 5 preambuly rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu). Bod 8 rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu dopĺňa rozhodnutie Rady 2002/187/SVV o články 9a až 9f pojednávajúcich o právomociach národných členov. Rozhodnutie o posilnení Eurojustu rozdeľuje právomoci národných členov na:

bežné právomoci (článok 9b),
právomoci vykonávané so súhlasom príslušného vnútroštátneho orgánu ( článok 9c),
právomoci vykonávané v naliehavých prípadoch (článok 9d),
právomoci národných členov v súvislosti s ich účasťou v spoločných vyšetrovacích tímoch.

Zásadný charakter ako aj dopad na postavenie národného člena má ustanovenie v článku 9a ods. 2 veta druhá rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu, ktoré každému členskému štátu stanovuje povinnosť udeliť národnému členovi aspoň právomoci uvedené v článku 9b a s výhradou článku 9e aj právomoci uvedené v článkoch 9c a 9d, ktoré by mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii ako prokurátor.

Berúc na zreteľ právomoci obsiahnuté v článkoch 9b, 9c a 9d rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu najjednoduchším riešením bude tieto články implementovať do právneho poriadku Slovenskej republiky zmenou a doplnením zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch a stanoviť, že prokurátor, ktorý vo funkcii národného člena zastupuje Slovenskú republiku v Eurojuste, má na území Slovenskej republiky počas dočasného pridelenia podľa § 9 ods. 6 uvedeného zákona právomoci prokurátora generálnej prokuratúry pôsobiaceho na úseku trestného práva. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že podľa súčasnej právnej úpravy, prihliadajúc tiež na rozsah mandátu národného člena vymedzeného podľa § 3 ods. 1 zákona o Eurojuste, národný člen takéto postavenie nemá a môže vykonávať jedine úkony obsiahnuté v mandáte a v ustanovení § 4 zákona o Eurojuste.

Vzhľadom na rozsah ako aj závažnosť zmien dotýkajúcich sa právomocí národného člena, je potrebné podstatne prepracovať ustanovenie § 4 zákona o Eurojuste. Javí sa byť žiaduce expressis verbis vymedziť bežné právomoci národného člena uvedené v článku 9b rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu konkrétne uviesť, že národný člen je oprávnený prijímať žiadosti o justičnú spoluprácu a rozhodnutia o justičnej spolupráci, takéto žiadosti či rozhodnutia môže zasielať príslušným justičným orgánom členských štátov, uľahčovať ich vybavenie, zabezpečovať nadväzujúce kroky a poskytovať doplňujúce informácie a to vrátane žiadostí a rozhodnutí súvisiacich s nástrojmi, ktorými sa priznávajú účinky zásade vzájomného uznávania. Je potrebné upraviť, že národný člen je oprávnený požiadať príslušný vnútroštátny orgán o doplňujúce opatrenia potrebné na účely úplného vybavenia žiadosti v prípade, ak nastane situácia uvedená v článku 9b ods. 2 rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu.

Právomoci obsiahnuté v článku 9c rozhodnutia o posilnení Eurojustu vykonáva národný člen na žiadosť príslušného vnútroštátneho orgánu alebo po dohode s ním. V zásade však platí, že právomoci uvedené v tomto článku vykonáva príslušný vnútroštátny orgán (článok 9c ods. 2 rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu). Za predpokladu, že sa národnému členovi prizná postavenie prokurátora generálnej prokuratúry, bude pre praktickú aplikáciu tohto ustanovenia potrebné, aby národný člen v prípadoch zmienených v článku 9c požiadal generálneho prokurátora o udelenie výnimky z príslušnosti v zmysle § 51 zákona o prokuratúre. Takúto výnimku bude potrebné založiť do príslušného spisu a dožadujúcemu justičnému orgánu deklarovať právny titul, na základe ktorého úkony explicitne vymedzené v článku 9c písm. a) až d) národný člen vykonal. Z vyššie uvedených dôvodov by následne nebolo potrebné prijímať osobitné legislatívne opatrenia potrebné pre náležitú implementáciu tohto článku do právneho poriadku Slovenskej republiky. Rovnaký postup by sa mohol uplatniť aj v prípadoch uvedených v článku 9d rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu.

V prípade, že národný člen, vykonávajúc funkciu prokurátora podľa príslušných vnútroštátnych ustanovení, nie je oprávnený vybaviť určitú žiadosť o justičnú spoluprácu alebo jej časť, napríklad vydať povolenie na domovú prehliadku, v zmysle článku 9e rozhodnutia by mal byť oprávnený prinajmenšom predložiť návrh orgánu, ktorý je príslušný na výkon právomocí uvedených v článku 9c a 9d. Priznanie postavenia prokurátora generálnej prokuratúry národnému členovi, by riešilo a pokrývalo aj okolnosti uvedené v práve citovanom článku.

V časti dotýkajúcej sa právomoci národného člena je možné stanoviť, že národný člen má právo zúčastňovať sa v spoločných vyšetrovacích tímoch a zriaďovať ich v súlade s článkom 13 Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EU, rámcovým rozhodnutím Rady 2002/465/SVV o spoločných vyšetrovacích tímoch ako aj v súlade s ustanovením § 10 ods. 9 Trestného poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenie § 10 ods. 9 ustanovuje, že orgánom oprávneným uzavrieť dohodu o vytvorení spoločného vyšetrovacieho tímu je generálna prokuratúra po prerokovaní s ministrom spravodlivosti. Takéto znenie je vhodné naďalej zachovať s tým, že ak by národný člen uzatváral dohodu o spoločnom vyšetrovacom tíme, vždy by konal v mene generálnej prokuratúry. Aj táto okolnosť nasvedčuje tomu, že by národný člen mal mať postavenie prokurátora generálnej prokuratúry.

V súvislosti s účasťou národného člena v spoločných vyšetrovacích tímoch je potrebné ešte dodať, že podľa súčasného právneho stavu sa príslušné členské štáty môžu obrátiť na Eurojust a prostredníctvom neho žiadať finančný príspevok Spoločenstva potrebný na fungovanie spoločného vyšetrovacieho tímu. Rozhodnutie Rady o posilnení Eurojustu stanovuje povinnosť členských štátov, aby vyzvali národných členov, zástupcov alebo asistentov národného člena, aby sa zúčastnili v akomkoľvek spoločnom vyšetrovacom tíme, pre ktorý sa poskytuje finančný príspevok spoločenstva. Táto povinnosť by sa mala premietnuť aj do zákonnej úpravy, aby sa tak zabránilo opomenutiu takejto povinnosti v aplikačnej praxi.

Bod 10 rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu nahrádza pôvodný článok 12 novým znením a ktorý upravuje národný koordinačný systém Eurojustu. S cieľom vymedziť osoby tvoriace národný koordinačný systém, ako aj stanoviť úlohy koordinačného systému a ďalšie okolnosti spojené s jeho fungovaním je vhodné, aby boli okolnosti uvedené v tomto smere definované v zákone o Eurojuste. Vychádzajúc z bodov 10 a11 preambuly rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu, prihliadajúc tiež na návetie článku 12 ods. 2 a ods. 5 uvedeného rozhodnutia, úlohou národného koordinačného systému Eurojustu (ďalej len „NKS“), je zabezpečiť koordináciu práce, ktorú vykonávajú osoby vymedzené v článku 12 ods. 2 písm. a) až d) a taktiež uľahčiť vykonávanie úloh Eurojustu v rámci členského štátu spôsobmi demonštratívne vymedzenými v článku 12 ods. 5 písm. a) až d) rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu.

Rozhodnutie Rady o posilnení Eurojustu nepredpokladá zriadenie samostatného organizačného útvaru, ktorý bude plniť úlohy NKS a z uvedeného dôvodu nie je nevyhnutné a potrebné, aby medzi osobami v rámci NKS, prípadne národným členom a NKS, existovali akékoľvek vzťahy nadriadenosti a podriadenosti mimo tých, ktoré vyplývajú a vznikli z ich súčasného služobného zaradenia. Vytvorením NKS sa sformalizuje sieť určitých kontaktných bodov, ktoré pomáhajú národnému členovi vykonávať úlohy Eurojustu. Z úloh vymedzených v článku 12 ods. 5 za najvýznamnejšiu úlohu je možné považovať úlohu vymedzenú v článku 12 ods. 5 písm. a) rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu. Podľa tohto ustanovenia NKS zabezpečuje, aby sa systému správy prípadov efektívnym a spoľahlivým spôsobom doručovali informácie dotýkajúce sa členského štátu. Ostatné úlohy obsiahnuté v článku 12 ods. 5 sú podporné. V novele zákona o Eurojuste by malo byť výslovne uvedené, že všetky náklady spojené s pôsobením člena NKS v rámci tohto systému znáša jeho služobný úrad s výnimkou nákladov uvedených v článku 12 ods. 6 rozhodnutia Rady o posilnení Eurojustu.

Článok 12 ods. 6 uvádza, že osoby uvedené v článku 12 písm. a) až c) sú pripojené k systému správy prípadov a osoby uvedené v písm. d) tohto článku k tomuto systému môžu byť pripojené. V praxi to bude znamenať, že osoby pripojené a majúce oprávnenie prístupu do systému správy prípadov na vnútroštátnej úrovni, budú mať prístup jednak k všetkým registrovaným prípadom, ktoré boli schválené Kolégiom Eurojustu v súlade s rokovacími pravidlami a v ktorých Slovenská republika vystupuje ako štát dožiadaný alebo dožadujúci. Členovia NKS ďalej budú mať prístup k dočasným pracovným súborom, ktoré otvoril alebo vedie národný člen ich členského štátu. Pre lepšie pochopenie charakteru takýchto vecí je potrebné uviesť, že vo forme dočasných pracovných súborov sú vedené trestné veci, ktoré:

nespĺňajú kritériá pre registrovanie veci v Kolégiu,
trestné veci, ktorých registrácia v Kolégiu nebola schválená,
trestné veci, ktoré boli predložené národnému členovi v rámci plnenia informačnej povinnosti v zmysle pokynu generálneho prokurátora číslo 4/2008 a v ktorých nie je súčinnosť Eurojustu potrebná,
prípady, v ktorých došlo k prekročeniu lehoty v súvislosti s rozhodovaním o EZR,
iné trestné veci, ktoré doposiaľ v Kolégiu Eurojustu z akýchkoľvek dôvodov neboli registrované.

Členovia NKS budú mať napokon prístup aj k tým dočasným pracovným súborom, ktoré otvorili národní členovia iných členských štátov a ku ktorým národný člen ich členského štátu získal prístup. Je vhodné, aby členovia NKS mali do databázy prístup iba v rozsahu „read only“, to znamená, že do databázy nebudú môcť vkladať žiadne údaje a rovnako nebudú môcť takéto údaje meniť, dopĺňať či rušiť. V tomto smere poukazujemena článok 16a ods. 1 rozhodnutia, podľa ktorého je národný člen zodpovedný za vedenie ním vytvorených dočasných pracovných súborov a zároveň jedine národný člen je oprávnený rozhodnúť, či bude dočasný pracovný súbor vyhradený alebo poskytne prístup k nemu aj iným osobám.

Prepojenie členov NKS so systémom správy prípadov bude znamenať, že členovia NKS budú mať prehľad o charaktere všetkých trestných vecí vedených na národnom zastúpení a rovnako tiež bude možné zo systému zisťovať charakter či rozsah žiadaných úkonov právnej pomoci. Aj z tohto dôvodu by mali byť prokurátori usmernení, že národného člena budú môcť kontaktovať priamo tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9.

Rozhodnutie Rady o posilnení Eurojustu napokon zavádza výmenu informácií s členskými štátmi a medzi národným členom. Článok 13 rozhodnutia taxatívne vymedzuje prípady, v ktorých sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby bol ich národný člen bezodkladne informovaný, pričom v zmysle článku 13 ods. 11 sa takéto informácie zasielajú Eurojustu v štruktúrovanej podobe. Ustanovenie tohto článku teda zavádza pre členské štáty takzvanú informačnú povinnosť, pričom trestné veci uvedené v predmetnom článku musia byť oznámené Eurojustu bez ohľadu na to, či sa v nich požaduje, prípadne bude požadovať ďalšia súčinnosť Eurojustu. NKS nepochybne môže zohrávať významnú úlohu pri zasielaní trestných vecí Eurojustu. Na nariadenie takejto správovej povinnosti bude plne postačovať novelizovať príkaz generálneho prokurátora, v ktorom sa bližšie upraví spôsob, postup, lehoty a prípadné ďalšie okolnosti potrebné pre riadne a včasné zasielanie požadovaných informácií Eurojustu.

Novelizáciu a doplnenie si vyžiada aj ustanovenie § 5 ods. 1 písm. d) zákona o Eurojuste a to stanovením obdobia, za ktoré je národný člen povinný predložiť oprávneným osobám správy o svojej činnosti. V budúcnosti by národný člen podával správy o činnosti v Eurojuste podľa potreby, najmenej však raz za 6 mesiacov. Z citovaného ustanovenia zákona o Eurojuste by bolo vhodné vypustiť slová „ministrovi vnútra“ z dôvodu, že zasielanie správ o činnosti národného člena v Eurojuste ministrovi vnútra sa javí byť ako nadbytočné, nakoľko národný člen nepodlieha personálne ministrovi vnútra a za svoju činnosť nie je ministrovi vnútra ani zodpovedný. V prípade, že vznikne potreba určité informácie postúpiť ministrovi vnútra, národný člen tak môže učiniť aj v zmysle takto pozmeneného ustanovenia § 5 ods. 1 písm. d) zákona o Eurojuste.

Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o Eurojuste je vhodné doplniť aj o nové ustanovenie, stanovujúce národnému členovi povinnosť informovať príslušné justičné orgány domovského štátu, o stave vybavovania veci v Eurojuste. Týmto ustanovením by sa formálne zakotvila súčasná prax na národnom zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste, ktoré priebežne informuje príslušné orgány o registrácii veci v Kolégiu Eurojustu ako aj o stave vybavovania trestnej veci postúpenej Eurojustu.

« 6.6 Záver

Eurojust je orgán Európskej únie nachádzajúci sa na prahu inštitucionálnej zrelosti, ktorý už niekoľko rokov efektívne pôsobí v oblasti spolupráce a koordinácie v rámci potreby justičných orgánov štátov Európskej únie na úseku boja s nadnárodnou organizovanou trestnou činnosťou. O Eurojuste však ešte stále môžeme hovoriť ako o európskej inštitúcii s pomerne krátkou históriou. Rovnako ako v prípade Slovenska, aj v ostatných štátoch Európskej únie, nie je ešte jeho existencia vnímaná bezvýhradne a širokospektrálne. Úroveň poznania a dôvery praktikov zaoberajúcich sa procesnoprávnymi implikáciami cezhraničnej trestnej činnosti je priamo úmerná schopnosti Eurojustu preukázať svoje možnosti v konkrétnych, živých prípadoch trestného konania.

Jeho existencia je dôkazom snahy členských štátov vytvárať účinné nástroje na boj s kriminalitou, ktoré odrážajú reálny stav vývoja trestnej činnosti. Svojou snahou o centralizáciu predstavuje jednu stranu polarizácie uvedeného úsilia, avšak z povahy praktických problémov predstavuje snahu rovnako legitímnu, ako je legitímna snaha v rámci vývoja vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach delegovať právomoci a kompetencie justičných orgánov na čo najnižšiu operačnú úroveň. Obe tieto smerovania je potrebné vnímať vo vzájomnej koexistencii. Eurojust bude zohrávať stále významnejšiu úlohu v priestore medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach a na toto poslanie má vytvorené všetky legislatívne a materiálne podmienky.