• 2. Analýza rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii
  • 2.1 Úvod
  • 2.2 Predmet a obsah právnej úpravy
  • 2.3 Ustanovenia priamo súvisiace so Schengenskou úpravou
  • 2.4 Nedostatky prekladu (rámcového rozhodnutia)
  • 2.5 Vybrané kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia
  • 2.6 Právna úprava v Slovenskej republike
  • 2.7 Hodnotenie Komisie
  • 2.8 Vzdelávanie a praktické pomôcky"

« 2.1 Úvod

Rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 196, 2.8.2003, s. 45 – korigendum Ú. v. ES L 374, 27.12.2006, s. 20 (2003/577/SVV)) pokračovalo v zavádzaní zásady vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov členských štátov. V uvedenom prípade definovalo právny rámec pre úpravy zaisťovania majetku alebo dôkazu v Európskej únii, t.j. rozšírilo aplikáciu zásady vzájomného uznávania na špecifickú oblasť, ktorá bola do prijatia rámcového rozhodnutia upravená tradičnými zmluvnými nástrojmi v oblasti právnej pomoci. Na rozdiel od rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré malo ambíciu nahradiť v plnom rozsahu inštitút extradíciu vydávaním osôb na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, uvedené rámcové rozhodnutie zasiahlo do úpravy právnej pomoci iba okrajovo.

Prijatie tohto rámcového rozhodnutia bolo v súlade so závermi Európskej rady, ktorá rokovala v dňoch 15. a 16. 10.1999 a ktorá rozhodla o tom, že zásada vzájomného uznávania sa má stať základným kameňom justičnej spolupráce. Záväzok rozpracovať zásadu vzájomného uznávania aj na oblasť príkazov umožňujúcich rýchle a účinné zaistenie dôkazov a prepadnutie majetku sa stal súčasťou programu opatrení na vykonávanie zásady vzájomného uznávania v trestných veciach prijatého Radou 29. 11.2000. Práve uplatnenie zásady vzájomného uznávania na zaistenie dôkazov a majetku bolo jedným z prioritných opatrení (opatrenia číslo 6 a 7).

Rámcové rozhodnutie bolo prijaté v čase, keď neexistovali podrobné poznatky z uplatňovania nového Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaného Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii a Protokolu k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovanému Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii (oznámenie číslo 572/2006 Z.z.). Išlo pritom o modernú zmluvnú normu, ktorá odstraňovala množstvo prekážok efektívnej spolupráce medzi členskými štátmi a priniesla do tejto spolupráce viacero nových prvkov.

« 2.2 Predmet a obsah právnej úpravy

Rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii definuje pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a vykoná na svojom území príkaz na zaistenie vydaný justičným orgánom iného členského štátu v rámci trestného konania. Príkazom na zaistenie je pritom každé opatrenie vydané príslušným justičným orgánom v štáte pôvodu s cieľom predbežne zabrániť zničeniu, premene, premiestneniu, prevodu alebo nakladaniu s majetkom, ktorý môže byť predmetom zaistenia alebo dôkazom. Rámcové rozhodnutie tiež upravuje, čo sa považuje za majetok a definuje i pojem dôkaz. Majetkom, na ktorý sa vzťahuje príkaz, je majetok akéhokoľvek popisu, bez ohľadu na to, či je hmotný, nehmotný, hnuteľný, nehnuteľný. Pod pojem majetok rámcové rozhodnutie zaraďuje aj právne listiny a dokumenty, ktoré dokazujú právny nárok alebo zainteresovanosť na takomto majetku, o ktorom sa justičný orgán štátu pôvodu domnieva, že

1. je výnosom z trestného činu (avšak iba z trestného činu spĺňajúceho podmienky článku 3) alebo ekvivalentným buď plnej hodnote, alebo čiastočnej hodnote takéhoto výnosu,
2. predstavuje prostriedky alebo predmety z takéhoto trestného činu.

Dôkazom sa podľa rámcového rozhodnutia rozumejú predmety, dokumenty alebo údaje, ktoré možno predložiť ako dôkazy v trestnom konaní týkajúcom sa trestného činu spĺňajúceho podmienky článku 3 rámcového rozhodnutia.

Príkaz na zaistenie dôkazu alebo majetku možno vydať len na presne vymedzený účel, t.j. na zaistenie dôkazu, alebo zaistenie majetku, ktorý má byť následne predmetom prepadnutia.

V oblasti zaistenia majetku alebo dôkazov dochádza (podobne ako v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu) k odstráneniu možnosti preskúmavania obojstrannej trestnosti, pokiaľ sú splnené nasledovné podmienky:

1. skutok je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu,
2. podľa právneho poriadku štátu pôvodu možno za daný skutok uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 3 roky
3. skutok možno podradiť pod niektorú z kategórií trestných činov uvedenú v rámcovom rozhodnutí.

V ostatných prípadoch rámcové rozhodnutie poskytuje možnosť skúmať obojstrannú trestnosť.

Základnou formou styku orgánov je priamy styk. Rámcové rozhodnutie poskytlo možnosť Veľkej Británii a Írsku notifikovať ústredné orgány. V rámci mechanizmu vytvoreného týmto rámcovým rozhodnutím sa spolu s príkazom zasiela aj osvedčenie.

Rámcové rozhodnutie ukladá justičným orgánom povinnosť uznať bez ďalších formalít príkaz zaslaný z iného členského štátu a prijať opatrenia na jeho vykonanie rovnakým spôsobom, ako by bol príkaz vydaný orgánom vykonávajúceho štátu, ak nedôjde k uplatneniu niektorého z dôvodov neuznania alebo nevykonania takéhoto príkazu. Pri výkone príkazu musí vykonávajúci orgán, s výnimkou prípadu, že by takýto postup bol v rozpore so základnými zásadami jeho právneho poriadku, prihliadnuť aj na postupy a formálne náležitosti uvedené v osvedčení. Príkaz sa zasiela spolu s osvedčením (jeho formulár je súčasťou rámcového rozhodnutia). Ak sa na vykonanie príkazu vyžadujú ďalšie donucovacie opatrenia, postupuje sa v súlade s procesnými podmienkami vnútroštátneho právneho poriadku vykonávajúceho štátu. Rozhodnutie vykonávajúceho orgánu a jeho oznámenie orgánu štátu pôvodu sa má podľa rámcového rozhodnutia zrealizovať čo najskôr a vždy, ak je to možné, do 24 hodín od doručenia príkazu. Rámcové rozhodnutie teda zaviedlo určitú lehotu, ktorá je však len poriadková a s jej nedodržaním sa nespájajú žiadne priame sankcie.

Rámcové rozhodnutie upravuje dobu trvania zaistenia, pričom ju spája s viacerými okolnosťami (čl. 10). Avšak aj v prípade, ak niektorá z okolností nenastane, môže vykonávajúci štát po porade so štátom pôvodu v súlade s vnútroštátnymi postupmi stanoviť podmienky s cieľom obmedziť dobu zaistenia majetku. Ak je príslušný vykonávajúci orgán toho názoru, že v súlade s vnútroštátnymi podmienkami by malo dôjsť k zrušeniu zaistenia, musí o tom informovať štát pôvodu, ktorému zároveň musí poskytnúť možnosť uplatniť pripomienky.

Rámcové rozhodnutie definuje dôvody neuznania alebo nevykonania príkazu (absencia, neúplnosť osvedčenia, alebo zjavný nesúlad osvedčenia s príkazom – rámcové rozhodnutie stanovuje podmienky, za ktorých možno neuznanie, či nevykonanie príkazu odvrátiť; existencia výsady alebo imunity podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu, ktorá znemožňuje vykonanie príkazu; existencia zjavných skutočností nasvedčujúcich, že vykonaním príkazu by došlo k porušeniu zásady non bis in idem a nedostatok obojstrannej trestnosti v prípadoch, kde jej skúmanie nie je vylúčené) a dôvody odkladu vykonania príkazu (prebiehajúce vyšetrovanie vo vykonávajúcom štáte; majetok alebo dôkaz už bol predmetom príkazu na zaistenie v rámci trestného konania, ktorý nebol zrušený; ak ide o príkaz smerujúci k prepadnutiu majetku, ktorý už podlieha inému príkazu, ak tento iný príkaz nebol zrušený – tento dôvod odkladu však možno použiť len vtedy, ak by mal takýto príkaz prednosť pred následnými vnútroštátnymi príkazmi v rámci trestného konania podľa vnútroštátneho práva).

Nakladanie s majetkom je ovplyvnené žiadosťou štátu pôvodu a je viazané na žiadosť

1. o odovzdanie dôkazu štátu pôvodu
2. o prepadnutie majetku alebo
3. c) o usmernenie v osvedčení, že majetok má zostať vo vykonávajúcom štáte do rozhodnutia o žiadosti podľa a) alebo b).

Štát pôvodu musí označiť odhadovaný dátum predloženia takejto žiadosti.

Vyššie uvedené žiadosti sa zasielajú v súlade s použiteľnými pravidlami medzinárodnej spolupráce medzi dotknutými štátmi pre odovzdanie dôkazu štátu pôvodu alebo prepadnutie majetku. To znamená, že rámcové rozhodnutie neupravuje priamo a komplexne všetky inštitúty. Tieto súvisiace otázky naďalej vymedzujú príslušné medzinárodne zmluvy, ktorými sú dotknuté štáty vo vzájomných vzťahoch viazané. Rámcové rozhodnutie však obsahuje výnimku z týchto pravidiel v tom smere, že predstavuje nadstavbu k zmluvnej úprave, resp. obmedzuje použitie medzinárodných zmlúv v prípadoch zaistenia dôkazu tak, že nemožno odmietnuť spoluprácu v tejto oblasti za podmienok stanovených v rámcovom rozhodnutí. V praxi to znamená, že vykonávajúci štát nemôže odmietnuť vybavenie príslušnej žiadosti na základe nesplnenia požiadavky obojstrannej trestnosti, ak ide o trestné činy (pozn. je vhodnejšie hovoriť o kategóriách trestných činov) obsiahnuté v článku 3 odsek 2 rámcového rozhodnutia a za tieto skutky možno uložiť v štáte pôvodu trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky. Pokiaľ ide o otázku ďalšieho postupu v oblasti prepadnutia majetku, táto je upravená medzinárodnými zmluvami, ale i rámcovým rozhodnutím, ktoré však zatiaľ v Slovenskej republike nebolo transponované (podrobnosti sú uvedené v ďalšom texte).

Osobitnú pozornosť je potrebné venovať oblasti opravných prostriedkov. Rámcové rozhodnutie stanovuje členským štátom povinnosť vytvoriť (ak neexistujú) opatrenia na to, aby dotknutá strana, vrátane tretích osôb konajúcich v dobrej viere, mala možnosť uplatniť opravné prostriedky bez odkladného účinku vo vzťahu k príkazu s cieľom ochrany oprávnených záujmov týchto osôb. Návrh je pritom možné podať na súd v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte, v závislosti od právnej úpravy v týchto štátoch. Mimoriadne dôležitým je obmedzenie spočívajúce v tom, že vecné dôvody pre vydanie príkazu na zaistenie dôkazu alebo majetku možno napadnúť iba pred súdom v štáte pôvodu, .t.j. v štáte, v ktorom sa vedie samotné trestné konanie odôvodňujúce vydanie príkazu. Ak je žaloba podaná (podaný návrh) vo vykonávajúcom štáte, rámcové rozhodnutie vytvorilo mechanizmus, na základe ktorého má na jednej strane vykonávajúci štát povinnosť informovať štát pôvodu o tejto skutočnosti, ako aj o dôvodoch podania a štát pôvodu je oprávnený predložiť argumenty k podaniu. Takisto je oprávnený byť upovedomený o výsledku konania o takomto podaní. Obidva štáty sú povinné prijať opatrenia potrebné na uľahčenie uplatnenia práv dotknutých osôb, najmä poskytnutím dostatočných informácií. Štát pôvodu je povinný zabezpečiť, aby lehoty na podanie návrhu boli také, aby zaručovali možnosť účinného opravného prostriedku.

Rámcové rozhodnutie napokon upravuje aj mechanizmus náhrady, ak je vykonávajúci štát podľa vlastného vnútroštátneho právneho poriadku zodpovedný za škodu spôsobenej prostredníctvom vykonania príkazu na zaistenie. Štát pôvodu pritom musí nahradiť vykonávajúcemu štátu všetky sumy zaplatené ako odškodné na základe uplatnenej zodpovednosti, okrem prípadov, v ktorých bola škoda alebo jej časť spôsobená činnosťou vykonávajúceho štátu.

Transpozičná lehota uplynula 2. augusta 2005.

« 2.3 Ustanovenia priamo súvisiace so Schengenskou úpravou

Na rozdiel od úpravy vydávania osôb na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorá výslovne nahradila príslušné ustanovenia Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, podobné ustanovenie v tomto rámcovom rozhodnutí nie je obsiahnuté. Taktiež toto rámcové rozhodnutie neobsahuje ani ustanovenie o nahradení príslušných ustanovení dotknutých medzinárodných zmlúv.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na niektoré články Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach. Nasledovný článok upravuje otázky, ktoré sú aj predmetom úpravy rámcového rozhodnutia (problematiky právnej pomoci sa dotýkajú i ďalšie ustanovenia, ktoré však boli zrušené medzi zmluvnými štátmi Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaného Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii (ozn. č. 572/2006 Z.z.) a to medzi zmluvnými stranami tohto dohovoru)):

„Článok 51
Zmluvné strany nepodrobia žiadosť o poskytnutie právnej pomoci týkajúcej sa prehliadky a zabavenia vecí žiadnym ďalším podmienkam ako je nižšie uvedené:

1. čin, ktorý je podkladom žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, sa v súlade s právom oboch zmluvných strán trestá odňatím slobody alebo opatrením obmedzujúcim slobodu z dôvodov bezpečnosti a nápravy v rozsahu minimálne 6 mesiacov alebo podľa práva jednej zmluvnej strany sa trestá sankciou v rovnakom maximálnom rozsahu a podľa práva druhej zmluvnej strany sa postihuje ako priestupok proti poriadkovým predpisom, a to úradmi, proti rozhodnutiam ktorých sa možno odvolať k príslušnému trestnému súdu;
2. vybavenie žiadosti o právnu pomoc je v ostatných veciach v súlade s právom dožiadanej zmluvnej strany.“

(Poznámka – preklad do slovenského jazyka uverejnený v Úradnom vestníku EÚ doposiaľ nebol korigovaný, avšak nie je dostatočný a nezodpovedá potrebám právneho poriadku Slovenskej republiky. Napríklad pojem „zabavenie“ – z anglického seizure je v právnej terminológii v Slovenskej republike prekladaný ako „zaistenie“).

Jedným z relevantných ustanovení v kontexte Schengenského vykonávacieho dohovoru je i článok 4 odsek 2 rámcového rozhodnutia. Toto ustanovenie umožnilo Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska a Írskej republike uplatniť vyhlásenie vo vzťahu ku styku orgánov, ktoré umožňuje žiadať, aby príkaz na zaistenie dôkazu alebo majetku bol spolu s osvedčením zasielaný do týchto členských štátov prostredníctvom ústredného orgánu, alebo orgánov, ktoré určia. Rozsah tohto vyhlásenia sa môže meniť a môžu ho kedykoľvek odvolať. Avšak toto ustanovenie obsahuje i povinnosť obmedziť rozsah použiteľnosti takéhoto vyhlásenia, keď pre nich nadobudnú platnosť ustanovenia Schengenskej vykonávacej dohody.

« 2.4 Nedostatky prekladu (rámcového rozhodnutia)

Preklad rámcového rozhodnutia nebol doposiaľ podrobený jazykovému korigendu. Podobne ako v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu, aj tu možno nájsť pojmy, ktoré nie sú správne preložené, pričom môžu mať na správne vykonávanie rámcového rozhodnutia rôzny dopad. Totožné výhrady platia k použitiu slovenského ekvivalentu „súdny“ k anglickému pojmu „judicial“. Tvorcovia rámcového rozhodnutia nepochybne nechceli obmedziť spoluprácu v tejto oblasti len na spoluprácu súdov, ale na spoluprácu justičných orgánov (doposiaľ boli definované jednotlivými zmluvnými štátmi pre účely medzinárodných zmlúv širšie ako súdy – v štandardnej medzinárodnej spolupráci pojem „judicial“ zahŕňal aj prokurátora, ministerstvo spravodlivosti, či iné orgány). Samotná zásada vzájomného uznávania rozhodnutí v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti sa taktiež nevzťahuje iba na rozhodnutia súdov, ale je použiteľná v širšom rozsahu na rozhodnutia justičných orgánov. Slovenský preklad textu rámcového rozhodnutia je v tomto rozsahu nesprávny, zavádzajúci a výrazne obmedzujúci spoluprácu orgánov iba na spoluprácu súdov. Prekladatelia zašli tak ďaleko, že aj pojem „judicial assistance“, ktorý sa roky prekladá ako „právna pomoc“, preložili spojením „súdna pomoc“. Hoci zákonodarca tieto nepresnosti odstránil, v prípade striktného výkladu zákona v kontexte slovenskej jazykovej verzie rámcového rozhodnutia by mohli vzniknúť ťažkosti s aplikáciou zákona (ako právnej úpravy transponujúcej rámcové rozhodnutie) na rozhodnutia iných orgánov ako súdov. Ďalšie nepresnosti možno nájsť napríklad v definičných ustanoveniach majetku (článok 2 písmeno d) – osobitne text v odrážkach). Pojem „confiscation“ je v texte prekladaný ako „zabavenie“ (majetku), čo nezodpovedá právnej terminológii používanej v Slovenskej republike, pričom treba podotknúť, že používaný pojem nie je pojmom právnym a ani spisovným. Nespisovných výrazov je v preklad použitých viac.

Osobitne je potrebné poukázať na nedostatky prekladu článku 3 odsek 2, ktorý znie:
„2. Nasledovné trestné činy, tak ako sú vymedzené právom vydávajúceho štátu a ak je za ich spáchanie možné vo vydávajúcom štáte vydať príkaz na vzatie do väzby maximálne na obdobie aspoň troch rokov, nie sú predmetom overenia skutočnosti, či je konanie trestné v oboch štátoch:...“

Správny (neoficiálny) preklad ustanovenia (vychádzajúci z anglického textu rámcového rozhodnutia) znie: „ 2 Nasledujúce trestné činy, vymedzené právnym poriadkom štátu pôvodu, ak za ne možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky, nepodliehajú preskúmaniu obojstrannej trestnosti skutku:...“

Ak by bolo ustanovenie prevzaté podľa slovenskej jazykovej verzie, bolo by veľmi ťažké postupovať podľa neho. Preklad rámcového rozhodnutia do slovenského jazyka má v tejto časti tak závažné nedostatky, že by malo dôjsť k jeho korigendu v čo najkratšom období. Týka sa totiž textu upravujúceho prípady, v ktorých vykonávajúci justičný orgán nie je oprávnený preskúmavať existenciu obojstrannej trestnosti, teda okolnosť, ktorá bola prekážkou pri tradičnej spolupráci na základe medzinárodných zmlúv.

Výhrady možno mať aj k prekladu pojmu „contact points“ ako „styčné miesta“, keďže v Slovenskej republike je zaužívaný pojem „kontaktné body“, pojmu „deadline“ ako „konečný termín“ namiesto zaužívaného pojmu „lehota“.

Vo vzťahu k prekladu možno namietať množstvo ďalších nedostatkov, a to vecných, formulačných, či jazykových, avšak pre účely tohto dokumentu postačujú vyššie uvedené skutočnosti.

« 2.5 Vybrané kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia

Napriek snahe o spopularizovanie rámcového rozhodnutia medzi justičnými orgánmi členských štátov formou rôznych seminárov a konferencií uvedený právny nástroj nie je v praxi medzi orgánmi členských štátov Európskej únie často využívaný. V podmienkach Slovenskej republiky je využívaný v minimálnej miere. Slovenskými prokurátormi podľa dostupných informácií nebol do času vypracovania tohto dokumentu zaslaný žiaden príkaz na zaistenie majetku alebo dôkazov do iného členského štátu na základe tohto rámcového rozhodnutia a vnútroštátnej právnej úpravy prijatej na jeho základe. Počty príkazov zaslaných do Slovenskej republiky sú v porovnaní so zaistením dôkazu alebo majetku v rámci štandardných nástrojov právnej pomoci, zanedbateľné.

Možno teda konštatovať, že v porovnaní s európskym zatýkacím rozkazom nebolo toto rámcové rozhodnutie prijaté pozitívne zo strany justičných orgánov členských štátov Európskej únie. Dôvodov môže byť viacero:

1. Rámcové rozhodnutie zaviedlo do relatívne neformalizovanej a zrozumiteľnej oblasti právnej pomoci pomerne formálny mechanizmus spolupráce, ktorý je zložitejší, menej zrozumiteľný a menej praktický pre potreby justičných orgánov.
2. Na rozdiel od extradičného konania, ktoré v mnohých prípadoch ovplyvňovali iné ako právne otázky a spravidla v ňom rozhodovali ministri spravodlivosti, vlády, či iné politické orgány, oblasť právnej pomoci sa vyvíjala tak, že ju tieto externé skutočnosti neovplyvňovali v tak významnom rozsahu.
3. Nedostatky v oblasti právnej pomoci sa týkali úzkej skupiny štátov, nie systému právnej pomoci, tvoreného v európskom priestore predovšetkým Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. apríla 1959 (ozn. č. 550/1992 Zb.) a jeho dvoma dodatkovými protokolmi a doplneného Dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaný Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii, a Protokolom k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovanému Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii (ozn. č. 572/2006 Z.z.).
4. Rámcové rozhodnutie upravuje iba jednu z mnohých oblastí právnej pomoci, t.j. predstavuje čiastkové riešenie. V porovnaní s ním medzinárodné zmluvy upravujúce právnu pomoc, ktoré obsahujú komplexnú úpravu, sú pre prax použiteľnejšie (žiadosť o právnu pomoc často obsahuje kombináciu viacerých úkonov. Pre sudcu či prokurátora je v takýchto prípadoch podstatne jednoduchšie vypracovať žiadosť o právnu pomoc na základe príslušnej medzinárodnej zmluvy, ako vypracúvať žiadosť o právnu pomoc vo vzťahu k jednému úkonu a príkaz podľa rámcového rozhodnutia, resp. vnútroštátnej úpravy prijatej na jeho základe, vo vzťahu k ďalším úkonom). Následné úkony (odovzdanie veci, či následné prepadnutie majetku) sa realizujú postupom podľa použiteľných medzinárodných zmlúv, teda dochádza k zložitej kombinácii právnych nástrojov, pričom táto situácia je menej prehľadná a zrozumiteľná pre justičné orgány.
5. 5. Nevyriešený vzťah k medzinárodným zmluvám. Na rozdiel od Rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze a ďalších rámcových rozhodnutí prijatých následne, toto rámcové rozhodnutie neobsahuje ustanovenie o nahradení medzinárodných zmlúv upravujúcich oblasť zaistenia dôkazu alebo majetku. Vzhľadom na túto skutočnosť existuje predmetný nástroj popri medzinárodných zmluvách a justičné orgány nie sú (zatiaľ) priamo povinné používať ho, keďže účel, ktorý sa jeho úpravou sleduje, možno dosiahnuť tradičným spôsobom - žiadosťou o právnu pomoc, pričom spravidla obidva dotknuté štáty postupujú spôsobom rámcovo upraveným medzinárodnou zmluvou, ale v zásade upraveným ich vnútroštátnym právnym poriadkom.
6. V porovnaní s európskym zatýkacím rozkazom, ktorí si prokurátori a sudcovia relatívne osvojili, postupy dojednané v tomto rámcovom rozhodnutí nepresvedčili justičné orgány o tom, že prijaté riešenia sú lepšie ako tie, ktoré ponúkajú medzinárodné zmluvy upravujúce túto problematiku.
7. Rámcové rozhodnutie upravuje uznanie a výkon príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazu, avšak povinnosť poskytnúť jeho preklad nie je stanovená. Rámcové rozhodnutie určuje iba povinnosť zabezpečiť preklad osvedčenia do úradného jazyka, alebo niektorého z úradných jazykov vykonávajúceho štátu.
8. Na rozdiel od európskeho zatýkacieho rozkazu neboli dostatočne včas vytvorené pomôcky, napríklad atlas, formuláre a pod. v rámci Európskej justičnej siete (a to napriek tomu, že slovenské kontaktné body navrhovali, aby sa príprave pomôcok hneď po prijatí príslušného rámcového rozhodnutia venovala vážna pozornosť –v súčasnosti boli prijaté dôležité rozhodnutia o tom, že nové rámcové rozhodnutia budú sprevádzané prípravou praktických pomôcok zo strany Európskej justičnej siete). V súčasnosti už existuje elektronický formulár na vyplnenie osvedčenia k príkazu na zaistenie dôkazu alebo majetku na webovej stráne Európskej justičnej siete. Podobne ako v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu však tento formulár nezodpovedá formuláru, ktorý tvorí prílohu príslušnej slovenskej zákonnej úpravy, ale ide o formulár, ktorý je pripojený k slovenskému prekladu textu rámcového rozhodnutia. Z tohto dôvodu je formulár nepoužiteľný pre potreby slovenských justičných orgánov. Je poľutovaniahodné, že táto situácia nebola zo strany zodpovedných zástupcov Slovenskej republiky doposiaľ vyriešená. Nová elektronická pomôcka totiž umožňuje on-line vytvorenie osvedčenia príkazu, obsahuje jednotlivé kroky s pomocou pre adresáta, ktorý ho vypĺňa, pričom výsledkom použitia on-line postupu je vyplnený formulár osvedčenia.

« 2.6 Právna úprava v Slovenskej republike

Rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii v znení vyššie uvedeného korigenda, bolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom číslo 650/2005 Z.z. o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Predmetom úpravy zákona je postup justičných orgánov Slovenskej republiky v trestnom konaní pri vydávaní, uznávaní a vykonávaní príkazu na zaistenie majetku alebo príkazu na zaistenie dôkazov v Európskej únii. Vychádzajúc z praktických otázok, ktoré sa objavili po prijatí zákona číslo 403/2004 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze, bola do zákona inkorporovaná zásada, že postup podľa neho sa uplatní iba vo vzťahu k členským štátom, ktoré už transponovali predmetné rámcové rozhodnutie do svojho právneho poriadku. Do prijatia uvedeného zákona bola problematika právnej pomoci upravená v V. časti Trestného poriadku a medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podobne ako v prípade vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie, bolo prijaté rozhodnutie o vypracovaní samostatnej (osobitnej) právnej úpravy pri zachovaní všeobecnej rámcovej úpravy právnej pomoci v Trestnom poriadku. Na právne vzťahy, ktoré zákon neupravuje, sa subsidiárne použijú ustanovenia Trestného poriadku.

Postavenie zákonnej úpravy vo vzťahu k postupu podľa medzinárodných zmlúv a Trestného poriadku je špecifické. Zákon totiž neurčuje, ktorý postup je prioritný, hoci z podmienok zákona číslo 650/2005 Z.z. by bolo možné dospieť aj k záveru, že by sa podľa tejto právnej úpravy malo postupovať vždy, ak je potrebné zaistiť dôkaz alebo majetok vo vzťahu k členskému štátu Európskej únie. Nemožno však opomenúť prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom. Ustanovenie § 23 napokon stanovuje, že týmto zákonom nie je dotknutý postup podľa medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. V prípade, ak je doručený slovenským orgánom príkaz na zaistenie s osvedčením, bol by realizovaný v súlade so zákonom číslo 650/2005 Z.z. Ak sú slovenské orgány v pozícii dožadujúceho orgánu (resp. orgánu štátu pôvodu), majú v zásade možnosť výberu postupu.

Zákonná úprava zvýrazňuje realizáciu príkazov na zaistenie medzi členskými štátmi na základe zásady vzájomného uznávania. Zákon upravuje podmienky vydania a vykonania príkazu na zaistenie. Pokiaľ ide o jeho vydanie, zákon špecifikuje, že príkaz na zaistenie môže vydať justičný orgán na účely zaistenia majetku, ak má byť predmetom prepadnutia majetku, alebo na účely zaistenia dôkazov. Pre uznanie a vykonanie príkazu na zatknutie sa vo všeobecnosti vyžaduje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti, avšak táto podmienka sa neskúma, ak ide o skutok, ktorý orgán štátu pôvodu zaradil do jednej z 32 kategórií trestných činov a zároveň možno v štáte pôvodu za tento skutok uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky.

Hoci v prípade nahradenia extradície vydávaním na základe európskeho zatýkacieho rozkazu bolo zavedenie priameho styku orgánov prelomovým prvkom, v oblasti právnej pomoci, do ktorej príkazy na zaistenie patria, je zavedenie priameho styku prirodzeným krokom, ktorý sa objavuje už aj v najmodernejších zmluvných nástrojoch. Podobne možno konštatovať, že aj spôsob styku, ktorý zahŕňa zasielanie príkazu a osvedčenia poštou, alebo inou bezpečnou formou, ktorá umožňuje vyhotovenie ich písomného znenia a posúdenie ich hodnovernosti, nepredstavuje významnú inováciu, keďže v oblasti právnej pomoci sa moderné prostriedky komunikácie používajú čoraz viac a možno konštatovať, že táto oblasť je podstatne viac otvorená novým trendom.

Osvedčenie môže obsahovať aj požiadavku na dodržanie náležitostí a postupov podľa právneho poriadku štátu pôvodu, pričom zákon stanovuje povinnosť takejto požiadavke vyhovieť. Výnimkou sú prípady v rozpore s ochranou záujmov Slovenskej republiky podľa § 481 Trestného poriadku.

Z hľadiska postupu slovenských orgánov v postavení orgánov štátu pôvodu zákon zveruje právomoc vydať príkaz na zaistenie orgánom sudcovi pre prípravné konanie, súdu alebo prokurátorovi a to v rozsahu upravenom Trestným poriadkom.

Ak je potrebné zaistiť majetok alebo dôkaz, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte, justičný orgán Slovenskej republiky (pokiaľ sa rozhodne postupovať podľa tohto zákona) zašle justičnému orgánu vykonávajúceho štátu príkaz na zaistenie takého majetku alebo dôkazu spolu s osvedčením, ktoré sa vypĺňa na tlačive podľa vzoru tvoriaceho prílohu zákona číslo 650/2005 Z.z. Otázku upovedomenia osoby priamo dotknutej príkazom, vyriešil zákonodarca tak, že ponechal na úvahu justičného orgánu Slovenskej republiky, kedy doručí príkaz takejto osobe, t.j. slovenský justičný orgán môže doručenie príkazu odložiť až na čas po jeho vykonaní justičným orgánom vykonávajúceho štátu. Riešenie, ktoré zvolil zákonodarca, je vhodné, pretože v prípade doručenia príkazu dotknutej osobe pred jeho realizáciou hrozí zmarenie úkonu, ktorý je potrebné vykonať.

Po zaistení majetku slovenský justičný orgán zašle justičnému orgánu vykonávajúceho štátu žiadosť o uznanie a vykonanie rozhodnutia o prepadnutí majetku bezodkladne po nadobudnutí jeho platnosti. Ak sa žiadalo o zaistenie dôkazu, zašle žiadosť o jeho odovzdanie. Ak niektorú z týchto žiadostí nemožno zaslať, osvedčenie musí obsahovať pokyn, aby zaistenie trvalo až do doby predloženia žiadosti vrátane predpokladanej lehoty jej predloženia. Keďže zaistenie majetku alebo dôkazu predstavuje zásah do práv dotknutej osoby, je dôležité, že právna úprava stanovuje aj povinnosť slovenského justičného orgánu oznámiť obmedzenie alebo zrušenie zaistenia majetku alebo dôkazu vykonávajúcemu justičnému orgánu.

Jazykový režim upravuje zákon štandardným spôsobom v súlade s rámcovým rozhodnutím. Právna úprava je inšpirovaná pôvodnou úpravou európskeho zatýkacieho rozkazu a upravuje zákonné zmocnenie pre Ministerstvo spravodlivosti SR vydávať vyhlásenia o vzájomnosti, ktoré sú pre justičné orgány záväzné.

Postup justičných orgánov SR ako vykonávajúcich justičných orgánov bol v zákone upravený s prihliadnutím na nevyhnutnosť rýchleho a účinného postupu pri uznávaní a výkone príkazu na zaistenie. Preto je na uznanie a vykonanie príkazu oprávnený prokurátor okresnej prokuratúry, v obvode ktorej sa majetok alebo dôkaz, ktorý má byť zaistený na základe príkazu na zaistenie, v čase doručenia príkazu na zaistenie nachádza. Zákon tiež zavádza povinnosť postúpiť príkaz a osvedčenie príslušnému prokurátorovi, ak prokurátor, ktorému boli tieto písomnosti doručené, nie je príslušný na uznanie a výkon príkazu. Rámcové rozhodnutie špecificky neupravuje prípady, ak je daná príslušnosť viacerých orgánov. Preto bolo potrebné stanoviť pravidlo, podľa ktorého v takýchto prípadoch odošle okresná prokuratúra príkaz s osvedčením Generálnej prokuratúre SR, ktorá rozhodne o určení miestnej príslušnosti prokuratúry na vykonanie príkazu.

Špecifikom právnej úpravy je zverenie oprávnenia rozhodovať o uznaní a vykonaní príkazu na zaistenie prokurátorovi. Práve z tohto hľadiska je dôležité správne chápanie textu rámcového rozhodnutia a prekladu pojmu „judicial“ ako „justičný“. Uvedené riešenie sa javilo ako najúčinnejšie, a to osobitne s prihliadnutím na lehoty, v ktorých je potrebné rozhodnúť.

Prokurátor okrem prípadov, keď majetok alebo dôkazy boli zničené alebo sa stratili, alebo ich nemožno nájsť na mieste uvedenom v osvedčení, alebo takéto miesto nie je presne určené a toto miesto nie je spresnené ani po žiadosti, aby ho orgán štátu pôvodu upresnil, rozhoduje uznesením, pričom môže rozhodnúť nasledovne:

1. uzná príkaz na zaistenie a zabezpečí jeho vykonanie spôsobom uvedeným v zákone,
2. uzná príkaz na zaistenie a nariadi odklad jeho vykonania, ak by jeho vykonanie mohlo sťažiť alebo zmariť už začaté iné trestné stíhanie, alebo majetok alebo dôkazy, na ktorých zaistenie bol príkaz vydaný, boli už zaistené v inom trestnom konaní v SR alebo v cudzine,
3. rozhodne o odmietnutí uznania a vykonania príkazu na zaistenie zo zákonom stanoveného dôvodu.

Ak je to potrebné, prokurátor vo svojom rozhodnutí zakáže nakladať so zaisteným majetkom.

Zákon upravuje aj účinný opravný prostriedok, ktorým je sťažnosť. Tou však (v súlade s textom rámcového rozhodnutia) nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bol príkaz na zaistenie vydaný justičným orgánom štátu pôvodu. O podaní sťažnosti a jej výsledku informuje prokurátor orgán štátu pôvodu.

O sťažnosti rozhoduje sudca pre prípravné konanie okresného súdu, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, a to spravidla do piatich pracovných dní od predloženia veci súdu. Vzhľadom na charakter veci súd sťažnosť zamietne ako nedôvodnú, alebo zruší napadnuté rozhodnutie a v potrebnom rozsahu doplní konanie. Následne sám rozhodne uznesením.

Vo vzťahu k samotnému výkonu jednotlivých procesných úkonov súvisiacich s vykonaním príkazu môže prokurátor, okrem úkonov, ktoré môže vykonať len prokurátor, poveriť ich realizáciou policajta, ktorý je orgánom činným v trestnom konaní. Ak sa na vykonanie úkonu vyžaduje rozhodnutie súdu, je prokurátor povinný vykonať potrebné úkony na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Zákon zavádza 24-hodinovú lehotu na rozhodnutie od doručenia príkazu na zaistenie a osvedčenia. Zároveň však ponecháva možnosť rozhodnutia nad rámec tejto lehoty, ak v nej nie je možné zabezpečiť podklady nevyhnutné na rozhodnutie. V takomto prípade je príslušný orgán povinný rozhodnúť bezodkladne po zabezpečení podkladov nevyhnutných na rozhodnutie. Dôvodom pre rozhodnutie v lehote nad 24 hodín bude pravdepodobne napríklad nevyhnutnosť zabezpečiť preklad samotného príkazu, ktorý sa má uznať a vykonať, keďže povinnosť zabezpečenia jeho prekladu nie je stanovená rámcovým rozhodnutím, ani slovenskou právnou úpravou. Osobitné lehoty sú upravené pre uvádzaný prípad, v ktorom o určení miestnej príslušnosti rozhoduje Generálna prokuratúra SR. V týchto situáciách je povinná okresná prokuratúra odoslať generálnej prokuratúre príkaz na zaistenie a osvedčenie najneskôr do 24 hodín od ich doručenia. Generálna prokuratúra SR je povinná rozhodnúť o miestne príslušnej prokuratúre do 2 pracovných dní od doručenia uvedených písomností. Do doručenia rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR okresnej prokuratúre lehota neplynie.

Slovenské orgány môžu odmietnuť uznesením uznať a vykonať príkaz na zaistenie len z nasledovných taxatívne vymedzených dôvodov, .t.j. ak

1. nebolo vydané alebo zaslané osvedčenie obsahujúce údaje uvedené v prílohe zákona (teda podľa vzoru), osvedčenie je neúplné alebo zjavne nezodpovedá príkazu na zaistenie alebo osvedčenie nie je vyhotovené v preklade do slovenského jazyka, ak sa preklad vyžaduje, a napriek výzve na odstránenie nedostatkov neboli tieto nedostatky v určenej lehote odstránené,
2. na majetok alebo dôkazy, ktoré majú byť zaistené na základe príkazu na zaistenie, alebo na osobu, ktorá je ich vlastníkom alebo ich má v držbe alebo v správe, sa vzťahujú výsady a imunity podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa medzinárodného práva,
3. o majetku alebo dôkaze, na ktorý bol vydaný príkaz na zaistenie, ktorý sa má na území Slovenskej republiky uznať a vykonať, už bolo príslušným orgánom v Slovenskej republike v inom trestnom konaní právoplatne rozhodnuté, alebo
4. čin, pre ktorý bol príkaz na zaistenie vydaný, nie je trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a v prípade príkazu na zaistenie dôkazov nejde o trestný čin uvedený v príslušnom ustanovení zákona; ak ide o dane, poplatky, clo alebo menu, nie je možné odmietnuť uznať a vykonať príkaz na zaistenie iba preto, že právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje rovnaký druh daní alebo ciel alebo neobsahuje rovnaké ustanovenia týkajúce sa daní, poplatkov, ciel alebo meny ako právny poriadok štátu pôvodu.

V prípadoch uvedených v bode a) nemôže dôjsť k automatickému odmietnutiu, ale musí byť stanovená primeraná lehota na predloženie, doplnenie, či opravu osvedčenia, alebo na doručenie príkazu na zaistenie.

Zákon špecifikuje prípady, ku ktorým môže dôjsť na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu v dôsledku vykonania príkazu na zaistenie k:

1. odovzdaniu dôkazu justičnému orgánu štátu pôvodu,
2. prepadnutiu majetku a jeho prípadnému odovzdaniu,
3. zaisteniu dôkazu alebo majetku s tým, že zostanú v SR do rozhodnutia o žiadosti podľa písmena a) alebo b).

Nad rámec rámcového rozhodnutia slovenská právna úprava zavádza oprávnenie slovenskému justičnému orgánu podmieniť odovzdanie dôkazu výhradou jeho vrátenia justičnému orgánu SR, ktorý ho štátu pôvodu odovzdal. Ak s touto výhradou vopred nesúhlasí, justičný orgán SR je oprávnený odmietnuť odovzdať zaistený dôkaz do štátu pôvodu. Zákon definuje, že odovzdanie dôkazu do štátu pôvodu sa na účely zákona považuje za jeho zapožičanie na čas nevyhnutne potrebný na vykonanie nevyhnutných procesných úkonov v štáte pôvodu. Zákon tiež odkazuje na použitie úpravy právneho styku s cudinou podľa Trestného poriadku, ak je predložená žiadosť na postup uvedený v bode a) alebo b).

Hoci možnosť podmieniť odovzdanie dôkazu výhradou jeho vrátenia nie je predmetom úpravy rámcového rozhodnutia, rámcové rozhodnutie odkazuje pri odovzdaní dôkazu na postupy podľa použiteľných medzinárodných zmlúv. Moderné medzinárodné zmluvy spravidla umožňujú žiadať, aby bol predložený dôkaz po vykonaní procesných úkonov vrátený. Oprávnenie uvedené v slovenskej právnej úprave ide ďalej, keďže umožňuje neodovzdať zaistený dôkaz. Toto ustanovenie je však výnimočnej povahy a predovšetkým zabezpečuje ochranu osôb, u ktorých bol napríklad zaistený dôkaz. Jeho aplikácia prichádza do úvahy predovšetkým v prípadoch, ak je dôkaz napríklad originálnou listinou osvedčujúcou určité práva, má vyššiu hodnotu a podobne.

V súlade s rámcovým rozhodnutím bola do zákona zavedená aj povinnosť zaistiť majetok do doby výkonu rozhodnutia o uznaní rozhodnutia justičného orgánu štátu pôvodu, ktorým bolo vyslovené prepadnutie majetku, alebo do doby zrušenia zaistenia majetku. Podobne je tu povinnosť ohraničiť zaistenie dôkazu do doby jeho odovzdania justičnému orgánu štátu pôvodu alebo do doby zrušenia zaistenia dôkazu. Hoci rámcové rozhodnutie tieto skutočnosti neupravuje, zákon pamätá aj na prípady, keď nedôjde k uznaniu rozhodnutia, ktorým bolo vyslovené prepadnutie majetku, alebo k odovzdaniu dôkazov. V týchto prípadoch je príslušný slovenský orgán povinný preskúmať dôvody ďalšieho trvania zaistenia vždy najneskôr po uplynutí šiestich mesiacov od uznania príkazu na zaistenie vydaného justičným orgánom štátu pôvodu, a to aj opakovane. Je tiež povinný zistiť stav veci, vrátane vyžiadania nevyhnutných informácií od justičného orgánu štátu pôvodu. Napriek skutočnosti, že táto povinnosť nie je zakotvená v rámcovom rozhodnutí, je potrebné mať na zreteli, že zaistenie dôkazu alebo majetku je zásahom do základných práv a slobôd a nemôže byť preto časovo neobmedzené. Nemožno vylúčiť, že štát pôvodu nebude komunikovať, prípadne predkladať potrebné informácie a dôjde aj k zrušeniu zaistenia dôkazu alebo majetku, čo môže viesť k sporom o správnosti postupu slovenských orgánov, resp. k otázkam nad slovenskou právnou úpravou. Avšak táto právna úprava bola prijatá práve v záujme ochrany základných práv a slobôd, ktoré sú tak základnými atribútmi právneho štátu, ako i piliermi fungovania Európskej únie.

Problematickou časťou môže byť správa a úschova zaisteného majetku alebo dôkazov, keďže výkon správy majetku alebo dôkazov v zásade zabezpečuje orgán, ktorý rozhodoval. Ak príslušný justičný orgán nemôže sám zabezpečiť úschovu, zabezpečí ju prostredníctvom iného štátneho orgánu alebo prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má v predmete podnikania výkon takej činnosti. V prípade nehnuteľnosti môže písomne poveriť takú osobu správou nehnuteľnosti a uznesenie o zaistení nehnuteľnosti doručí príslušnému orgánu štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností. Otázka reálneho zabezpečenia týchto úloh môže byť spojená s praktickými problémami a bolo by vhodné do budúcnosti sledovať, ako sú tieto úlohy plnené, vyhodnotiť výsledky vyplývajúce z praktických skúseností a v prípade zistenia ťažkostí hľadať adekvátne riešenia. Uvedená časť právnej úpravy nie je obsiahnutá v rámcovom rozhodnutí, avšak bez nej by nebolo možné o účinnom postupe na základe zákona transponujúceho do právneho poriadku uvedené rámcové rozhodnutie, ani len uvažovať.

Zákonodarca napokon rieši aj otázku odovzdania majetku alebo dôkazov, pirčom ak to povaha majetku alebo dôkazov umožňuje, môžu byť odovzdané prostredníctvom pošty, inak prostredníctvom útvaru Policajného zboru určeného ministrom vnútra SR na tento účel. Pri vrátení majetku alebo dôkazov sa použije rovnaký postup. Zákon štandardným spôsobom pre oblasť justičnej spolupráce v trestných veciach rieši otázku nákladov a upravuje aj ochranu práv tretích osôb.

Čiastočne na základe skúseností s európskym zatýkacím rozkazom bolo zákonom upravené aj zrušenie zaistenia majetku. Zákon stanovuje, že v prípade informovania justičným orgánom štátu pôvodu o zrušení príkazu na zaistenie, justičný orgán SR uznesením zruší zaistenie majetku alebo dôkazov, ktoré boli zaistené na jeho základe. Rovnako sa postupuje, ak sa zistilo, že pominuli dôvody zaistenia, alebo ak právoplatným rozhodnutím na základe žaloby podanej na súde v štáte pôvodu bolo vyslovené porušenie práv yzickej alebo právnickej osoby. V prípade obmedzenia rozsahu zaistenia majetku orgánom štátu pôvodu na základe poskytnutej informácie dôjde k obmedzeniu zaistenia aj na území Slovenskej republiky.

Zákon upravuje aj oprávnenie Ministerstva spravodlivosti SR požadovať od štátu pôvodu úhradu nákladov, ktoré vyplatilo ako náhradu škody v prípadoch, ak

1. justičný orgán Slovenskej republiky uznal príkaz na zaistenie vydaný justičným orgánom štátu pôvodu a zabezpečil jeho vykonanie,
2. justičný orgán štátu pôvodu oznámil justičnému orgánu Slovenskej republiky, že príkaz na zaistenie bol v štáte pôvodu právoplatne zrušený, a
3. ministerstvo spravodlivosti vyplatilo náhradu škody osobe, ktorej majetok alebo dôkaz bol na základe zrušeného príkazu na zaistenie zaistený, a táto škoda vznikla v súvislosti s uznaním a vykonaním príkazu na zaistenie vydaného justičným orgánom štátu pôvodu.

Zákon upravuje aj ďalšie technické podrobnosti, pričom tiež stanovuje, že nemožno žiadať náhradu škody, ktorá bola spôsobená výlučne nesprávnym postupom orgánov SR. Zrkadlovo je upravená aj otázka náhrady škody Ministerstvom spravodlivosti SR.

« 2.7 Hodnotenie Komisie

Na základe článku 14 Rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii Komisia vypracovala správu KOM (2008) 885. Z predloženej správy vyplýva, že jeden z argumentov v prospech rámcových rozhodnutí v porovnaní s medzinárodnými zmluvami – rýchle prijatie a transpozícia – prestáva platiť. Transpozičná lehota uplynula 2. augusta 2005, avšak Komisii ešte v októbri 2008, teda po viac ako 3 rokoch od nadobudnutia účinnosti rámcového rozhodnutia, až 8 štátov nedoručilo vykonávacie právne predpisy.

Komisia vytkla Slovenskej republike, že neupravila nakladanie s majetkom podľa článku 10 odsek 3, ale upravila iba nakladanie s dôkazmi. Táto poznámka je pravdepodobne neadekvátna, keďže citované ustanovenie sa zaoberá iba otázkou nakladania s dôkazmi. Možno predpokladať, že ide skôr o nedorozumenie ako o reálne existujúci vecný problém.

5. kolo vzájomných hodnotení

V súčasnosti sa uskutočňuje piate kolo vzájomných hodnotení, ktorého predmetom je aj hodnotenie transpozície tohto rámcového rozhodnutia. Oficiálna správa vo vzťahu k výsledkom hodnotenia SR, ani závery vo vzťahu k rámcovému rozhodnutiu ako celku v súčasnosti nie sú ešte k dispozícii.

« 2.8 Vzdelávanie a praktické pomôcky

V porovnaní s právnou úpravou európskeho zatýkacieho rozkazu možno konštatovať, že vzdelávanie týkajúce sa právnej úpravy príkazu na zaistenie dôkazu alebo majetku je v Slovenskej republike menej intenzívne. Tejto tematike sa zďaleka nevenuje v rámci vzdelávania taká pozornosť, ako v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu, nie je systematické, avšak napriek tomu poskytované možnosti vzdelávacích aktivít sú dostatočné. Na druhej strane možno konštatovať, že v rámci Európskej únie sa realizuje mnoho aktivít, ktoré majú napomôcť porozumeniu rámcovému rozhodnutiu a jeho širšej aplikácii.

Ako bolo naznačené, praktické pomôcky k tomuto rámcovému rozhodnutiu boli vypracované relatívne neskoro a ich použitie v Slovenskej republike je obmedzené, keďže text osvedčenia vypracovaný v rámci Európskej justičnej siete nezodpovedá textu, ktorý tvorí prílohu zákona číslo 650/2005 Z.z. V porovnaní s Atlasom pre európsky zatýkací rozkaz nie sú existujúce pomôcky pre vyhľadávanie príslušnosti justičných orgánov dostatočne prehľadné. Vo vzťahu k tomuto rámcovému rozhodnutiu nebol vytvorený osobitný atlas, preto je možné podporne použiť Atlas pre oblasť právnej pomoci v trestných veciach. V tejto oblasti existuje široký priestor na zlepšenie existujúcej situácie na úrovni Európskej únie.

Okrem Európskej justičnej siete je potrebné poukázať aj na ďalšie možnosti spolupráce členských štátov Európskej únie a čerpania praktických informácií v tejto oblasti (ako aj súvisiacich oblastiach vyhľadávania a prepadnutia výnosov z trestnej činnosti). Jedným z príkladov je sieť CARIN (Camden Assets Recovery Inter Agency).