schengen.euroiuris.sk

Policajná spolupráca v trestných veciach

1. Analýza policajnej spolupráce v trestných veciach a stav jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky

« 1.1 Úvod

Za formálny počiatok úzkej a inštitucionalizovanej policajnej spolupráce v trestných veciach a vývoja schengenského acquis možno považovať moment uzatvorenia Schengenskej dohody (Dohoda medzi vládami štátov Hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach, podpísaná v Schengene 14. júna 1985, Úradný vestník EÚ L 239 , 22.9.2000 s. 13 -18, Mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku, kapitola 19, zväzok 2, s. 3 – 8) ako medzivládnej dohody dotknutých štátov, ktorej cieľom bolo vytvorenie priestoru voľného pohybu osôb a tovaru za predpokladu dodržania bezpečnosti posilnením policajnej a justičnej spolupráce a zosúladením potrebnej legislatívy. Pri podpisovaní dohody sa prihliadalo k prehláseniu Európskej rady vo Fontainebleau z 25.-26. júna 1984 o zrušení policajných a colných formalít na vnútorných hraniciach pre pohyb osôb a tovaru, dohode uzatvorenej v Saarbrückene dňa 13. júla 1984 medzi Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou, k záverom prijatým 31. mája 1984 po schôdzke ministrov dopravy štátov Beneluxu a Spolkovej republiky Nemecko v Neustadtu-Aischi a memorandu vlád Hospodárskej únie Beneluxu zo dňa 12. decembra 1984, odovzdaného vládam Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky.

Obsahom Schengenskej dohody bolo vymedzenie krátkodobých a dlhodobých opatrení. Krátkodobé opatrenia sú definované vizuálnou formou hraničnej kontroly vykonávanej u osobných motorových vozidiel takým spôsobom, že vozidlá budú prechádzať spoločné hranice zníženou rýchlosťou a nebudú zastavované. Na uľahčenie vizuálnej kontroly mohli štátni príslušníci členských štátov umiestniť na predné sklo vozidla zelený kruh za účelom deklarovania prevozu len povoleného tovaru, že dodržiavajú devízové predpisy a predpisy hraničnej polície. Článok 5 Schengenskej dohody zaviedol spoločné kontroly na hraničných priechodoch, kde sa kontrolné orgány štátov nachádzajú v tesnej blízkosti alebo v prípadoch, kde to dovoľujú miestne podmienky. Občanom členských štátov, ktorí majú trvalý pobyt v obciach v blízkosti spoločných štátnych hraníc bolo umožnené prekračovať tieto hranice aj mimo povolených priechodov či prevádzkovej doby. Ďalej sa štáty Schengenskej dohody zaviazali vzájomne prispôsobiť vízovú politiku, spoločnou koordináciou bojovať proti nedovolenému obchodu s omamnými látkami, posilniť vzájomnú spoluprácu medzi colnými a policajnými orgánmi, zefektívniť výmenu informácií. Taktiež sa pristúpilo k upusteniu od systematickej kontroly prepravy tovaru, ako aj k zjednodušeniu kontrol v rámci železničnej a lodnej prepravy na spoločných hraniciach. V rámci realizácie dlhodobých opatrení sa štáty zaviazali k úsiliu o zrušenie kontrol na spoločných vnútorných hraniciach a ich presun na vonkajšie hranice, čomu predchádza nutnosť zosúladenia legislatívy a prijatie opatrení pre zachovanie bezpečnosti v rámci územia členských štátov. Predmetné opatrenia taktiež zahŕňali potrebu prijatia dohôd o policajnej spolupráci, analýzu a zlepšenie spolupráce v rámci dohôd o medzinárodnej právnej pomoci, zosúladenie vízovej, colnej a daňovej politiky. Najneskorším dátumom stanoveným pre zrealizovanie dlhodobých opatrení bol 1.január 1990. Už pri podpise Schengenskej dohody bolo zrejmé, že integračný proces v oblasti spolupráce jej členských štátov pri ochrane vonkajších hraníc bude ďalej pokračovať, a preto bude potrebné posilniť najmä spoločný boj proti nelegálnej migrácii a organizovanému zločinu.

Výsledkom tohto úsilia bolo podpísanie Schengenského dohovoru (Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach , podpísaný v Schengene 19. júna 1990, Úradný vestník ES L 239, 22. 9. 2000, s. 19 – 62). Po ratifikácii jednotlivými štátmi vstúpil Schengenský dohovor do platnosti v roku 1995. Schengenský dohovor detailne stanovil nevyhnutné opatrenia smerujúce k odstráneniu kontrol na vnútorných hraniciach a podrobné pravidlá fungovania celého systému ako takého. Najdôležitejšie oblasti, ktoré dohovor upravuje sú nasledovné:

zrušenie kontrol na spoločných vnútorných hraniciach a posilnenie vonkajších,
zjednotenie právnej úpravy v oblasti vízovej, pobytovej a azylovej politiky,
posilnenie cezhraničnej spolupráce a boja proti kriminalite,
vybudovanie Schengenského informačného systému a úradu SIRENE,
úprava ustanovení týkajúcich sa ochrany osobných údajov.

Predpokladom zrušenia kontrol na vnútorných hraniciach bolo uplatňovanie jednotlivých ustanovení Schengenského dohovoru dotknutými štátnymi orgánmi v praxi. Schengenský dohovor stanovil dátum uplatňovania jednotlivých ustanovení v praxi s predpokladom ich realizácie v priebehu roka 1993. Avšak tento termín, a to prevažne kvôli technickým problémom, ako aj nevyhnutnosti harmonizácie legislatívy jednotlivých štátov dodržaný nebol a prakticky sa pristúpilo k realizácii až dňom 26. 3. 1995, kedy napokon došlo k faktickému zrušeniu kontrol na vnútorných hraniciach medzi už v tom čase siedmymi štátmi (Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Španielsko, Portugalsko), ktoré ako prvé vytvorili spoločný schengenský priestor.

Schengenský dohovor bol teda prvou dohodou, ktorá definitívne zrušila vykonávanie hraničných kontrol osôb na vnútorných hraniciach, zharmonizovala vykonávanie hraničných kontrol na vonkajších hraniciach schengenského priestoru a ustanovila spoločnú politiku vo veci vydávania víz a súvisiacich opatrení, ako je spolupráca polícií a súdov jej členských štátov. Jedným z dôležitých opatrení zakotvených v Schengenskom dohovore, ktoré možno zaviesť zo strany ktoréhokoľvek zmluvného štátu, a to za účelom ochrany verejného poriadku či bezpečnosti, je opätovné vykonávanie hraničných kontrol na vnútorných hraniciach primerane k danej situácii.

V ďalšom období sa k Schengenskej dohode a Schengenskému dohovoru postupne pripájali ďalšie štáty, medzi ktorými boli najmä členské štáty Európskej únie, ale takisto aj nečlenské štáty (Nórsko, Island, Švajčiarsko). Veľká Británia a Írsko sú štátmi Európskej únie, ktoré k Schengenskej dohode zatiaľ nepristúpili v plnom rozsahu a v súčasnosti uplatňujú iba ustanovenia týkajúce sa policajnej spolupráce.

Proces pristúpenia jednotlivých štátov k Schengenskej dohode a k Schengenskému dohovoru (resp. schengenskému acquis) ako aj rozširovanie schengenského priestoru opisuje nasledujúca tabuľka:

Štát	Dátum pristúpenia k schengenskému acquis	Dátum uplatňovania schengenského acquis
Belgické kráľovstvo	19.6.1990	26.3.1995
Spolková republika Nemecko	19.6.1990	26.3.1995
Francúzska republika	19.6.1990	26.3.1995
Luxemburské veľkovojvodstvo	19.6.1990	26.3.1995
Holandské kráľovstvo	19.6.1990	26.3.1995
Talianska republika	27.11.1990	26.10.1997
Španielske kráľovstvo	25.6.1991	26.3.1995
Portugalská republika	25.6.1991	26.3.1995
Helénska republika	6.11.1992	1.1.2000
Rakúska republika	28.4.1995	1.12.1997
Dánske kráľovstvo	19.12.1996	25.3.2001
Fínska republika	19.12.1996	25.3.2001
Švédske kráľovstvo	19.12.1996	25.3.2001
Islandská republika	18.5.1999	25.3.2001
Nórske kráľovstvo	18.5.1999	25.3.2001
Česká republika	1.5.2004	21.12.2007
Estónska republika	1.5.2004	21.12.2007
Cyperská republika	1.5.2004	21.12.2007
Lotyšská republika	1.5.2004	21.12.2007
Litovská republika	1.5.2004	21.12.2007
Maďarská republika	1.5.2004	21.12.2007
Maltská republika	1.5.2004	21.12.2007
Poľská republika	1.5.2004	21.12.2007
Slovinská republika	1.5.2004	21.12.2007
Slovenská republika	1.5.2004	21.12.2007
Švajčiarska konfederácia	26.10.2004	12.12.2008
Bulharská republika	1.1.2007	plán – 2. polrok 2010 (nedodržaný)
Rumunská republika	1.1.2007	plán – 2. polrok 2010 (nedodržaný)
Lichtenštajnsko	28.2.2008	plán – 2. polrok 2010
Írsko	28.2.2002 – čiastočné uplatňovanie, zachované kontroly na vnútorných hraniciach
Veľká Británia	29.5.2000 – čiastočné uplatňovanie, zachované kontroly na vnútorných hraniciach

« 1.2 Protokol o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie a začlenenie Slovenskej republiky do Schengenského acquis

Do mája roku 1999 prebiehal integračný proces týkajúci sa schengenského acquis po samostatnej línii nezávisle od vývoja európskeho integračného procesu a bol založený na princípe dobrovoľnosti a vôli štátov participovať na ňom. Právny základ schengen acquis v tom čase predstavovala Schengenská dohoda, Schengenský dohovor, protokoly a dohody o pristúpení k Schengenskému dohovoru, ako aj rozhodnutia a prehlásenia Výkonného výboru zriadeného Schengenským dohovorom, resp. ďalšie sekundárne akty prijaté orgánmi, na ktoré bola Výkonným výborom delegovaná rozhodovacia právomoc.

Zlomovým bodom v oblasti schengenskej problematiky bolo uzatvorenie Amsterdamskej zmluvy, ktorou sa pozmeňuje Zmluva o Európskej únii, Zmluva o fungovaní Európskej únie (pôvodné označenie: Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev) a niektoré súvisiace akty. Amsterdamskou zmluvou sa schengenské acquis začlenilo do rámca Európskej únie, čím nadobudlo inštitucionálny a právny rámec a stalo sa súčasťou acquis Spoločenstva/Únie. Súčasťou Amsterdamskej zmluvy je Protokol o Schengenskom Acquis začlenenom do rámca Európskej únie, označovaný ako „schengenský protokol“.
Podstatou čl. 7 schengenského protokolu je aj prijatie záväzku kandidátskych krajín EÚ implementovať schengenské acquis. Samozrejme, samotný akt pristúpenia k EÚ neznamená automatické včlenenie tohto štátu do schengenského priestoru. Zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach, resp. úplné uplatňovanie schengenského acquis vyžaduje samostatné rozhodnutie Rady EÚ po tom, čo dotknutý štát implementoval ustanovenia Schengenského dohovoru ako aj ostatných právnych predpisov schengenského acquis a hodnotiaca komisia expertov na základe hodnotiacich návštev potvrdí stav pripravenosti štátu uplatňovať schengenské acquis vo všetkých dotknutých oblastiach.

Prakticky, proces začlenenia medzi štáty schengenského priestoru pre kandidujúce štáty EÚ sa začína prijatím záväzku implementovať v určitom období po vstupe do EÚ aj schengenské acquis, ktoré je súčasťou acquis spoločenstva. Štát v rámci harmonizácie svojho právneho poriadku preberá jednotlivé ustanovenia právnych aktov schengenského acquis, čo je následne hodnotené a verifikované menovanou skupinou expertov v rámci hodnotiacej komisie (tzv. „evaluation commitee“). Po úspešnom absolvovaní jednotlivých hodnotení a potvrdením stavu pripravenosti štátu na uplatňovanie schengenského acquis v praxi, Rada EÚ vydá rozhodnutie o úplnom uplatňovaní schengenského acquis v danom štáte, dôsledkom čoho je sledovaný účel – zrušenie kontrol na spoločných vnútorných hraniciach – naplnený.

V súvislosti s pristúpením Slovenskej republiky k EÚ, Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (ďalej len „Akt o pristúpení“) určuje článkom 3 ods. 1 Aktu o pristúpení dve kategórie schengenského acquis. Slovenská republika ako aj ostatné štáty začali uplatňovať prvú kategóriu schengenského acquis už odo dňa vstupu do Európskej únie (ide o právne akty uvedené v Prílohe I „Zoznam ustanovení Schengenského acquis, ako je zahrnuté do rámca Európskej únie, a aktov na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich, ktoré sú od pristúpenia záväzné a uplatniteľné v nových členských štátoch“). Druhú kategóriu schengenského acquis definuje čl. 3 ods. 2 Aktu o pristúpení, pričom ide o právne akty, ktoré sú síce odo dňa pristúpenia záväzné pre nové členské štáty, v novom členskom štáte sa však budú uplatňovať až na základe rozhodnutia Rady prijatého po overení v súlade s platným schengenským hodnotiacim postupom, že nevyhnutné podmienky pre uplatňovanie celého príslušného acquis boli v tomto novom členskom štáte splnené. Ide predovšetkým o schengenské acquis týkajúce sa zrušenia hraničných kontrol na vnútorných hraniciach, spoločnej vízovej politiky a Schengenského informačného systému.

Je dôležité uviesť skutočnosť, že členom schengenského priestoru a uplatňovať schengenské acquis môže aj štát, ktorý nie je členským štátom EÚ (napr. Island, Nórsko, Švajčiarsko), nakoľko uzatvorením osobitnej dohody s Európskou úniou pristúpil k vykonávaniu, uplatňovaniu a vývoju schengenského acquis. Taktiež niektoré štáty EÚ (Veľká Británia, Írsko) sa podieľajú na uplatňovaní len niektorých ustanovení schengenského acquis. Cyperská republika, ktorá vstupovala do EÚ dňa 1. 5. 2004 s ostatnými 9 štátmi, v čase rozhodovania o vstupe týchto štátov do schengenského priestoru v rokoch 2006-2007 požiadala o odloženie termínu vstupu do schengenského priestoru. Jedným z dôvodov ich žiadosti bola skutočnosť, ktorá nastala v súvislosti s vývojom druhej generácie Schengenského informačného systému ako pôvodne určeného funkčného riešenia pre štáty pristupujúce k EÚ dňa 1. 5. 2004. Kvôli neustálym omeškaniam výstavby Schengenského informačného systému druhej generácie, bola v tom čase kandidátskym štátom pre vstup do schengenského priestoru navrhnutá možnosť pripojenia sa k Schengenskému informačnému systému prostredníctvom špeciálne vyvinutej aplikácie SISone4all. Cyperská republika, vzhľadom na jej geografickú polohu, a najmä neexistenciu spoločnej pozemnej hranice s iným štátom schengenského priestoru týmto zásadne neovplyvnila ďalší proces rozširovania schengenského priestoru a v súčasnosti uplatňuje schengenské acquis len v obmedzenom rozsahu.

Z dôvodov neustáleho vývoja schengenského acquis je nevyhnutné priebežne skúmať a vyhodnocovať dodržiavanie ustanovení schengenského acquis v jednotlivých štátoch, a preto proces hodnotenia neprebieha len v čase predchádzajúcom začleneniu štátu do schengenského priestoru, ale aj v rámci už jeho riadneho členstva. Výsledkom opakovaných hodnotení (tzv. re-evaluations), teda kontrol nad implementáciou schengenského acquis môže byť stanovenie odporúčaní pre zlepšenie uplatňovania schengenského acquis v tých oblastiach, kde hodnotiaca komisia zaznamenala nedostatky spoločne s určením termínu, do ktorého je potrebné vykonať nápravu.

« 1.3 Zavedenie policajnej spolupráce v trestných veciach

Inštitút policajnej spolupráce ako jeden z nástrojov ochrany bezpečnosti a verejného poriadku predstavuje odraz spoločenskej potreby voči páchaniu trestnej činnosti, ktorá v sebe zahŕňa nadnárodný, resp. cezhraničný prvok. Metódy a formy policajnej spolupráce od svojho počiatku prešli viacerými inováciami ako dôsledok reakcie orgánov ochrany práva na aktuálne spoločenské dianie a spoločenské požiadavky. Snáď i v súčasnosti najznámejšia, najstaršia a počtom členov najzastúpenejšia organizácia vytvorená v roku 1923 za účelom výmeny policajných informácií a žiadostí orgánov a služieb, ktorých poslaním je ochrana a boj s trestnou činnosťou, je organizácia INTERPOL, ktorá má v súčasnosti zastúpenie v 188 krajinách sveta.

Jednotlivé metódy policajnej spolupráce sa vyvíjali od najjednoduchších ako poskytovanie, prijímanie a vzájomná výmena policajných informácií, cez poskytovanie pomoci v prípadoch prírodných katastrof alebo závažných udalostí a spoločného výkonu rôznych operácií až k prepracovaným a zabezpečeným formám elektronického a priameho prístupu do jednotlivých policajných databáz iných štátov.

V súvislosti s vytvorením schengenského priestoru, ktorý predstavuje otvorený priestor umožňujúci voľný pohyb osôb, a v neposlednom rade i voľný pohyb páchateľov trestnej činnosti, je nevyhnutné za účelom eliminácie páchania nelegálnych aktivít prijať vhodné a účinné opatrenia. Jedným z prvoradých kompenzačných opatrení slobody voľného pohybu osôb je posilnenie policajnej spolupráce, a to rôznymi metódami a spôsobmi jej realizácie.

V širšom slova zmysle možno schengenskú policajnú spoluprácu charakterizovať nasledovnými formami:

vytváranie spoločných štruktúr spolupráce vo forme spoločného centralizovaného orgánu určeného pre výmenu a poskytovanie informácií,
operácie cezhraničného sledovania,
operácie cezhraničného prenasledovania,
spoločné operácie realizované formou:
1. spoločných hliadok,
2. pomoci v prípadoch živelných udalostí alebo závažných udalostí,
3. spolupráce v prípadoch futbalového násilia,
4. ochrany verejných činiteľov,
vytváranie spoločných vyšetrovacích tímov,
využívanie agentov a informátorov,
vysielanie styčných dôstojníkov,
prevádzka a používanie Schengenského informačného systému.

V užšom slova zmysle sú jednotlivé formy policajnej spolupráce definované v 1. kapitole III. hlavy Schengenského dohovoru:

výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov (čl. 39),
operácie cezhraničného sledovania (čl. 40),
operácie cezhraničného prenasledovania (čl. 41),
poskytovanie informácií dôležitých pre boj proti trestnej činnosti, predchádzanie trestným činom alebo pre odstránenie ohrozenia verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti bez predchádzajúcej žiadosti (čl. 46),
vysielanie styčných dôstojníkov (čl. 47).

Schengenský dohovor stanovuje základný rámec právnej úpravy inštitútov policajnej spolupráce a zároveň poskytuje možnosť členským štátom prostredníctvom bilaterálnych dohôd upraviť a rozšíriť použitie predmetných ustanovení, či už dodatočnými úpravami alebo špecifikovaním jednotlivých podmienok vzhľadom na legislatívne, organizačné alebo geografické charakteristiky dotknutých členských štátov.

« 1.3.1 Výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov

Článok 39 Schengenského dohovoru upravuje podmienky, za ktorých je možné poskytnúť pomoc a požadované informácie žiadajúcemu štátu. Žiadosti o pomoc a odpovede môžu byť vymieňané medzi centrálnymi orgánmi, ktoré sú poverené medzinárodnou policajnou spoluprácou a tou istou cestou ich možno zasielať späť. V prípadoch, v ktorých nemožno touto cestou podať žiadosť včas, môžu žiadosti odovzdať policajné orgány dožiadajúceho štátu priamo príslušným orgánom dožiadaného štátu a tieto orgány môžu priamo odpovedať. V týchto prípadoch by mal byť centrálny orgán informovaný o takejto priamej žiadosti.

Za účelom zabezpečenia efektívnej vzájomnej spolupráce v oblasti výmeny policajných informácií je nevyhnutné vytvárať centrálne orgány v rámci spoločnej štruktúry tak, aby bola zaručená istota pre národné služby ako aj centrálne orgány v zahraničí, že ich žiadosť bude čo najrýchlejšie doručená kompetentnému centrálnemu orgánu. Všetky pracoviská zodpovedné za medzinárodnú policajnú spoluprácu (Europol, SIRENE, Interpol, atď.) by mali byť dostupné cez spoločné centrálne pracovisko, zjednotené pod jednou organizačnou zložkou a umiestnené na jednom mieste a mala by byť zaručená nepretržitá dostupnosť centrálneho orgánu, najmä z dôvodu výmeny informácií majúcich urgentný charakter.

V pohraničných oblastiach, kde je celkom štandardné vzájomné prelínanie sa podobných spoločenských a regionálnych podmienok, je možné spoluprácu posilniť formou vytvárania spoločných kontaktných pracovísk, v ktorých pracujú pracovníci bezpečnostných orgánov susediacich štátov v rámci svojich obvyklých právomocí v spoločných priestoroch tak, aby si bez ohľadu na služobný styk a výmenu informácií prostredníctvom centrálnych orgánov vo vnútrozemí mohli vymieňať informácie, analyzovať ich a tiež podporne pôsobiť pri koordinácii cezhraničnej spolupráce. Je taktiež možné vykonávať spoločné činnosti alebo spoločné hliadky.
Rozsah výmeny informácií v rámci policajnej spolupráce je vymedzený Schengenským dohovorom. Nie je možné vybaviť žiadosť, pokiaľ táto nie je podľa vnútroštátneho práva vyhradená justičným orgánom a jej vybavenie nevyžaduje donucovacie opatrenia.

Úlohou centrálneho orgánu je predovšetkým kontrola odôvodnenosti obdržanej žiadosti ako aj jej súladu s národnou legislatívou. Nevyhovujúcu žiadosť je potrebné doplniť alebo odmietnuť. Štáty by mali zabezpečiť, aby si policajné orgány mohli zasielať žiadosti a dokumenty bezpečnými a spoľahlivými prostriedkami, ktoré dovoľujú rýchly prenos informácie v písomnej podobe a v neobmedzenom objeme.

Centrálny orgán nie je orgánom slúžiacim len na prvotný kontakt a následné odstúpenie žiadosti príslušnému orgánu, útvaru, avšak jednotlivé štáty by mali vyvíjať iniciatívu k tomu, aby boli ich centrálne orgány v čo najväčšej miere vybavené po technickej, organizačnej ako aj personálnej stránke za účelom možnosti priameho vybavovania jednotlivých žiadostí. Až v prípadoch priamej nedostupnosti informácie, je potrebné takúto žiadosť odstúpiť príslušnému útvaru.

Centrálne orgány by mali zabezpečovať poskytovanie informácií im dostupným z národných policajných databáz, a to predovšetkým:

informácie o registrovaných motorových vozidlách, ich majiteľoch resp. držiteľoch, vodičoch a vodičských oprávneniach,
informácie o ostatných registrovaných dopravných prostriedkoch (lode, lietadlá, atď.), ich majiteľoch resp. držiteľoch,
informácie o osobách, mieste ich bydliska, vydaných dokladoch, ich kriminálnej minulosti či aktivitách, stykoch, zamestnávateľoch, apod.,
informácie potrebné k identifikácii osôb ako sú fotografie, daktyloskopické odtlačky a biometrické údaje,
identifikácia účastníka telekomunikačnej siete,
lokalizácia pohybu osôb, resp. informácie o prekračovaní štátnych hraníc.

Výrazným posunom v oblasti výmeny informácií priniesla právna úprava rámcového rozhodnutia Rady 2006/960/SVV z 18. decembra 2006 o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi presadzovania práva členských štátov Európskej únie ako aj tzv. Prümská dohoda, resp. rozhodnutie Rady 2008/615/SVV z 23. júna 2008 o zintenzívnení cezhraničnej spolupráce, najmä v boji proti terorizmu a cezhraničnej trestnej činnosti.

Rámcové rozhodnutie Rady 2006/960/SVV z 18. decembra 2006 o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi presadzovania práva členských štátov Európskej únie umožňuje členským štátom účinnejšiu a rýchlejšiu výmenu informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi presadzovania práva, ktorej v súčasnosti bránia formálne postupy, administratívne štruktúry a právne prekážky upravené v právnych predpisoch členských štátov. rozhodnutie sa usiluje zabezpečiť, pokiaľ ide o určité typy informácií a spravodajských informácií, aby sa určité informácie zásadného významu pre vynucovanie práva vymieňali v rámci Únie rýchlym spôsobom. Ide o právne záväzný nástroj na zjednodušenie výmeny informácií a spravodajských informácií v záujme podpory čo najširšej výmeny informácií najmä vo vzťahu k trestným činom, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s organizovaným zločinom a terorizmom, a to takým spôsobom, ktorý nebráni požadovanej úrovni spolupráce medzi členskými štátmi na základe existujúcich dojednaní. Z predmetného rámcového rozhodnutia nevyplýva pre členské štáty žiadna povinnosť poskytovať informácie a spravodajské informácie, aby sa pred justičným orgánom použili ako dôkaz, ani nedáva žiadne právo na využitie takýchto informácií alebo spravodajských informácií na taký účel. Ak členský štát získal informácie alebo spravodajské informácie v súlade s týmto rámcovým rozhodnutím a želá si použiť ich ako dôkaz pred justičným orgánom, musí získať súhlas členského štátu, ktorý poskytol tieto informácie alebo spravodajské informácie, ak to vyžaduje vnútroštátne právo členského štátu, ktorý poskytol tieto informácie alebo spravodajské informácie prostredníctvom platných nástrojov týkajúcich sa justičnej spolupráce medzi členskými štátmi.

V princípe, uvedené rámcové rozhodnutie zaviedlo lehoty, v rámci ktorých sa členským štátom ukladá za povinnosť odpovedať na dožiadanie. Na naliehavé žiadosti o informácie a spravodajské informácie, ktoré sa týkajú trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV je potrebné odpovedať najneskôr do ôsmich hodín, ak sú požadované informácie alebo spravodajské informácie v databáze, ku ktorej má orgán presadzovania práva priamy prístup. V prípadoch, ktoré nie sú naliehavé, sa na žiadosti o informácie a spravodajské informácie týkajúce sa trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV odpovedá do siedmych dní, pokiaľ sú požadované informácie alebo spravodajské informácie v databáze, ku ktorej má orgán presadzovania práva priamy prístup. V ostatných prípadoch sa informácie postúpia príslušným dožadujúcim orgánom do 14 dní.

Rozhodnutie Rady 2008/615/SVV z 23. júna 2008 o zintenzívnení cezhraničnej spolupráce, najmä v boji proti terorizmu a cezhraničnej trestnej činnosti ako ďalší nástroj pre zabezpečenie rýchlej, účinnej a nenákladnej výmeny údajov zavádza prepojenie národných databáz členských štátov, a to automatizovaným prenosom profilov DNA, daktyloskopických údajov a určitých údajov z vnútroštátnej evidencie vozidiel týkajúcich sa vozidiel a ich vlastníkoch. V súvislosti s predchádzaním trestným činom a udržiavaním verejného poriadku a bezpečnosti sa poskytujú informácie pri významných udalostiach s cezhraničným rozmerom, najmä pri športových podujatiach alebo zasadnutiach Európskej rady, ako aj informácie pre účely predchádzania teroristickým trestným činom. Zakotvuje sa možnosť využívania spoločných hliadok a iných spoločných operácií, pri ktorých sa na operáciách na území členského štátu zúčastňujú určení príslušníci iných členských štátov, ďalej pomoc pri masových zhromaždeniach a podobných významných podujatiach, katastrofách a vážnych nehodách s cieľom predchádzať trestným činom a zachovať verejný poriadok a bezpečnosť.

Automatizovaná výmena údajov v definovaných oblastiach by mala prebiehať spôsobom rýchleho stotožnenia objektu na základe identifikačných údajov v prístupných databázach členských štátov. Po stotožnení daného objektu sa zasiela žiadosť o detailné informácie určenému centrálnemu orgánu toho štátu, v databáze ktorého systém našiel zhodu údajov so zadávaným objektom. Uvedené riešenie umožní dožadujúcim subjektom rýchlo identifikovať štát, ktorý by mohol disponovať údajmi, ktoré požaduje dožadujúci subjekt za účelom zaslania žiadosti o poskytnutie dodatočných informácií už konkrétnemu členskému štátu.

Informácie bez predchádzajúcej žiadosti si štáty navzájom zasielajú v prípadoch, v ktorých môžu mať informácie pre príjemcu podporný význam pri odvracaní konkrétneho ohrozenia verejnej bezpečnosti a poriadku, alebo pri predchádzaní a boji proti trestnej činnosti. Prenos informácii sa prioritne uskutočňuje prostredníctvom určeného centrálneho orgánu, hoci priamy kontakt medzi dotknutými zložkami sa nevylučuje. Poskytnuté informácie by mali byť podrobne rozpracované do takej miery, aby krajina, ktorá ich prijala, mohla reálne vyhodnotiť ich výpovednú hodnotu, prípadne vykonať hodnotenie potenciálnych rizík.
Poskytovanie informácií sa uskutočňuje zväčša v prípadoch, ak početné skupiny osôb, ktoré môžu predstavovať hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, sa budú blížiť alebo pohybovať na území iných štátov. Informácie sa poskytnú čo možno najskôr.

« 1.3.2 Operácie cezhraničného sledovania

Operácia cezhraničného sledovania je jedným z inštitútov, kedy príslušné orgány jedného štátu pôsobia na suverénnom území iného štátu za dodržania stanovených a dohodnutých podmienok výkonu daného inštitútu.

V zmysle čl. 40 Schengenského dohovoru sa cezhraničným sledovaním rozumie výkon sledovania osoby zmocnenými príslušníkmi jedného z členských štátov v ich krajine, ako súčasť policajného vyšetrovania súvisiaceho s trestným činom podliehajúcim extradícii z dôvodu podozrenia z účasti na takomto trestnom čine alebo ako nevyhnutnú súčasť policajného vyšetrovania, keďže existujú vážne dôvody sa domnievať, že osoba môže pomôcť z dôvodu pri identifikácii alebo hľadaní takejto osoby, a sú oprávnení pokračovať v sledovaní na území ďalšieho členského štátu v prípade, že tento ďalší členský štát povolil cezhraničné sledovanie ako odpoveď na predchádzajúcu žiadosť o pomoc s uvedením dôvodov žiadosti. K povoleniu je možné priložiť podmienky, ako napr. stanovenie časového alebo priestorového obmedzenia platnosti povolenia, použitie určitých technických prostriedkov, ako aj určenie orgánu príslušného na vykonanie cezhraničného sledovania (častokrát býva samotný výkon sledovania realizovaný vlastnými zložkami dožiadaného štátu).

Cezhraničné sledovanie sa môže vykonávať na všetkých typoch hraničných priechodov na zemi, vo vzduchu a na mori a môže byť vykonávané cez územia viacerých štátov za podmienky jeho odsúhlasenia dotknutými štátmi.

Schengenský dohovor upravuje dva druhy inštitútu cezhraničného sledovania, ktoré sú realizované v praxi ako bežné alebo naliehavé cezhraničné sledovanie.

V prípadoch bežného cezhraničného sledovania sa žiadosti o pomoc zasielajú určeným centrálnym orgánom za účelom udelenia súhlasu s výkonom cezhraničného sledovania na území dožiadaného štátu vopred, kedy situácia pripúšťa naplánovanie danej operácie. V prípadoch nečakaného a neplánovaného výkonu cezhraničného sledovania osoby je možné pokračovať v sledovaní osoby aj bez predchádzajúceho súhlasu dotknutého štátu, pokiaľ sa to týka vymedzených trestných činov čl. 40 ods. 7 Schengenského dohovoru. Samozrejme, je nevyhnutné dodatočne zaslať žiadosť o udelenie súhlasu s výkonom cezhraničného sledovania a čas prekročenia hranice druhého členského štátu bezodkladne tomuto nahlásiť prostredníctvom určených centrálnych orgánov.

Podmienky prípustnosti cezhraničného sledovania bežného charakteru:

začaté trestné stíhanie;
podozrenie zo spáchania extradičného trestného činu;
sledovaná osoba môže prispieť k identifikácii alebo hľadaní osoby, resp. je podozrivá zo spoluúčasti na páchaní trestného činu;
udelený súhlas dožadujúceho štátu aj za podmienok stanovených týmto štátom.

Podmienky prípustnosti cezhraničného sledovania naliehavého charakteru:

začaté trestné stíhanie;
podozrenie zo spáchania jedného z trestných činov vymenovaných v čl. 40 ods. 7 Schengenského dohovoru;
prekročenie hranice je potrebné okamžite oznámiť dožiadanému štátu;
predbežný súhlas môže byť udelený aj telefonicky;
žiadosť o pomoc s objasnením dôvodov ospravedlňujúcich prekročenie hranice bez predchádzajúceho súhlasu musí byť podaná centrálnemu orgánu dodatočne;
v prípade neodsúhlasenia cezhraničného sledovania dožiadaným štátom, toto musí byť zastavené.

Podmienky výkonu samotného cezhraničného sledovania stanovené Schengenským dohovorom:

výkon cezhraničného sledovania určenými príslušníkmi;
oprávnenie nosiť služobné zbrane, a to len pre prípad nutnej obrany, pokiaľ vyslovil dožiadaný štát súhlas;
zákaz vstupu príslušníkom vykonávajúcich cezhraničné sledovanie do obytných priestorov a na verejne neprístupné pozemky;
príslušníci vykonávajúci sledovanie nie sú oprávnení zadržať alebo zatknúť osobu, ktorú sledujú.

V záujme plynulého priebehu operácií cezhraničného sledovania, dôležitú úlohu zohrávajú mimo výkonných prvkov aj samotné centrálne orgány určené pre príjem a zabezpečenie potrebnej komunikácie vo vzťahu k jednotlivým operáciám cezhraničného sledovania. Tieto orgány musia byť nepretržite dostupné, personál primerane vyškolený, definované postupy koordinácie operácií a k dispozícii aktuálne kontaktné informácie na zainteresované národné subjekty ako aj kontakty príslušných orgánov v zahraničí.

Schengenský dohovor umožňuje členským štátom uzatvárať bilaterálne dohody rozširujúce použitie inštitútu cezhraničného sledovania a prispôsobiť daný výkon miestnym a legislatívnym podmienkam.

« 1.3.2.1 Transpozícia v Slovenskej republike

Aktuálne sú s výkonom inštitútu cezhraničného sledovania spojené prekážky vyplývajúce z odlišností právnych poriadkov jednotlivých členských štátov, čím dochádza ku komplikáciám jeho praktického výkonu neraz spôsobujúcich neúspešnosť vyžiadaných operácií.

Legislatíva niektorých štátov určuje, že informácie spojené s inštitútom sledovania nemajú bežný charakter a radia sa medzi utajované skutočnosti. Daná skutočnosť sa následne odráža v ich obmedzenom použití, nakoľko takéto informácie nie je možné zasielať a prijímať bežnou formou, t.j. faxom, elektronicky, pokiaľ nie je nastavená príslušná úroveň ochrany takéhoto prenosu. Zlyháva faktor a požiadavka čo najrýchlejšieho postúpenia informácie príslušnému subjektu, či už za účelom vyžiadania nevyhnutného súhlasu s operáciou cezhraničného sledovania alebo zasielania iných písomností potrebných pre riadnu administratívu prípadu.

Úprava inštitútu sledovania je v niektorých členských štátoch daná výlučne trestno-právnym poriadkom, a vylučuje sa jeho vykonanie v rámci zákonných oprávnení policajných zložiek ako operatívneho prostriedku získavania informácií. Následne aj výmena nevyhnutných žiadostí a informácií viažucich sa k operáciám cezhraničného sledovania musí byť realizovaná medzi justičnými orgánmi, ktoré sú príslušné v danej veci konať. Komplikáciu v daných prípadoch možno vidieť v tom, že ide o konanie, do ktorého sú zahrnuté viaceré subjekty (nielen policajné ale aj justičné orgány), čo má vplyv na dĺžku času potrebného na vybavenie nevyhnutných formalít.
V súvislosti s úpravou inštitútu sledovania je nutné poukázať na oznámenie MZV SR č. 303/2008 Z.z., podľa ktorého že vláda Slovenskej republiky svojím uznesením č. 426 z 25. júna 2008 schválila Vyhlásenie Slovenskej republiky k článkom 40 a 41 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, v nasledujúcom znení:

Slovenská republika oznamuje, že príslušníkmi vykonávajúcimi cezhraničné sledovanie podľa článku 40 ods. 1 a 2 Schengenského dohovoru sú príslušníci Policajného zboru,

Slovenská republika oznamuje, že orgánom podľa článku 40 ods. 1 a 2 Schengenského dohovoru je Úrad medzinárodnej policajnej spolupráce prezídia Policajného zboru,

...

Novelou zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z.z. zákonom č. 342/2007 Z.z. sa upravil § 544 nasledovne:

„Cezhraničné sledovanie
Za podmienok ustanovených v medzinárodnej zmluve môže útvar Policajného zboru pri sledovaní osoby vstúpiť na územie iného štátu a pokračovať v sledovaní osoby aj na území tohto štátu.

Príkaz na postup podľa odseku 1 vydáva predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor.

Ak vec neznesie odklad, je postup podľa odseku 1 možný aj bez príkazu na základe súhlasu prezidenta Policajného zboru alebo ním poverenej osoby. O tejto skutočnosti musí byť ihneď informovaný orgán, ktorý by bol inak oprávnený vydať príkaz podľa odseku 2.

Cudzie orgány môžu cezhraničné sledovanie na území Slovenskej republiky vykonať za podmienok ustanovených v medzinárodnej zmluve. Ak medzinárodná zmluva neurčuje, ktorý orgán Slovenskej republiky je príslušný udeliť súhlas s vykonaním cezhraničného sledovania na území Slovenskej republiky, udeľuje takýto súhlas prokurátor a v naliehavých prípadoch prezident Policajného zboru alebo ním poverená osoba. Prezident Policajného zboru alebo ním poverená osoba bezodkladne informuje o udelenom súhlase príslušného prokurátora, ktorý rozhodne o pokračovaní sledovania.“

« 1.3.3 Operácie cezhraničného prenasledovania

Podľa článku 41 Schengenského dohovoru môžu príslušníci, ktorí prenasledujú osobu, pokračovať v prenasledovaní na území iného štátu, s ktorým má ich štát spoločnú pozemnú hranicu. Táto možnosť, pre ktorú sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas udelený štátom, na území ktorého sa operácia uskutočňuje, podlieha veľmi prísnym podmienkam a presným dojednaniam. Niektoré z týchto podmienok majú všeobecný charakter a niektoré sú špecifické pre každú krajinu a sú predmetom jednostranných vyhlásení. Podľa Schengenského dohovoru si môže každý štát vybrať medzi dvoma možnosťami týkajúcimi sa trestných činov, ktoré môžu viesť k prenasledovaniu, a zároveň obmedziť právomoci príslušníkov, ktorí vykonávajú prenasledovanie.

Operácia cezhraničného prenasledovania vzhľadom na jej neplánovaný charakter sa vykonáva automaticky bez predchádzajúcej žiadosti v prípade, že sú splnené jednotlivé podmienky umožňujúce jej realizáciu. V čase kedy je známe, že dôjde k prekročeniu štátnej hranice prenasledovanou osobou, je nevyhnutné túto skutočnosť bezodkladne oznámiť dotknutému štátu prostredníctvom určených orgánov, najneskôr však pri prekračovaní štátnej hranice. Je nevyhnutné sa skontaktovať s policajnými príslušníkmi dožiadaného štátu čo najskôr, aby sa tieto mohli ujať prenasledovania osoby. Prenasledovanie musí byť však ihneď zastavené, ak to požaduje štát, na území ktorého sa má prenasledovanie uskutočniť.

Podmienky prípustnosti cezhraničného prenasledovania:

prenasledovanie je možné vykonávať iba cez pozemné hranice;
prenasledovanie môžu vykonávať iba oprávnení príslušníci;
osoba, ktorá je prenasledovaná je pristihnutá pri páchaní trestného činu alebo pri účasti na jeho páchaní, pričom štáty majú možnosť stanoviť okruh trestných činov dovoľujúcich uplatnenie práva na prenasledovanie:
1. buď trestné činy taxatívne vymedzené v čl. 41 ods. 4 písm. a) Schengenského dohovoru;
2. alebo trestné činy, ktoré sú dôvodom na vydanie osoby;
prenasledovanie osoby sa môže uskutočniť aj v prípade, kedy prenasledovaná osoba utiekla z vyšetrovacej väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody;
existencia obmedzení práva na prenasledovanie:
1. územné obmedzenie - niektoré štáty dovoľujú prenasledovanie na celom svojom území a niektoré iba na niekoľkých kilometroch pozdĺž hranice;
2. časové obmedzenie - po uplynutí stanovenej doby sa môže vyžadovať ukončenie prenasledovania;
3. bmedzenie právomocí príslušníkov vykonávajúcich prenasledovanie sa týka oprávnenia zadržať osobu príslušníkmi dožadujúceho štátu v stanovených prípadoch; jednotlivé štáty danú možnosť pripúšťajú, iné neumožňujú. Predmetným obmedzením však nie je dotknuté právo na zadržanie osoby prichytenej pri páchaní trestného činu v štáte, na území ktorého sa prenasledovanie vykonáva;
vstup do obytných priestorov a na verejne neprístupné pozemky je zakázaný;
príslušníci vykonávajúci prenasledovanie sú viazaní právom štátu, na území ktorého sa nachádzajú;
príslušníci vykonávajúci prenasledovanie musia byť ľahko rozoznateľní, a to buď uniformou, páskou na paži alebo označením umiestneným na vozidle; nosenie civilného oblečenia pri použití maskovaného policajného vozidla bez vyššie uvedeného označenia je zakázané; príslušníci vykonávajúci prenasledovanie musia byť schopní kedykoľvek preukázať svoje úradne zaradenie;
príslušníci vykonávajúci prenasledovanie môžu so sebou nosiť služobnú zbraň pričom použitie zbrane je s výnimkou prípadu nutnej obrany zakázané.

V rámci implementácie inštitútu cezhraničného sledovania vymedzeného Schengenským dohovorom je nevyhnutné, aby každý štát vydal vyhlásenia, v ktorých stanoví pre každý štát, s ktorým má spoločné hranice podmienky výkonu prenasledovania na svojom území, ktoré spočívajú v:

pripustení/nepovolení možnosti zadržať osobu na svojom území príslušníkmi iného štátu;
určení územného a časového obmedzenia;
stanovení trestných činov vytvárajúcich právny základ pre uplatnenie práva prenasledovania osoby.

Každému vyhláseniu predchádza súhlas všetkých dotknutých štátov, pričom sa usiluje o rovnocennosť predpisov platných na obidvoch stranách vnútorných hraníc.

Schengenský dohovor umožňuje členským štátom uzatvárať bilaterálne dohody rozširujúce použitie inštitútu cezhraničného prenasledovania a prispôsobiť daný výkon miestnym a legislatívnym podmienkam.

« 1.3.3.1 Transpozícia v Slovenskej republike

V súvislosti s úpravou inštitútu cezhraničného prenasledovania je tak nutné poukázať na oznámenie MZV SR č. 303/2008 Z.z., podľa ktorého že vláda Slovenskej republiky svojím uznesením č. 426 z 25. júna 2008 schválila Vyhlásenie Slovenskej republiky k článkom 40 a 41 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, v nasledujúcom znení:

...
...
Slovenská republika oznamuje, že vo vzťahu k Poľskej republike, Českej republike, Rakúskej republike a Maďarskej republike možno na území Slovenskej republiky vykonávať cezhraničné prenasledovanie za nasledujúcich podmienok:
1. s právom zadržať prenasledovanú osobu [článok 41 ods. 2 písm. b)],
2. bez priestorového alebo časového obmedzenia [článok 41 ods. 3 písm. b)],
3. pre trestné činy, ktoré sú dôvodom na vydanie osoby [článok 41 ods. 4 písm. b)]; platné bilaterálne zmluvy upravujúce cezhraničné prenasledovanie s Poľskou republikou, Českou republikou, Rakúskou republikou a Maďarskou republikou sa považujú za zmluvy rozširujúce rozsah použitia odseku 1.

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou o spolupráci v boji proti trestnej činnosti a spolupráci na prihraničných územiach bola vo Varšave podpísaná dňa 23. marca 2004 (pozri oznámenie MZV č. 638/2006 Z.z.). Národná rada SR so zmluvou vyslovila súhlas svojím uznesením č. 1037 z 23. júna 2004 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Zmluva nadobudne platnosť 18. decembra 2006 v súlade s článkom 24 ods. 1.

Článok 8
Príslušníci príslušných orgánov jednej zo zmluvných strán, ktorí sledujú na jej území osobu v súvislosti s trestným činom, ktorý je extradičným trestným činom podľa právneho poriadku druhej zmluvnej strany, sú oprávnení pokračovať v jej sledovaní na území druhej zmluvnej strany so súhlasom príslušného orgánu tejto zmluvnej strany na základe vopred podanej žiadosti príslušného orgánu zmluvnej strany, ktorý podáva žiadosť. Taký súhlas možno viazať na splnenie určených podmienok.

Sledovanie sa uskutočňuje v spolupráci s príslušníkmi príslušných orgánov požiadanej zmluvnej strany. Na žiadosť treba sledovanie odovzdať príslušníkom príslušných orgánov tejto zmluvnej strany.

Žiadosť o udelenie súhlasu uvedeného v odseku 1 príslušný orgán žiadajúcej zmluvnej strany predkladá v Slovenskej republike ministerstvu vnútra, v Poľskej republike hlavnému veliteľovi Polície alebo šéfovi Agentúry vnútornej bezpečnosti a vo veciach súvisiacich s nedovoleným prekročením štátnej hranice na spoločnej štátnej hranici hlavnému veliteľovi Hraničnej stráže.

Ak vzhľadom na mimoriadnu naliehavosť nemožno predložiť žiadosť o udelenie súhlasu uvedenú v odseku 1 skôr, môžu príslušníci pokračovať v sledovaní danej osoby na území druhej zmluvnej strany s dodržaním nasledujúcich podmienok:

prekročenie štátnej hranice treba bezodkladne, ešte počas sledovania, nahlásiť v Slovenskej republike miestne príslušnému riaditeľovi Krajského riaditeľstva Policajného zboru a v Poľskej republike miestne príslušnému veliteľovi Vojvodskej polície, šéfovi Agentúry vnútornej bezpečnosti alebo miestne príslušnému veliteľovi oddielu Hraničnej stráže,

žiadosť podľa odseku 3 spolu s uvedením dôvodov ospravedlňujúcich vykonávanie sledovania bez predchádzajúceho súhlasu treba zaslať bezodkladne. Sledovanie treba prerušiť, ak to požaduje príslušný orgán zmluvnej strany, na ktorej území sa sledovanie vykonáva, alebo ak po uplynutí piatich (5) hodín od prekročenia štátnej hranice chýba súhlas príslušného orgánu požiadanej zmluvnej strany.

Sledovanie je prípustné iba s dodržaním nasledujúcich podmienok:

príslušníci vykonávajúci sledovanie sú viazaní ustanoveniami tohto článku a vnútroštátnym právnym poriadkom zmluvnej strany, na ktorej území sa sledovanie vykonáva, a sú povinní riadiť sa nariadeniami príslušných orgánov tejto zmluvnej strany,

v prípade uvedenom v odseku 1 musia mať príslušníci doklad, z ktorého vyplýva udelenie príslušného súhlasu,

príslušníci vykonávajúci sledovanie musia mať služobné preukazy,

príslušníci vykonávajúci sledovanie môžu mať pri sebe služobnú zbraň a používať služobné prostriedky spojenia a zariadenia technického sledovania, ako aj služobné motorové vozidlá, ktoré môžu použiť výlučne v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom zmluvnej strany, na ktorej území sa sledovanie vykonáva; služobnú zbraň môžu použiť iba v prípade nutnej obrany,

príslušníci vykonávajúci sledovanie nie sú oprávnení zadržať osoby a vstupovať do bytov a miest verejne neprístupných,

orgán vykonávajúci sledovanie bezodkladne predkladá z každého sledovania správu príslušným orgánom zmluvnej strany, na ktorej území sa sledovanie vykonalo; pritom je možnosť vyzvať príslušníkov, ktorí sledovanie vykonali, aby sa osobne dostavili,

príslušné orgány zmluvnej strany, ktorej príslušníci vykonávajú sledovanie, na žiadosť poskytujú pomoc pri vykonávaní ďalších úkonov na území druhej zmluvnej strany,

v prípade uvedenom v odseku 4 sa v sledovaní môže pokračovať iba v súvislosti s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je najmenej tri roky, alebo výnimočný trest.

Sledovanie sú oprávnení vykonávať

zo strany Slovenskej republiky príslušníci Policajného zboru,

zo strany Poľskej republiky príslušníci Polície, príslušníci Agentúry vnútornej bezpečnosti a príslušníci Hraničnej stráže.

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou o spolupráci pri predchádzaní cezhraničnej trestnej činnosti a v boji proti organizovanej trestnej činnosti bola v Bratislave podpísaná dňa 2. októbra 2006 (pozri oznámenie MZV SR č. 248/2007 Z.z.). Národná rada SR so zmluvou vyslovila súhlas svojím uznesením č. 213 z 30. januára 2007 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Zmluva okrem článku 13 nadobudla platnosť 1. mája 2007 na základe článku 38 ods. 1.

Článok 13
Cezhraničné prenasledovanie
(Prenasledovanie po horúcej stope)
Orgán boja proti trestnej činnosti žiadajúcej zmluvnej strany môže bez vopred daného súhlasu pokračovať na území dožiadanej zmluvnej strany v cezhraničnom prenasledovaní osoby (ďalej len "prenasledovanie"), ktorá na území žiadajúcej zmluvnej strany spáchala alebo sa pokúsila spáchať trestný čin, za ktorý je možné uložiť podľa vnútroštátnych právnych predpisov oboch zmluvných strán trest odňatia slobody najmenej jeden rok, a

bola pri tom pristihnutá alebo

ušla z väzby, predbežného zadržania alebo sa vyhýba výkonu trestu odňatia slobody a zdržanie spôsobené informovaním orgánov boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany by mohlo značne sťažiť zadržanie páchateľa alebo vážne ohroziť záujmy boja proti trestnej činnosti a je dôvodný predpoklad, že orgán boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany nedokáže prenasledovanie prevziať včas.

V prípade uvedenom v odseku 1 orgán boja proti trestnej činnosti žiadajúcej zmluvnej strany bezodkladne vyrozumie príslušný orgán boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany, najneskôr však pri prekračovaní štátnej hranice.

Orgány boja proti trestnej činnosti príslušné podľa odseku 2 v závislosti od miesta prekročenia štátnej hranice sú:

na slovenskej zmluvnej strane:

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave,

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave,

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre,

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici,

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach;

na maďarskej zmluvnej strane:

Policajné veliteľstvo župy Győr-Moson-Sopron,

Policajné veliteľstvo župy Komárom-Esztergom,

Policajné veliteľstvo župy Pest,

Policajné veliteľstvo župy Nógrád,

Policajné veliteľstvo župy Borsod-Abaúj-Zemplén.

Prenasledovanie treba bezodkladne ukončiť, ak o to požiada orgán boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany.

Ak príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti žiadajúcej zmluvnej strany vykonávajúci prenasledovanie o to požiada, môže orgán boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany prenasledovanú osobu predviesť na účely zistenia jej totožnosti alebo ju zadržať.

Ak orgán boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany nepožiada o ukončenie prenasledovania a ani v náležitom čase nedokáže prevziať prenasledovanie, môže príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti žiadajúcej zmluvnej strany vykonávajúci prenasledovanie zadržať prenasledovanú osobu na mieste. O tomto úkone je potrebné bezodkladne vyrozumieť príslušný orgán boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany.

Prenasledovanie sa môže vykonávať na celom území zmluvných strán bez časového obmedzenia podľa týchto podmienok:

príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti vykonávajúci prenasledovanie je povinný postupovať podľa ustanovení tohto článku a vnútroštátnych právnych predpisov tej zmluvnej strany, na území ktorej prenasledovanie vykonáva;

prenasledovanie sa môže vykonávať výlučne po súši;

príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti vykonávajúci prenasledovanie nesmie počas prenasledovania vstupovať do obydlí a iných priestorov neprístupných pre verejnosť; môže však vstupovať do prevádzkových priestorov prístupných verejnosti v ich prevádzkovom čase;

príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti vykonávajúci prenasledovanie musí kedykoľvek preukázať svoje oprávnenie;

pri používaní dopravných prostriedkov sa uplatňujú vnútroštátne právne predpisy dožiadanej zmluvnej strany;

príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti vykonávajúci prenasledovanie musí byť jednoznačne identifikovateľný podľa svojej rovnošaty alebo doplňujúcich označení na dopravnom prostriedku;

predmety nachádzajúce sa u zadržaných osôb treba podľa možností bezpečne uschovať do príchodu príslušných orgánov boja proti trestnej činnosti;

príslušník orgánu boja proti trestnej činnosti vykonávajúci prenasledovanie je povinný po ukončení prenasledovania bezodkladne podať hlásenie príslušnému orgánu boja proti trestnej činnosti alebo ústrednému kontaktnému orgánu zmluvnej strany, na území ktorej vykonával prenasledovanie; pri tom musí byť na požiadanie orgánu boja proti trestnej činnosti dožiadanej zmluvnej strany osobne prítomný na čas potrebný na náležité objasnenie okolností prenasledovania, čo sa uplatňuje aj vtedy, ak k zadržaniu prenasledovanej osoby nedôjde.

Osobu zadržanú pri prenasledovaní vypočúva príslušný orgán boja proti trestnej činnosti tej zmluvnej strany, na území ktorej bola zadržaná. Osobnú slobodu zadržanej osoby možno obmedziť podľa vnútroštátnych právnych predpisov zmluvnej strany podľa miesta zadržania.

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci bola vo Viedni podpísaná dňa 13. februára 2004 (pozri oznámenie MZV SR č. 252/2005 Z.z.). Národná rada SR so zmluvou vyslovila súhlas svojím uznesením č. 954 z 13. mája 2004 a zároveň rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Zmluva nadobudla platnosť 1. júla 2005 na základe článku 37 ods. 1.

Článok 8

Pracovníci bezpečnostných orgánov zmluvnej strany, ktorí na území svojho štátu prenasledujú osobu, ktorá

je pristihnutá pri spáchaní trestného činu, podozrivá z účasti na trestnom čine alebo stíhaná pre trestný čin, ktorý podlieha vydaniu aj na území druhej zmluvnej strany,

ušla z výkonu väzby, z výkonu ústavného ochranného liečenia alebo z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený za trestný čin podliehajúci aj na území druhej zmluvnej strany vydaniu,

sú oprávnení pokračovať v prenasledovaní na výsostnom území druhej zmluvnej strany bez jej predchádzajúceho súhlasu, ak príslušné orgány tejto zmluvnej strany nemohli byť s ohľadom na mimoriadnu naliehavosť záležitosti informované vopred alebo ak nie sú včas na mieste, aby prenasledovanie prevzali. Pracovníci vykonávajúci prenasledovanie nadviažu bezodkladne, spravidla ešte pred prekročením štátnej hranice, spojenie s príslušným orgánom druhej zmluvnej strany. Prenasledovanie musí byť zastavené, len čo o to požiada zmluvná strana, na ktorej výsostnom území sa má prenasledovanie vykonať, alebo sa už vykonáva. Na žiadosť prenasledujúcich pracovníkov zadržia miestne príslušné orgány prenasledovanú osobu podľa vnútroštátneho právneho poriadku, aby zistili jej totožnosť alebo aby ju zatkli.

Ak nie je požiadané o zastavenie prenasledovania a miestne príslušné orgány nemožno včas zapojiť, sú prenasledujúci pracovníci oprávnení osobu zadržať podľa vnútroštátneho právneho poriadku druhej zmluvnej strany, až kým pracovníci druhej zmluvnej strany, ktorí musia byť bezodkladne informovaní, nepristúpia k určeniu jej totožnosti alebo k jej zatknutiu.

Prenasledovanie uvedené v odsekoch 1 a 2 sa vykonáva bez miestneho a časového obmedzenia. Štátnu hranicu možno prekročiť aj mimo hraničných priechodov a určených prevádzkových hodín.

Prenasledovanie sa môže vykonávať za týchto podmienok:

prenasledujúci pracovníci sú viazaní ustanoveniami tohto článku a vnútroštátnym právnym poriadkom zmluvnej strany, na ktorej výsostnom území zasahujú; sú povinní dodržiavať pokyny jej miestne príslušných orgánov,

nasadené vozidlá sú vo vzťahu k oslobodeniu od dopravných zákazov a dopravných obmedzení postavené na rovnakú úroveň ako vozidlá bezpečnostných orgánov zmluvnej strany, na ktorej výsostnom území sú nasadené; ak je to na vykonanie prenasledovania potrebné, môžu byť použité signálne zariadenia,

prenasledujúci pracovníci musia byť vždy schopní preukázať svoje služobné postavenie,

nie je prípustné, aby prenasledujúci pracovníci vstupovali do obydlí a na miesta verejnosti neprístupné; do verejnosti prístupných pracovných, prevádzkových a obchodných priestorov možno vstupovať v priebehu pracovných, prevádzkových a obchodných hodín,

na vykonanie prenasledovania možno v potrebnom rozsahu použiť technické prostriedky, ak je to prípustné podľa vnútroštátneho právneho poriadku zmluvnej strany, na ktorej výsostnom území sa v prenasledovaní pokračuje; technické prostriedky použité pri prenasledovaní budú oznámené príslušným orgánom druhej zmluvnej strany,

prenasledujúci pracovníci musia byť jednoznačne rozpoznateľní, napríklad služobnou rovnošatou, zvláštnym označením alebo doplnkovými zariadeniami pripojenými k vozidlám; nosenie civilného odevu pri súčasnom použití neoznačeného policajného vozidla bez skôr uvedeného označenia nie je prípustné,

prenasledovaná osoba, ktorá bola zadržaná podľa odseku 2,môže byť do doby jej odovzdania pracovníkom miestne príslušných orgánov podrobená iba bezpečnostnej prehliadke; zadržanej osobe možno počas prepravy nasadiť putá; predmety, ktoré má prenasledovaná osoba pri sebe alebo na sebe, možno odobrať až do príchodu miestne príslušných orgánov; spolu s osobou sa odovzdajú aj predmety, ktoré jej boli odobraté,

prenasledujúci pracovníci sa po každom zákroku podľa odsekov 1 a 2 bezodkladne hlásia miestne príslušným orgánom druhej zmluvnej strany a podávajú informáciu; na požiadanie týchto orgánov sú povinní zotrvať na mieste až do objasnenia okolností zákroku na nevyhnutne potrebný čas; to platí aj vtedy, ak prenasledovaná osoba nemohla byť zadržaná.

Osoba, ktorá bola podľa odseku 2 zadržaná útvarmi príslušných orgánov, môže byť podľa vnútroštátneho právneho poriadku zmluvnej strany, na ktorej výsostnom území bola zadržaná, a bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť zaistená na účel vypočutia. Ak osoba nemá štátne občianstvo zmluvnej strany, na ktorej výsostnom území bola zadržaná, musí byť prepustená najneskôr šesť (6) hodín po zadržaní, pričom hodiny medzi polnocou a deviatou hodinou sa nepočítajú, iba ak by miestne príslušné orgány pred uplynutím tejto lehoty dostali žiadosť o predbežné zadržanie tejto osoby na účel vydania. Týmto nie sú dotknuté vnútroštátne právne predpisy, ktoré umožňujú vzatie do väzby alebo predbežné zadržanie z iných dôvodov.

V prípadoch osobitného zreteľa, alebo ak prenasledovanie prekročí hraničnú oblasť podľa článku 3 ods. 7, musia byť o uskutočnenom prenasledovaní informované národné ústredne.

V prípade cezhraničného prenasledovania musia byť informované v Slovenskej republike Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave alebo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave podľa ich miestnej príslušnosti, v Rakúskej republike Bezpečnostné riaditeľstvo pre Spolkovú krajinu Burgenland alebo Bezpečnostné riaditeľstvo pre Spolkovú krajinu Dolné Rakúsko podľa ich miestnej príslušnosti.

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o spolupráci v boji proti trestnej činnosti, pri ochrane verejného poriadku a pri ochrane štátnej hranice bola podpísaná dňa 27. januára 2004 (pozri oznámenie MZV SR č. 35/2005 Z.z.). Národná rada SR vyslovila súhlas so zmluvou uznesením č. 953 z 13. mája 2004 a rozhodla o tom, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Podľa článku 29 ods. 1 zmluva nadobudne platnosť 24. februára 2005.

Článok 8
Prenasledovanie
Pracovníci policajných a colných orgánov, ktorí na území svojho štátu prenasledujú

osobu pristihnutú pri páchaní trestného činu, podozrivú zo spáchania trestného činu alebo stíhanú pre trestný čin, podliehajúci vydaniu v súlade s Európskym dohovorom o vydávaní (Paríž 13. decembra 1957), alebo

osobu, ktorá ušla z výkonu väzby, z výkonu ústavného ochranného liečenia, z výkonu trestu odňatia slobody alebo sa útekom vyhýba trestnoprávnym opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu, sú oprávnení pokračovať v prenasledovaní cez štátnu hranicu na území druhej zmluvnej strany bez jej predchádzajúceho súhlasu, ak jej príslušné orgány nemohli byť s ohľadom na mimoriadnu naliehavosť záležitosti informované vopred alebo ak nie sú včas namieste, aby prenasledovanie prevzali.

Prenasledovanie uvedené v odseku 1 sa môže vykonávať po dobu nevyhnutnú na splnenie jeho účelu a za týchto podmienok:

prenasledujúci pracovníci sú viazaní ustanoveniami tejto zmluvy a právnymi predpismi druhej zmluvnej strany; sú povinní dodržiavať pokyny príslušných orgánov tejto zmluvnej strany,

prenasledujúci pracovníci nadviažu bezodkladne, spravidla ešte pred prekročením štátnej hranice kontakt s príslušným orgánom druhej zmluvnej strany, pričom prenasledovanie musí byť zastavené, len čo to bude požadovať zmluvná strana, na ktorej území má byť prenasledovanie vykonané alebo sa už vykonáva; na žiadosť prenasledujúcich pracovníkov zadržia pracovníci príslušného orgánu druhej zmluvnej strany prenasledovanú osobu, aby zistili jej totožnosť a vykonali prípustné opatrenia,

ak nie je požiadané o zastavenie prenasledovania a príslušný orgán druhej zmluvnej strany nemožno včas zapojiť, sú prenasledujúci pracovníci oprávnení osobu zadržať do doby jej odovzdania pracovníkom príslušného orgánu druhej zmluvnej strany, ktorí zistia jej totožnosť a vykonajú prípustné opatrenia,

prenasledovaná osoba, ktorá bola zadržaná podľa ustanovenia písmena c), môže byť do doby jej odovzdania pracovníkom príslušného orgánu druhej zmluvnej strany podrobená iba bezpečnostnej prehliadke; zadržanej osobe môžu byť nasadené putá na ruky; predmety, ktoré má táto osoba pri sebe alebo na sebe, môžu byť odobraté do doby jej prevzatia pracovníkmi príslušného orgánu druhej zmluvnej strany; spolu s osobou sa odovzdávajú aj predmety, ktoré jej boli odobraté,

nie je prípustné, aby prenasledujúci pracovníci vstupovali do súkromných obydlí a do budov verejnosti neprístupných,

prenasledujúci pracovníci musia byť jednoznačne rozpoznateľní napríklad uniformou, páskou na paži alebo označením umiestneným na vozidle; nosenie civilného odevu pri súčasnom použití služobného motorového vozidla bez uvedeného označenia je neprípustné; prenasledujúci pracovníci musia byť vždy schopní preukázať príslušnosť k policajnému alebo colnému orgánu,

prenasledujúci pracovníci sa hlásia po každom zákroku podľa odseku 1 u príslušných orgánov druhej zmluvnej strany a podajú správu; na požiadanie týchto orgánov sú povinní zotrvať na mieste až do objasnenia okolností zákroku; to platí aj v prípadoch, ak sa prenasledovanie neskončí zadržaním.

Orgány zmluvnej strany, ku ktorej patria prenasledujúci pracovníci, poskytnú na požiadanie pomoc pri dodatočných šetreniach vrátane súdnych konaní na území druhej zmluvnej strany.

Osoba, ktorá bola zadržaná podľa odseku 2 písm. c), môže byť príslušnými orgánmi v súlade s právnymi predpismi ich zmluvnej strany bez ohľadu na svoje štátne občianstvo zaistená. Ak osoba nemá štátne občianstvo zmluvnej strany, na ktorej území bola zadržaná, bude prepustená najneskôr dvadsaťštyri (24) hodín po svojom zadržaní. S výnimkou prípadov, keď príslušné orgány pred uplynutím tejto lehoty dostali písomnú žiadosť o obmedzenie osobnej slobody tejto osoby na účel vydania. Tým nie je dotknutý právny poriadok tejto zmluvnej strany, ktorý umožňuje vzatie do väzby alebo iné opatrenia obmedzujúce osobnú slobodu z iných dôvodov.

Už uvedený § 544 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok sa v cezhraničného prenasledovania dotýka v odseku tri a štyri:

Ak vec neznesie odklad, je postup podľa odseku 1 možný aj bez príkazu na základe súhlasu prezidenta Policajného zboru alebo ním poverenej osoby. O tejto skutočnosti musí byť ihneď informovaný orgán, ktorý by bol inak oprávnený vydať príkaz podľa odseku 2.

Cudzie orgány môžu cezhraničné sledovanie na území Slovenskej republiky vykonať za podmienok ustanovených v medzinárodnej zmluve. Ak medzinárodná zmluva neurčuje, ktorý orgán Slovenskej republiky je príslušný udeliť súhlas s vykonaním cezhraničného sledovania na území Slovenskej republiky, udeľuje takýto súhlas prokurátor a v naliehavých prípadoch prezident Policajného zboru alebo ním poverená osoba. Prezident Policajného zboru alebo ním poverená osoba bezodkladne informuje o udelenom súhlase príslušného prokurátora, ktorý rozhodne o pokračovaní sledovania.“

« 1.3.4 Vysielanie styčných dôstojníkov

Vysielanie styčných dôstojníkov predstavuje jednu z foriem vzájomnej spolupráce vykonávanej bezprostredne na suverénnom území iného členského štátu za účelom nadviazania a udržiavania kontaktov s orgánmi alebo organizáciami dotknutého štátu s cieľom prispieť k prevencii a vyšetrovaniu trestných činov. Vysielanie styčných dôstojníkov má za cieľ posilniť a urýchliť spoluprácu medzi dotknutými štátmi najmä poskytovaním pomoci:

pri výmene informácií slúžiacich k preventívnemu a represívnemu boju so zločinom;
pri vybavovaní žiadostí o policajnú a justičnú právnu pomoc v trestných veciach;
pre potreby plnenia úloh orgánov ochrany vonkajších hraníc.

Činnosť styčných dôstojníkov má nápomocný a poradný charakter. Nie sú oprávnení k samostatnému vykonávaniu policajných opatrení. Styčný dôstojník členského štátu tiež prispieva k zhromažďovaniu a výmene informácií, ktoré môžu byť použité v boji proti závažnej cezhraničnej trestnej činnosti, vrátane informácií poskytujúcich pohotovejšie poznatky o právnych systémoch a operačných metódach použiteľných v dotknutých štátoch alebo medzinárodných organizáciách.

Styčný dôstojník najmä:

zabezpečuje obojstranný informačný tok medzi príslušnými orgánmi krajiny vyslania a národnými zložkami vysielajúcej krajiny;
nadväzuje kontakty s policajnými a bezpečnostnými orgánmi krajiny vyslania, najmä s útvarmi, podieľajúcimi sa na boji s organizovanou trestnou činnosťou a útvarmi zodpovednými za medzinárodnú policajnú spoluprácu;
sa zaoberá zberom informácií spravodajského charakteru majúcich vzťah ku kontrole kriminality a k bezpečnostnej situácii v krajine vyslania, ako aj sledovaním prijímaných opatrení kompetentnými orgánmi krajiny vyslania, výskytom nových druhov a spôsobov páchania trestnej činnosti a jej utajovania;
spolupracuje s políciou krajiny vyslania pri postihovaní cezhraničnej kriminality, organizovanej zločinnosti a nelegálnej migrácie;
informuje príslušné orgány krajiny vyslania o relevantných aktivitách vysielajúcej krajiny a konzultuje otázky spoločného záujmu oboch strán;
spolupracuje so styčnými dôstojníkmi iných štátov, akreditovanými v krajine vyslania.

« 1.3.4.1 Transpozícia v Slovenskej republike

Vysielanie styčných dôstojníkov upravuje ustanovenie § 77a zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov:

Policajný zbor spolupracuje s políciami iných štátov, s medzinárodnými policajnými organizáciami, medzinárodnými organizáciami a organizáciami pôsobiacimi na území iných štátov najmä formou výmeny informácií, výmeny styčných dôstojníkov, prípadne inými formami.
Policajný zbor môže plniť úlohy Policajného zboru aj mimo územia Slovenskej republiky, ak to vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, alebo na základe dohody zúčastnených strán. O vysielaní policajtov na výkon štátnej služby do zahraničia rozhoduje minister.
Ministerstvo môže na plnenie úloh Policajného zboru aj mimo územia Slovenskej republiky vysielať policajtov k medzinárodným policajným organizáciám, políciám iných štátov, medzinárodným mierovým misiám, medzinárodným operáciám civilného krízového manažmentu alebo po dohode s Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky k zastupiteľským úradom Slovenskej republiky alebo k medzinárodným organizáciám.

Vysielanie styčných dôstojníkov prebieha aj v rámci Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Európskym policajným úradom o spolupráci (pozri oznámenie MZV SR č. 299/2004 Z.z. z 13. júna 2003), ktorá nadobudla platnosť 23. decembra 2003 na základe článku 20.

Styční dôstojníci v rámci cieľov ustanovených v článku 2 ods. 1 pomáhajú pri výmene informácií medzi národnými ústredňami, ktoré ich vyslali, a Europolom, najmä pri
1. poskytovaní informácií Europolu zo strany vysielajúcej národnej ústredne,
2. odovzdávaní informácií z Europolu vysielajúcej národnej ústredni a
3. spolupráci s úradníkmi Europolu poskytovaním informácií a rád, ak ide o analýzu informácií týkajúcich sa vysielajúceho členského štátu.
Styční dôstojníci súčasne poskytujú pomoc pri výmene informácií zo svojich národných ústrední a pri koordinácii výsledných opatrení v súlade s vnútroštátnym právom a v rámci cieľov stanovených v článku 2 ods. 1.
V súlade s ustanoveniami špecifikovanými v príslušných článkoch v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľov uvedených v odseku 3 majú styční dôstojníci právo na vstup do rôznych súborov údajov.
...
...
...
Europol bezplatne poskytuje členským štátom priestory v budove Europolu potrebné na činnosť ich styčných dôstojníkov. Všetky ostatné náklady, ktoré vznikajú v súvislosti s činnosťou styčných dôstojníkov, znášajú vysielajúce členské štáty. Platí to aj pre náklady na zariadenie pre styčných úradníkov, ak správna rada v konkrétnom prípade pri navrhovaní rozpočtu Europolu jednomyseľne nerozhodne inak.

Osobitne je vysielanie styčných dôstojníkov umožnené na základe týchto dvojstranných zmlúv:

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o spolupráci v boji proti trestnej činnosti, pri ochrane verejného poriadku a pri ochrane štátnej hranice bola podpísaná dňa 27. januára 2004 (pozri oznámenie MZV SR č. 35/2005 Z.z.),
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci bola vo Viedni podpísaná dňa 13. februára 2004 (pozri oznámenie MZV SR č. 252/2005 Z.z.),
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou o spolupráci pri predchádzaní cezhraničnej trestnej činnosti a v boji proti organizovanej trestnej činnosti bola v Bratislave podpísaná dňa 2. októbra 2006 (pozri oznámenie MZV SR č. 248/2007 Z.z.),
Zmluva medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou o spolupráci v boji proti trestnej činnosti a spolupráci na prihraničných územiach bola vo Varšave podpísaná dňa 23. marca 2004 (pozri oznámenie MZV č. 638/2006 Z.z.).

« 1.4 Schengenský informačný systém a úrady SIRENE

Jednou z nevyhnutných podmienok začlenenia sa medzi štáty schengenského priestoru je vybudovanie Schengenského informačného systému a zriadenie pracoviska SIRENE (skratka z angl. Supplementary Information Request at the National Entries). Funkčný Schengenský informačný systém je jedným z najdôležitejších predpokladov pre zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach. Tento systém predstavuje jedno z hlavných kompenzačných opatrení na zabezpečenie bezpečnosti v schengenskom priestore. Schengenský informačný systém sa nevyužíva len na hraničných priechodoch, ale napomáha odhaľovaniu trestnej činnosti aj v rámci vnútrozemia jednotlivých členských štátov a má byť dostupný čo najširšiemu okruhu pracovníkov oprávnených orgánov presadzovania práva. Umožňuje príslušníkom bezpečnostných zložiek členských štátov monitorovať údaje o osobách a predmetoch, ktoré boli do databázy zaradené v ktorejkoľvek inej členskej krajine a prijať požadované opatrenia.

Začiatky budovania Schengenského informačného systému siahajú do roku 1988, kedy vznikali prvotné úvahy o nutnosti existencie spoločného informačného systému, ktorý by obsahoval policajné dáta poskytnuté zúčastnenými štátmi. Zámerom vytvárania Schengenského informačného systému bola možnosť využívania dát všetkými policajnými, justičnými a colnými zložkami, tak aby bol zaistený prístup k informáciám o nezvestných či hľadaných osobách a veciach, a tiež osobách, ktorým má byť odoprený vstup do schengenského priestoru spôsobom priameho a nepretržitého prístupu. Schengenský informačný systém bol technicky koncipovaný začiatkom 90-tych rokov a pôvodne bol určený pre 12 členských štátov. Neskôr došlo k úprave na Schengenský informačný systém 1+, ktorý bol schopný zahrnúť maximálne 18 štátov. Do 1. septembra 2007 bolo na Schengenský informačný systém 1+ napojených 15 európskych štátov (pôvodné členské štáty EÚ: Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Rakúsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko a dva nečlenské štáty EÚ: Nórsko a Island) a zostávajúce tri voľné miesta boli rezervované pre Veľkú Britániu a Írsko (členské štáty EÚ, ktoré doposiaľ neimplementovali schengenské acquis v plnom rozsahu) a pre Švajčiarsko. Z dôvodu ďalšieho predpokladaného rozširovania schengenského priestoru o nových členov, sa začali viesť rokovania o možnostiach ďalšieho vývoja systému, nakoľko Schengenský informačný systém 1+ nebol schopný poskytovať služby pre viac ako 18 štátov.

Z predmetných rokovaní vzišlo v roku 2001 nariadenie Rady o vybudovaní druhej generácie Schengenského informačného systému, teda Schengenský informačný systém II, ktorý by umožnil integráciu ďalších štátov. V tom čase bol stanovený predpoklad dokončenia budovania a spustenia prevádzky druhej generácie systému koniec roka 2006, avšak jeho vývoj intenzívne prebieha ešte dnes. Ide o rozsiahly informačný systém, budovanie ktorého sa kvôli objektívnym skutočnostiam a rôznym zmluvným, technickým a prevádzkovým prekážkam neustále odkláňal od pôvodného plánu výstavby.

Pôvodne plánovaným termínom začlenenia členských štátov pristúpivších k EÚ ku dňu 1.5.2004 medzi štáty schengenského priestoru bol rok 2006-2007, ku ktorému členské štáty implementovali jednotlivé požiadavky stanovené schengenským acquis. Prípravy na začlenenie sa k schengenskému priestoru v sebe zahŕňali taktiež budovanie národných častí Schengenského informačného systému, ktoré pripojením sa k centrálnej časti Schengenského informačného systému umožnia jednotlivým štátom vkladať a využívať údaje v ňom evidované.
Už v priebehu roka 2006 bolo zrejmé, že plánovaný termín pripojenia týchto štátov nebude realizovateľný, nakoľko vývoj Schengenského informačného systému druhej generácie bol neustále v omeškaní. V decembri 2006 sa jednotlivé členské štáty uzniesli na podstatnej zmene, ktorá ponúkla riešenie danej situácie a zároveň vytvorila možnosť čakajúcim členským štátom pripojiť sa k Schengenskému informačnému systému. Riešením bolo vytvorenie aplikácie SISone4all, prostredníctvom ktorej sa mohli jednotlivé členské štáty pripojiť k centrálnej časti Schengenského informačného systému 1+. Riešenie SISone4all umožnilo 9 členským štátom (Cyprus z dôvodu plánovaného pripojenia sa k Schengenskému informačnému systému II požiadal o odklad) dňa 1.septembra 2007 pripojiť sa k Schengenskému informačnému systému a od daného dátumu spracúvať „schengenské“ informácie. Po sprístupnení a sprevádzkovaní Schengenského informačného systému v týchto štátoch nasledovala posledná návšteva hodnotiacej schengenskej komisie, ktorej úlohou bolo vyhodnotiť, či boli splnené kritéria kladené na jednotlivé členské štáty v oblasti používania Schengenského informačného systému subjektmi oprávnenými k prístupu k údajom a naplnené funkčné predpoklady pracovísk SIRENE.

Fungovanie Schengenského informačného systému upravuje IV. Hlava Schengenského dohovoru, stanovujúc základné princípy fungovania systému, okruh informácií spracúvaných v systéme, postavenie úradu SIRENE, okruh subjektov oprávnených na prístup k údajom v Schengenskom informačnom systéme, princípy ochrany a bezpečnosti spracúvaných údajov a práva dotknutých osôb ako aj náklady prevádzky systému.

Po technickej stránke Schengenský informačný systém pozostáva z:

národnej časti v každom členskom štáte,

centrálnej časti nachádzajúcej sa v Strassburgu (Francúzsko), ktorá je on-line prepojená a aktualizovaná s národnými časťami, čím je zaručená jednotnosť údajov vo všetkých národných častiach.
V národnej časti sú evidované nasledovné kategórie záznamov:

záznamy o osobách za účelom zadržania a vydania;

záznamy o osobách, ktorým je odopretý vstup do Schengenského priestoru;

záznamy o nezvestných osobách;

záznamy o osobách za účelom zistenia miesta pobytu pre orgány činné v trestnom konaní a súdy;

záznamy o osobách a dopravných prostriedkoch za účelom diskrétnej kontroly;

záznamy o veciach odcudzených, zneužitých, stratených alebo hľadaných ako dôkaz trestnom konaní.

V Schengenskom informačnom systéme, v súvislosti s vytváraním záznamov ktoré sa týkajú pátrania po všetkých kategóriách osôb, je možné evidovať maximálne nasledovné údaje:

meno a priezvisko osoby, prípadne jej iné meno (alias),
dátum a miesto narodenia,
pohlavie,
štátna príslušnosť,
zvláštne nemenné fyzické znaky (napr. jazvy, tetovanie, krívanie apod.),
upozornenia k osobe „ozbrojená“ alebo „násilná“,
dôvod vyhláseného pátrania a požadované opatrenia voči osobe.

« 1.4.1 Princípy fungovania Schengenského informačného systému

Schengenský informačný systém predstavuje spoločný informačný systém štátov schengenského priestoru, ktorý obsahuje údaje o osobách a veciach vo vzťahu, ku ktorým bolo vyhlásené pátranie jedným z členských štátov za dodržania podmienok stanovených Schengenským dohovorom.
Schengenský informačný systém je prioritným nástrojom pre účely vyhlasovania pátrania v štátoch schengenského priestoru. V čase kedy nebol tento nástroj prístupný jednotlivým štátom, funkciu hlavného kontaktu so zahraničím pre účely vyhlasovania pátrania plnila medzinárodná organizácia Interpolu prostredníctvom jednotlivých národných ústrední dislokovaných v takmer všetkých krajinách sveta. V súčasnosti v krajinách schengenského priestoru túto úlohu plne prevzal Schengenský informačný systém a organizácia Interpolu plní úlohu v oblasti pátrania v ostatných krajinách sveta. Podstatnou zmenou, ktorú priniesol Schengenský informačný systém oproti dovtedajšiemu riešeniu je spôsob vyhlasovania pátrania.
Schengenský informačný systém umožňuje jednotlivým štátom vytvorenie priameho on-line prepojenia národných pátracích databáz s národnou časťou Schengenského informačného systému. Táto bezprostredne zasiela údaje do centrálnej databázy Schengenského informačného systému, na ktorú sú pripojené národné databázy Schengenského informačného systému ostatných štátov a týmto spôsobom je poskytnutý prístup k okamžitej možnosti disponovať s informáciami týkajúcimi sa vyhláseného pátrania. Prakticky v prípade vloženia záznamu o osobe, na ktorú je vyhlásené pátranie, do národnej policajnej pátracej databázy, tento je automatickým spôsobom odoslaný do národnej databázy Schengenského informačného systému, ak sú splnené požiadavky v zmysle Schengenského dohovoru. Následnými informačnými tokmi je tento k okamžitej dispozícii ostaným štátom schengenského priestoru, a to všetkým zložkám oprávneným na prístup k údajom a navyše v jazyku im vlastnom.
Takýto spôsob vyhlasovania pátrania funguje obdobne aj v rámci komunikácie zabezpečovanej prostredníctvom národných ústrední Interpolu, avšak vzhľadom na veľký počet členských štátov z celého sveta a k tomu adekvátny počet poskytovaných informácií, nie je zaužívaným spôsobom pre všetky kategórie pátrania. Z uvedeného dôvodu sú určité kategórie vyhlásených pátraní oznamované pre daný prípad zainteresovaným štátom písomne, a tieto si následne vytvoria na základe takejto požiadavky záznam vo vlastnej národnej databáze určenej na vyhlasovanie pátrania.
Prínosom Schengenského informačného systému je predovšetkým rýchlosť poskytovania informácií a možnosť ich okamžitej aktualizácie či výmazu zo strany štátu, ktorý ich vytvoril.

Záznamy o osobách za účelom ich zadržania a vydania (čl. 95 Schengenského dohovoru)

Schengenský dohovor v čl. 95 upravuje jednotlivé podmienky pre vkladanie a spracúvanie informácií o osobe, ktorú jeden z členských štátov požaduje zadržať na území štátov schengenského priestoru, aby tieto ďalej rozhodli o vydaní osoby do žiadajúceho štátu na trestné stíhanie alebo na výkon uloženého trestu odňatia slobody či ochranného opatrenia.

Podmienky spojené s vytvorením záznamu:

žiadosť justičného orgánu;
vydanie právneho podkladu umožňujúceho zadržanie osoby na území iného štátu, resp. záruka štátu, že takýto právny podklad bude vydaný ako náhle dôjde k zadržaniu osoby na území iného štátu;
poskytnutie dôležitých informácií súvisiacich s vytvorenou požiadavkou pátrania po osobe za účelom jej zadržania všetkým štátom schengenského priestoru.

Vyššie spomenutým právnym podkladom sa rozumie právny podklad, ktorý zakladá právne účinky umožňujúce zadržanie osoby na území iného štátu. V samotnej praxi sú takýmito právnymi podkladmi najčastejšie európsky zatýkací rozkaz alebo medzinárodný zatýkací rozkaz, na základe ktorých je v Schengenskom informačnom systéme vytvorený záznam pre účely zadržania a vydania osoby.

V zmysle ustanovení rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV) záznam v Schengenskom informačnom systéme, ktorý je doplnený potrebnými informáciami má rovnaké účinky ako európsky zatýkací rozkaz až do momentu prijatia jeho originálu vo vhodnej a náležitej forme. Z uvedeného vyplýva, že štát, na území ktorého dôjde k zadržaniu osoby a tento nemá v danom momente k dispozícii európsky zatýkací rozkaz zadrží osobu na základe záznamu v Schengenskom informačnom systéme, pokiaľ má k dispozícii informácie uvedené v čl. 8 ods. 1 vyššie spomenutého rámcového rozhodnutia. Ide o nasledovné doplňujúce informácie:

totožnosť a štátna príslušnosť vyžiadanej osoby;
názov, adresa, telefónne a faxové číslo a e-mailová adresa vydávajúceho súdneho orgánu;
dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom;
charakter a skutková podstata trestného činu;
opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine;
uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov pre trestný čin podľa práva vydávajúceho členského štátu;
prípadne iné následky trestného činu.

Predmetné doplňujúce informácie sú jednotlivým štátom doručované prostredníctvom úradov SIRENE, ktoré tieto informácie zasielajú momentom vytvárania záznamu v Schengenskom informačnom systéme, a to v čo najkratšom čase od jeho vytvorenia, aby v prípade zadržania osoby boli tieto ihneď k dispozícii.
Pridanou hodnotou zasielania doplňujúcich informácií je taktiež možnosť dožiadaného štátu tieto posúdiť ešte pred samotným zadržaním osoby a požiadať štát, ktorý vložil predmetné pátranie na základe vydaného právneho podkladu, aby sa na území dožiadaného štátu nerealizovali opatrenia vyplývajúce z predmetnej požiadavky o zadržanie osoby. Následne sa takýto záznam v prípade zisteného výskytu osoby bude realizovať len ako záznam pre účely zistenia miesta pobytu osoby. Funkcionalita Schengenského informačného systému umožňuje to, že sa príslušný záznam pre dožiadaný štát označí indikátorom nevykonateľnosti tak, aby v prípade výskytu osoby táto nebola zadržaná. Ako príklad možno uviesť trestný čin zanedbania povinnej výživy, či iné skutky, ktoré nespĺňajú podmienky vzájomnej trestnosti, t.j. v zmysle národnej legislatívy dožadujúceho štátu sú trestným činom avšak v zmysle právneho poriadku dožiadaného štátu je toto konanie kvalifikované len v rámci občiansko-právneho sporu alebo iného konania, a z uvedeného dôvodu v prípade zistenia výskytu osoby táto nebude zadržaná. Ďalším dôvodom pre nerealizovanie požiadavky dožadujúceho štátu je napr. vek osoby v čase spáchania skutku, ktorý nezodpovedá veku príčetnosti osoby podľa právneho poriadku dožiadaného štátu, alebo nesplnenie iných formálnych či vecných náležitostí vydaného právneho podkladu posudzovaného dožiadaným štátom.
V prípade zadržania osoby sa postupuje v zmysle národného práva štátu, na území ktorého bola osoba zadržaná. Podpornú úlohu zohrávajú taktiež úrady SIRENE, ktoré môžu slúžiť pre získavanie informácií dôležitých pre rozhodnutie justičného orgánu vo veci vydania osoby. Významným momentom v procese je samotné rozhodnutie vo veci, či sa osoba vydá alebo nevydá na základe žiadosti dožadujúceho orgánu.

Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV) v čl. 23 ods. 2 stanovuje, že vyžiadaná osoba sa odovzdá do 10 dní po prijatí konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača. Je mimoriadne dôležité, aby orgány príslušné pre vykonanie samotného vydania/prevzatia, (t.j. eskorty) osoby boli bezprostredne vyrozumené o existencii konečného rozhodnutia o vykonaní európskeho zatykača, nakoľko sa od daného momentu odvíja lehota určená na zrealizovanie vydania/prevzatia osoby. Organizácia eskorty osoby vyžaduje zabezpečenie mnohých administratívnych záležitostí od dohody a pripravenosti oboch štátov, zabezpečenia leteckej prepravy vyžadujúcej schválenie prevozu vydávanej osoby, zabezpečenie silovej zložky eskorty, technické zabezpečenie transportu, v prípade realizácie eskorty územím tretieho štátu – schválenie prevozu ich územím a ostatné logistické nevyhnutnosti. Zmanažovanie všetkých potrebných náležitostí vyžaduje určitý čas a lehota 10 dní by mala byť plne postačujúca za predpokladu, že moment nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vydaní osoby bude včas oznámený orgánu zabezpečujúcemu eskortu osoby. V prípade nedodržania 10-dňovej lehoty určenej pre realizáciu vydania osoby sa osoba prepustí.
Vyššie citované rámcové rozhodnutie pripúšťa aj možnosť odkladu danej lehoty, avšak iba v prípade, že nastanú objektívne skutočnosti, ktoré sú neovplyvniteľné ani jedným z dotknutých štátov.

Záznamy o osobách, ktorým je odopretý vstup do Schengenského priestoru (čl. 96 Schengenského dohovoru)

Záznamy podľa článku 96 Schengenského dohovoru sa vydávajú na základe rozhodnutí príslušných štátnych orgánov na cudzincov, ktorým má byť odopretý vstup alebo pobyt na teritóriu schengenského priestoru, pričom cudzincom sa rozumie osoba, ktorá nie je štátnym príslušníkom jedného z členských štátov Európskych spoločenstiev.
Orgánom oprávneným na vydanie predmetného rozhodnutia môžu byť administratívne alebo justičné orgány v zmysle národného práva vydávajúceho štátu.
Rozhodnutia môžu byť odôvodnené ohrozením verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, ktoré predstavuje prítomnosť cudzinca na území štátov schengenského priestoru, a to najmä v prípade cudzinca, ktorý bol odsúdený pre trestný čin, ktorý sa trestá odňatím slobody aspoň na 1 rok, cudzinca, u ktorého existuje odôvodnené podozrenie, že sa dopustil závažných trestných činov, alebo ak proti osobe tohto cudzinca existujú konkrétne dôvody predpokladať, že takéto činy plánuje. Rozhodnutia sa môžu zakladať i na tom, že cudzinec bol vyhostený, bol mu odopretý vstup alebo bol odsunutý, pričom toto opatrenie sa nesmelo v minulosti odložiť alebo zrušiť; ďalej museli tieto opatrenia obsahovať, alebo byť spojené so zákazom vstupu alebo pobytu. Rozhodnutie sa musí taktiež zakladať na nedodržovaní vnútroštátnych právnych predpisov o vstupe alebo pobyte cudzincov.

Rozhodnutia o vyhostení cudzincov sa majú prijímať v súlade so základnými právami ako ich zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950, najmä jeho články 3 a 8 a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951 a ako vyplýva z ústavných princípov, ktoré sú spoločné pre členské štáty.
V súvislosti so vzájomnou akceptáciou predmetných rozhodnutí o vyhostení osoby, bola prijatá smernica Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorej cieľom je umožniť uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte proti cudzincovi, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Uvedená smernica predstavuje dôležitý nástroj uznávania rozhodnutia o vyhostení osoby iného štátu a umožňuje štátom, na území ktorých sa nachádza takáto osoba prijímať potrebné opatrenia.

Pri realizácii opatrení v súvislosti so záznamami podľa čl. 96 sa v praxi vyskytujú nasledovné situácie:

výskyt cudzinca na vonkajších hraniciach schengenského priestoru pri prekračovaní alebo pokuse o prekročenie štátnej hranice smerom dovnútra schengenského priestoru. Pokiaľ neexistujú odôvodnené prekážky brániace vykonaniu opatrení vyplývajúcich z rozhodnutia o vyhostení, takémuto cudzincovi bude odopretý vstup na územie schengenského priestoru.
lokalizácia cudzinca vo vnútri schengenského priestoru. V takýchto prípadoch je potrebné cudzinca odovzdať príslušným orgánom (zväčša ide o orgány cudzineckej polície) za účelom zabezpečenia vyhostenia takéhoto cudzinca zo schengenského priestoru. Pre potreby rozhodnutia príslušného orgánu, môže tento požiadať štát, ktorý vydal rozhodnutie o vyhostení cudzinca o poskytnutie nevyhnutných informácií, listinného materiálu, prípadne o zaslanie predmetného rozhodnutia zakladajúceho účinky vyhostenia osoby vzťahujúceho sa aj na územie štátov schengenského priestoru. Komunikácia môže byť zabezpečovaná prostredníctvom úradov SIRENE.

Je nutné sa zmieniť aj o konzultačnom konaní, ktoré sa vedie v súvislosti s uplatňovaním ustanovení čl. 96 Schengenského dohovoru. Konzultačné konanie sa iniciuje v prípadoch, ak nastane konfliktná situácia spôsobená existenciou vydaného povolenia na pobyt osobe jedným štátom, pričom na túto osobu bol zároveň vydaný záznam podľa čl. 96 Schengenského dohovoru iným štátom. V uvedených prípadoch je nutné viesť konzultáciu dotknutých štátov za účelom prijatia rozhodnutia, výsledkom ktorého bude buď zrušenie záznamu v Schengenskom informačnom systéme a účinky rozhodnutia o vyhostení budú plynúť iba na území štátu, ktorý vydal rozhodnutie o vyhostení alebo odobratie povolenia na pobyt, ak to povoľuje vnútroštátne právo štátu, ktorý povolenie vydal.

Záznamy o nezvestných osobách (čl. 97 Schengenského dohovoru)

V zmysle čl. 97 Schengenského dohovoru sa do Schengenského informačného systému vkladajú aj záznamy o nezvestných osobách alebo osobách, ktoré v záujme ich vlastnej ochrany bezpečnosti alebo odvrátenia nebezpečia na žiadosť príslušného orgánu alebo príslušného justičného orgánu musia byť umiestnené do bezpečia s cieľom zabránenia ich ďalšej cesty, pokiaľ to dovoľuje vnútroštátne právo. Toto platí najmä pre maloleté osoby a osoby, ktoré na základe rozhodnutia príslušného orgánu musia byť umiestnené v určenom zariadení. U plnoletých nezvestných osôb, u ktorých nie je dôvod pre ich zaistenie, podlieha oznámenie ich výskytu dožadujúcej strane vlastnému súhlasu dotknutej osoby.
Pri realizácii jednotlivých opatrení žiadaných dožadujúcim štátom, príslušné orgány štátu, na území ktorého došlo k výskytu osoby postupujú v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku.
Z pohľadu obmedzovania osobnej slobody osoby, na ktorú je vytvorený záznam pre účely jej umiestnenia do bezpečia, či už z dôvodu zaistenia jej bezpečia alebo bezpečia spoločnosti, je úlohou dožiadaného štátu vysporiadať sa s konkrétnou situáciou, ktorá umožňuje alebo naopak nepripúšťa akékoľvek obmedzovanie osobnej slobody osoby bez zjavného dôvodu. Rozhodnutia štátov, ktorými sa osobe nariaďuje jej umiestnenie v určenom zariadení v žiadajúcom štáte sú prevažne rozhodnutiami v civilnom konaní, uznanie ktorých v iných štátoch nie je automatické a podlieha stanovenému procesu uznávania, čo by v praxi bolo pre tieto prípady nerealizovateľné, a to najmä z časového hľadiska.
Schengenský dohovor pripúšťa možnosť uplatnenia žiadosti o označenie indikátorom nevykonateľnosti k záznamu, ktorý nie je v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku vykonateľný a príslušné orgány nie sú oprávnené postupovať podľa požadovaných opatrení. Po uplatnení požiadavky na označenie indikátorom nevykonateľnosti, predmetný záznam nebude prístupný pre používateľov systému v tom štáte, ktorý požiadal o označenie.

Záznamy o osobách za účelom zistenia miesta pobytu pre orgány činné v trestnom konaní a súdy (čl. 98 Schengenského dohovoru)

Prostredníctvom Schengenského informačného systému je možné pátrať aj po svedkoch a osobách, ktoré sa v rámci trestného konania musia dostaviť pred súd v súvislosti s činmi, pre ktoré budú stíhané, alebo ktorým musí byť doručený trestný rozsudok alebo povolanie na výkon trestu odňatia slobody.
V daných prípadoch ide o pátranie po osobách za účelom zistenia ich bydliska alebo pobytu, oznámenie ktorých bude postúpené žiadajúcemu orgánu štátu, ktorý vytvoril pátranie.
V rámci implementácia ustanovení čl. 98 Schengenského dohovoru, štát individuálne určuje využívanie predmetných ustanovení a podmienky ich uplatňovania. Dlhodobo aktuálnou témou diskutovanou na centrálnej úrovni Rady je snaha o určenie spoločných postupov pre jednotlivé štáty ako nakladať s informáciami zistenými v rámci lokalizácie osoby, na ktorú bol vytvorený záznam podľa čl. 98 Schengenského dohovoru. Najmä z dôvodov nadmerného zaťaženia úradov SIRENE ako aj ostatných orgánov spolupodieľajúcich sa na pátraní po osobe je frekventovane diskutovaná otázka okamihu výmazu záznamu po tom, čo bola osoba zlokalizovaná v inom štáte a boli poskytnuté informácie ohľadne jej bydliska či miesta pobytu. V praxi často krát dochádza k situáciám, že po zistení miesta výskytu osoby a po snahe justičného orgánu zaslať rozsudok, predvolanie či iné písomnosti, je tento úkon neúspešný a nedôjde k naplneniu významu vyhláseného pátrania. Osoba sa buď nezdržiava na uvedenej adrese, alebo jednoducho nepreberá doručenú zásielku.
Niektoré štáty využívajú inštitút pátrania po pobyte alebo zistenia bydliska osoby podľa čl. 98 Schengenského dohovoru za účelom použitia získaných informácií pre ďalšie konanie, ako je napr. vydanie právneho podkladu umožňujúceho zadržanie osoby v prípade, že zistené výsledky naznačujú výskyt osoby na území iného štátu.

Záznamy o osobách a dopravných prostriedkoch za účelom diskrétnej alebo špecifickej kontroly (čl. 99 Schengenského dohovoru)

Ustanovenia čl. 99 Schengenského dohovoru sa uplatňujú jednak vo vzťahu k osobám ako aj k motorovým vozidlám, ktorých údaje boli vložené do Schengenského informačného systému.

Záznam podľa čl. 99 sa vytvára na účely trestného stíhania alebo pre odvrátenie nebezpečia pre bezpečnosť obyvateľstva, ak:

sú dané konkrétne dôvody k predpokladu, že osoba v značnom rozsahu plánuje alebo sa dopustila obzvlášť závažných trestných činov alebo
z celkovej charakteristiky osoby, najmä na základe doteraz spáchanej činnosti možno očakávať, že sa táto osoba i v budúcnosti dopustí obzvlášť závažných trestných činov.

Charakteristikou predmetných požadovaných opatrení je skutočnosť, že pri ich realizácii sa postupuje takým spôsobom, aby kontrolované osoby či osoby, ktoré vedú dopravné prostriedky, po ktorých bolo vyhlásené pátranie nedospeli k presvedčeniu, že opatrenia oprávnených orgánov voči nim smerujúce sú realizované za účelom získavania informácií k sledovanému účelu.

Informácie, ktoré sa pri kontrole získavajú sú nasledovné:

miesto, čas, dôvod kontroly,
cesta, ktorú osoba absolvovala a jej cieľ,
údaje o spolucestujúcich osobách,
použitý dopravný prostriedok,
prevážané veci,
okolnosti nájdenia osoby alebo vozidla.

Pri získavaní týchto údajov treba dbať na to, aby nedošlo k ohrozeniu diskrétneho charakteru kontroly.

Článok 99 Schengenského dohovoru pripúšťa 2 formy realizovaných opatrení, a to diskrétnu a špecifickú kontrolu. Zatiaľ čo diskrétna kontrola je vykonávaná formou získavania vyššie uvedených informácií, špecifická kontrola navyše okrem získavania vyššie uvedených informácií umožňuje vykonávať prehliadky osoby, vozidla alebo prevážaných vecí. Ak nie je špecifická kontrola podľa právnych predpisov dožiadaného štátu prípustná, vykoná sa opatrenie diskrétnej kontroly.
Záznam možno vydať aj na žiadosť orgánov zodpovedných za bezpečnosť štátu, pokiaľ to dovoľuje vnútroštátneho právo a pokiaľ existujú konkrétne dôvody predpokladať, že informácie, ktoré možno získať sú potrebné k odvráteniu závažného nebezpečia hroziaceho zo strany osoby alebo iného závažného nebezpečia pre vnútornú alebo vonkajšiu bezpečnosť štátu.
Schengenský dohovor pripúšťa aj v prípade záznamov podľa čl. 99 Schengenského dohovoru možnosť uplatnenia žiadosti o označenie indikátorom nevykonateľnosti k záznamu, ktorý nie je v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku vykonateľný a príslušné orgány nie sú oprávnené postupovať podľa požadovaných opatrení. Po uplatnení požiadavky na označenie indikátorom nevykonateľnosti, predmetný záznam nebude prístupný pre používateľov systému v tom štáte, ktorý požiadal o označenie.

Záznamy o veciach odcudzených, zneužitých, stratených alebo hľadaných ako dôkaz v trestnom konaní (čl. 100 Schengenského dohovoru)

Schengenský dohovor v zmysle čl. 100 umožňuje štátom vykonávať pátranie po nasledovných kategóriách vecí:

motorové vozidlá so zdvihovým objemom motora väčším ako 50 cm3,
prívesy a obytné prívesy s pohotovostnou hmotnosťou väčšou ako 750 kg,
strelné zbrane,
čistopisy dokladov,
vydané doklady, ako preukazy totožnosti, vodičské preukazy, povolenia na pobyt, víza a cestovné doklady,
osvedčenia o registrácii vozidla a tabuľky s evidenčnými číslami vozidiel,
bankovky

Dôvodom žiadosti pre realizáciu pátrania po vyššie uvedených kategóriách vecí je:

strata, odcudzenie alebo zneužitie veci alebo
vec môže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní.

V samotnej praxi dochádza najčastejšie k zaisteniu motorových vozidiel, ktoré boli vložené do pátrania dožadujúcim členským štátom z dôvodu ich odcudzenia, resp. sprenevery. V závislosti od právnej úpravy právnych poriadkov jednotlivých štátov je možné zaistiť vozidlo na základe oprávnení daných bezpečnostným zborom alebo na základe žiadosti o právnu pomoc zasielanej príslušným justičným orgánom. V konaní rozhodovania o navrátení motorového vozidla oprávnenému subjektu sa postupuje v zmysle národného práva štátu, na území ktorého došlo k zaisteniu vozidla.

Právo prístupu oprávnených subjektov k údajom v Schengenskom informačnom systéme

Právo prístupu je upravené Schengenským dohovorom v čl. 101 - 101B, v čl. 102A a čl. 114.

Oprávnenie prístupu k údajom majú nasledovné subjekty:

orgány zodpovedné za vykonávanie kontrol na hraniciach,
policajné a colné orgány vo vnútrozemí,
justičné orgány zodpovedné za vedenie trestného konania,
orgány zodpovedné za vystavovanie víz, ústredné orgány zodpovedné za skúmanie žiadostí o víza a orgány zodpovedné za vystavovanie povolení na pobyt a za prijímanie a vykonávanie právnych predpisov o cudzincoch v súvislosti s uplatňovaním ustanovení Schengenského dohovoru, ktoré sa týkajú pohybu osôb, pokiaľ ide o údaje podľa čl. 96 a údaje týkajúce sa dokumentov vložených v súlade s čl. 100 ods. 3 písm. d) a e) (t.j. čistopisy dokladov a ukradnuté, spreneverené, stratené alebo neplatné vydané doklady totožnosti, ako napríklad pasy, preukazy totožnosti, vodičské preukazy, povolenia na pobyt a cestovné doklady).
Európsky policajný úrad (Europol), pokiaľ ide o údaje podľa čl. 95, 99 a 100 Schengenského dohovoru,
Národní členovia Eurojustu a ich asistenti, pokiaľ ide o údaje podľa čl. 95 a 98 Schengenského dohovoru,
Služby, resp. orgány zodpovedné za vydávanie osvedčení o registrácii vozidiel, pokiaľ ide o údaje podľa čl. 100 ods. 3 písm. a), b), a f) Schengenského dohovoru, a to výhradne s cieľom overenia, či vozidlá určené na registráciu boli ukradnuté, spreneverené alebo sa stratili,
Národná dozorná autorita pre plnenie úloh dohľadu a kontroly nad dodržiavaním práv dotknutých osôb.

Právo prístupu k údajom evidovaným v Schengenskom informačnom systéme jednoznačne prináleží vyššie uvedeným subjektom, pričom spôsob sprístupňovania týchto údajov je závislý od riešenia, ktoré si určí každý štát jednotlivo. Najvhodnejšou formou je každopádne priamy on-line prístup k dátam, ktorý zaručuje bezprostrednosť, rýchlosť a aktuálnosť získanej informácie. Samozrejme daný prístup si vyžaduje náležitú ochranu dát počnúc ich získaním, využívaním a poskytovaním oprávnenými osobami, cez ochranu prostriedkov a priestorov, kde sa dané údaje spracúvajú. V neposlednom rade je nutné zvážiť aj technické, finančné a personálne dôsledky zavedenia takéhoto priameho prístupu.

Ochrana a bezpečnosť údajov, práva dotknutých osôb

Ochrana a bezpečnosť údajov evidovaných v Schengenskom informačnom systéme spočíva v dodržiavaní nasledovných zásad stanovených Schengenským dohovorom:

právo ochrany údajov sa riadi Schengenským dohovorom ako aj vnútroštátnym právom;
používanie získaných údajov len na stanovené účely;
záznamy vydané inými štátmi sa nemôžu kopírovať do iných vnútroštátnych systémov;
vyhľadávanie údajov v Schengenskom informačnom systéme je zaznamenávané pre prípadné kontroly prípustnosti vyhľadávania údajov;
za správnosť a aktuálnosť údajov, ako aj zákonnosť vkladania údajov do Schengenského informačného systému zodpovedá štát, ktorý ich vytvoril;
štáty si vzájomne poskytujú informácie o nesprávnych alebo nezákonne získaných údajoch za účelom ich opravy alebo výmazu;
je potrebné určiť orgán zodpovedný za bezporuchovú prevádzku národnej časti Schengenského informačného systému v každom štáte;
štáty sú povinné zabezpečiť náležitú kontrolu prístupu k zariadeniam, kontrolu nosičov údajov, kontrolu uloženia, kontrolu užívateľov, kontrolu prístupu k údajom, kontrolu prenosu údajov, kontrolu vkladania a prepravy údajov.

Schengenský dohovor taktiež upravuje lehoty uchovávania údajov v Schengenskom informačnom systéme. Údaje k osobám sa uchovávajú len na nevyhnutný čas na splnenie sledovaného účelu, pričom najneskôr 3 roky po ich vložení je žiaduce overiť ich ďalšie uchovávanie (pre záznamy podľa čl. 99 činí lehota 1 rok), ktoré môže viesť aj k predĺženiu lehoty ich ďalšieho uchovávania. Údaje k ostatným veciam sa uchovávajú najviac 10 rokov (pre záznamy podľa čl. 99 činí lehota 5 rokov). Taktiež sú stanovené pravidlá pre uchovávanie údajov, ktoré boli vymieňané medzi jednotlivými štátmi a súvisia s údajmi evidovanými v Schengenskom informačnom systéme, avšak netvoria ich súčasť.

Práva dotknutých osôb spočívajú v:

práve každej osoby vyžiadať si údaje, ktoré sa týkajú jej osoby a sú evidované v Schengenskom informačnom systéme;
práve každej osoby na opravu nesprávnych údajov alebo výmaz nezákonne spracúvaných údajov, ktoré sa jej týkajú;
práve osoby na podanie sťažnosti na súde alebo príslušnom orgáne na území každého štátu v súvislosti so záznamom, ktorý sa jej týka, obzvlášť v práve na opravu, vymazanie, podanie informácie alebo na náhradu škôd podľa vnútroštátneho práva;
práve obrátiť sa na národnú dozornú autoritu vo veci dohľadu nad dodržiavaním práva dotknutých osôb;

V prípade, že bola osoba poškodená prevádzkou Schengenského informačného systému, zodpovedá za toto každý štát podľa opatrení jeho vnútroštátneho práva. Toto platí aj v prípade, ak je škoda spôsobená štátom, ktorý vyhlásil pátranie, nakoľko tento vložil nesprávne alebo nezákonne získané údaje.

Výkon práva dotknutých osôb sa riadi právom štátu, u ktorého došlo k uplatneniu práva dotknutej osoby.

« 1.5 Postavenie a úlohy úradov SIRENE

Pojem SIRENE je akronymom anglického slovného spojenia vyjadrujúceho hlavnú náplň činnosti tohto pracoviska v znení „Supplementary Information Request at the National Entries“, čo v preklade znamená „žiadosť o doplňujúce informácie k národným záznamom“.
Nevyhnutnou podmienkou fungovania a prevádzky Schengenského informačného systému v každom štáte je v zmysle čl. 92 Schengenského dohovoru zriadenie úradu SIRENE, ako jednotného kontaktného bodu, ktorý slúži predovšetkým na výmenu údajov a doplňujúcich informácií k záznamom v Schengenskom informačnom systéme. Jednoducho povedané, SIRENE pôsobí ako sprostredkovateľ informácií medzi národnými zložkami, resp. orgánmi a zahraničím. Najintenzívnejšia komunikácia medzi jednotlivými pracoviskami SIRENE prebieha v situáciách, keď sa osoby a veci, v súvislosti s ktorými sa údaje vložili do Schengenského informačného systému, nájdu ako výsledok hľadania v tomto systéme a je nevyhnutné získať čo najväčšie množstvo informácií potrebných pre ďalší postup v danej veci.

Ako už bolo spomenuté, Schengenský informačný systém v súčasnej podobe obsahuje len určité informácie a osobné údaje, resp. identifikačné údaje osôb a vecí, po ktorých je vyhlásené pátranie. Všetky ostatné informácie, ktoré sú dôležité pre rozhodovanie o ďalšom postupe vo veci sú informáciami, ktoré je nutné si vymieňať bilaterálne, či multilaterálne. Táto výmena prebieha práve medzi jednotlivými úradmi SIRENE, ktoré sú dislokované v každom štáte schengenského priestoru, a to prostredníctvom chránenej elektronickej siete SISNET, na ktorú sú jednotlivé úrady SIRENE napojené.
Jednoducho a v skratke povedané (viď. obrázok), každý štát schengenského priestoru má vybudovanú národnú časť Schengenského informačného systému prepojenú s centrálnou časťou, pričom v systéme sú sústredené všetky záznamy o vyhlásenom pátraní. Popri tom je vytvorený v každom štáte úrad SIRENE, ktorý predstavuje personálny aparát, úlohou ktorého je poskytovať potrebné doplňujúce informácie vzťahujúce sa k záznamom v Schengenskom informačnom systéme jednak pre národné policajné a justičné orgány a služby ako aj pre zahraničných partnerov.

Komunikácia medzi jednotlivými úradmi SIRENE prebieha formou štruktúrovaných správ a riadi sa ustanoveniami Príručky SIRENE (ROZHODNUTIE KOMISIE z 22. septembra 2006 o zmene a doplnení príručky Sirene 2006/757/ES), v ktorej sú definované jednotlivé postupy a pravidlá komunikácie za účelom čo najjednoduchšieho a najrýchlejšieho prenosu správ.

Úrady SIRENE v záujme efektívneho poskytovania doplňujúcich informácií k záznamom, by mali mať čo najširší priamy prístup do jednotlivých národných informačných systémov bezpečnostných zborov, resp. databáz justičných informácií. V prípade obdržania požiadavky od zahraničného partnera, ktorej odpoveď je prístupná v národnej databáze, úrad SIRENE túto môže vybaviť bez toho, že by bolo nutné odstúpiť požiadavku kompetentnému orgánu. Daný spôsob zaručuje najmä úsporu času ako aj počet subjektov, ktoré sa musia s požiadavkou oboznámiť.

Nevyhnutnou podmienkou prevádzky úradu SIRENE je jej nepretržitá dostupnosť (24/7) a jazyková vybavenosť pracovníkov. Na rozdiel od mnohých iných organizácií, ktoré plnia úlohy v oblasti medzinárodných stykov pre účely ochrany a bezpečnosti verejnosti, úrady SIRENE nemajú stanovený spoločný komunikačný jazyk. Zásadou vzájomnej komunikácie je použitie takého jazyka, ktorým sa komunikujúce strany dokážu dorozumieť. Nepísaným jazykom je jazyk anglický, ale tento nevylučuje použitie akéhokoľvek iného, ktorý je zrozumiteľný pre druhú stranu.

Úrady SIRENE sa spolupodieľajú na zabezpečovaní kvality a aktuálnosti údajov spracúvaných v Schengenskom informačnom systéme a participujú na odbornej príprave všetkých orgánov, ktoré vkladajú záznamy do Schengenského informačného systému, pričom je potrebné klásť dôraz na kvalitu údajov a na maximálne využívanie Schengenského informačného systému.

V rámci skvalitnenia výkonu práce úradov SIRENE je dôležité využívať možnosti ďalšieho vzdelávania jednotlivých pracovníkov formou spoločných kurzov odbornej prípravy ako aj formou výmenných stáží na iných úradoch SIRENE, ktoré poskytujú získanie informácií alebo všeobecného poznatku o individualitách právneho poriadku, národných postupoch alebo rôznych technických riešeniach toho ktorého štátu.

V podmienkach Slovenskej republiky bola národná ústredňa SIRENE zriadená k 1. januáru 2004 a je začlenená do organizačnej štruktúry Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného zboru. V zmysle ods. 9 § 69 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore národná ústredňa SIRENE predstavuje osobitný útvar zabezpečujúci výmenu doplňujúcich informácií a osobných údajov k záznamom spracúvaných v Schengenskom informačnom systéme.

« 1.5.1 Budúcnosť Schengenského informačného systému – Schengenský informačný systém II

Schengenský informačný systém druhej generácie sa buduje od roku 2001. Prvotným dôvodom rozhodnutia štátov o jeho vývoji bola skutočnosť, že súčasný systém berúc do úvahy aj jeho „historickosť“ neponúka automatickú možnosť pripojenia sa ďalším štátom.

Súčasťou Schengenského informačného systému II majú byť aj nové funkcionality, ktoré v súčasnej verzii systému absentujú. Ide predovšetkým o nasledovné vymoženosti:

európsky zatýkací rozkaz alebo žiadosť o extradíciu je súčasťou záznamu (do Schengenského informačného systému sa vloží aj kópia originálu prípadne aj kópia prekladu v inom jazyku EÚ);
biometrické údaje (odtlačky prstov, fotografie) sú súčasťou záznamu;
prepojenie spolusúvisiacich záznamov;
ďalšie kategórie objektov, po ktorých je možné vyhlásiť pátranie (lode, lietadlá, priemyselné zariadenia apod.).

Právny základ Schengenského informačného systému druhej generácie je daný nasledovnými právnymi predpismi:

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1986/2006 z 20. decembra 2006, ktoré sa týka prístupu útvarov zodpovedných za vydávanie osvedčení o evidencii vozidiel v členských štátoch do Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II);
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 z 20. decembra 2006 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II);
rozhodnutie Rady 2007/533/SVV z 12. júna 2007 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II);
ustanovenia právnych predpisov pre Schengenský informačný systém druhej generácie vstúpia do platnosti dátumom, o ktorom rozhodne Rada po tom, ako budú splnené nevyhnutné vykonávacie opatrenia, prevažne technického charakteru. Týmto momentom budú zároveň predmetnými právnymi predpismi nahradené ustanovenia čl. 92 – 119 Schengenského dohovoru.