• 4. Analýza rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie
  • 4.1 Úvod
  • 4.2 Predmet a obsah právnej úpravy
  • 4.3 Ustanovenia priamo súvisiace so Schengenskou úpravou
  • 4.4 Nedostatky prekladu
  • 4.5 Vybrané nedostatky rámcového rozhodnutia
  • 4.6 Právna úprava v Slovenskej republike
  • 4.7 Hodnotenie Komisie

« 4.1 Úvod

Ďalším významným dokumentom v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach je Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV. Toto rámcové rozhodnutie zavádza zásadu vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov do oblasti uznávania a výkonu peňažných sankcií. Podobne ako pri iných rámcových rozhodnutiach, aj v prípade tohto rámcového rozhodnutia je potrebné hľadať základy pre jeho prijatie vo výsledkoch zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. 10.1999, ktorá prijala zásadu vzájomného uznávania za základný kameň justičnej spolupráce. ktorá sa má v tomto prípade uplatňovať na peňažné sankcie uložené justičnými alebo správnymi orgánmi s cieľom uľahčiť výkon týchto sankcií v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom boli uložené (bod 2 preambuly Rámcového rozhodnutia).

V opatrení číslo 18, ktoré bolo prijaté Radou 29.11.2000 v rámci programu opatrení na vykonávanie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach, Rada zdôraznila prijatie nástroja, ktorý uplatňuje zásadu vzájomného uznávania na peňažné sankcie.

« 4.2 Predmet a obsah právnej úpravy

Predmet právnej úpravy nie je upravený v normatívnej časti textu rámcového rozhodnutia, ale možno ho čiastočne nájsť v texte preambuly (pozri bod I. vyššie). Z obsahu rámcového rozhodnutia je tiež zrejmé, že sa zameriava na uznanie a výkon peňažných sankcií uložených rozhodnutiami justičných a za určitých podmienok i správnych orgánov. Zaradenie rozhodnutí správnych orgánov je do istej miery problematické, a to predovšetkým z toho dôvodu, že zásada vzájomného uznávania sa vzťahuje výhradne na vzájomné uznávanie rozhodnutí justičných orgánov. Podrobnejším skúmaním textu rozhodnutia však možno dospieť k záveru, že cieľom jeho tvorcov nebolo zasielanie akýchkoľvek rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bola uložená peňažná sankcia, ale týka sa iba ďalej špecifikovaných rozhodnutí.

Podľa definičných ustanovení sa rozhodnutím (článok 1 písmeno a) Rámcového rozhodnutia) pre účely tohto rámcového rozhodnutia rozumie konečné (t.j. právoplatné a vykonateľné) rozhodnutie, ktoré vyžaduje, aby fyzická alebo právnická osoba zaplatila peňažnú sankciu, ak rozhodnutie prijal:

1. súd štátu pôvodu pre trestný čin podľa právneho poriadku štátu pôvodu,
2. iný orgán štátu pôvodu ako súd v súvislosti s trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu za predpokladu, že dotknutá osoba mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach,
3. iný orgán štátu pôvodu ako súd pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho právneho poriadku štátu pôvodu z dôvodu porušenia právnych predpisov za predpokladu, že dotknutá osoba mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach,
4. súd, ktorý je príslušný rozhodovať v trestných veciach, ak sa toto rozhodnutie týka rozhodnutia uvedeného v bode III).

Takto definované rozhodnutie musí obsahovať uloženie peňažnej sankcie, ktorá taktiež musí spĺňať podmienky definičného ustanovenia (článok 1 písmeno b) Rámcového rozhodnutia ). Peňažnou sankciou sa na účely rámcového rozhodnutia rozumie (pozitívne vymedzenie) povinnosť zaplatiť:

1. určitú peňažnú čiastku uloženú rozhodnutí o odsúdení pre trestný čin,
2. náhradu uloženú v tom istom rozhodnutí v prospech obetí, ak obeť nemôže byť stranou v občianskoprávnom konaní a súd koná v rámci výkonu svojej trestnej právomoci,
3. určitú peňažnú čiastku na súdne trovy alebo trovy správneho konania, ktoré viedlo k rozhodnutiu,
4. určitú peňažnú čiastku do verejného fondu alebo organizácii na podporu obetí, ktorá bola uložená v tom istom rozhodnutí.

Peňažná sankcia nezahŕňa (negatívne vymedzenie):

• príkazy na zhabanie nástrojov alebo ziskov z trestného činu,
• príkazy občianskej povahy, ktoré vyplývajú z nárokov o návrahdu škody a navrátenie do pôvodného stavu a ktoré sú vykonateľné v súlade s nariadením Rady (ES) číslo 44/2001 z 22.12.2000 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

Rámcové rozhodnutie stanovuje členským štátom povinnosť určiť príslušné orgány konajúce ako orgány štátu pôvodu a orgány vykonávajúceho štátu. Zároveň môže určiť ústredný orgán (alebo viacero takýchto orgánov), avšak iba ak to vyžaduje organizácia jeho vnútorného systému a len na administratívne zasielanie a prijímanie rozhodnutí a pomoc príslušným orgánom.

Rámcové rozhodnutie zavádza priamy styk príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu ako zásadu styku medzi orgánmi. Rozhodnutie spolu s osvedčením sa pritom môže zaslať iba jednému vykonávajúcemu štátu. Kritériá pre určenie takéhoto štátu sú stanovené v článku 4 odsek 1 Rámcového rozhodnutia a sú nasledovné:

1. majetok, príjem, obvyklý pobyt fyzickej osoby, proti ktorej bolo vydané rozhodnutie
2. majetok, príjem alebo sídlo právnickej osoby, proti ktorej bolo vydané rozhodnutie.

Ak sa na základe týchto kritérií zistí štát, do ktorého sa má rozhodnutie zaslať, avšak orgán štátu pôvodu nepozná príslušný orgán vykonávajúceho štátu, i v prípade tohto rámcového rozhodnutia má vykonať všetky potrebné zisťovania na získanie údajov o tomto orgáne, vrátane použitia kontaktných bodov Európskej justičnej siete, ktorá je veľmi účinným nástrojom spolupráce a poskytovania pomoci justičným orgánom. Rámcové rozhodnutie tiež zavádza povinnosť pre nepríslušný orgán postúpiť rozhodnutie orgánu, ktorý je príslušný na rozhodnutie.

Rámcové rozhodnutie možno použiť bez posudzovania obojstrannej trestnosti a na základe právneho poriadku štátu pôvodu na 39 kategórií trestných činov (resp. protiprávnych konaní, keďže zoznam zahŕňa aj „správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky vrátane porušenia predpisov vzťahujúcich sa na čas jazdy a odpočinku a predpisov o nebezpečnom tovare“). Vo vzťahu k ďalším trestným činom je naďalej ponechaná možnosť preskúmavať obojstrannú trestnosť.

V rámci uznávania a výkonu rozhodnutí sa zavádza zásada, že príslušné orgány uznajú rozhodnutie bez požadovania ďalších náležitostí a bezodkladne prijmú opatrenia na jeho výkon, ak sa nerozhodne o uplatnení niektorého z dôvodov odmietnutia uznania alebo vykonania rozhodnutia.

Dôvody uznania a výkonu rozhodnutia predstavujú, podobne ako pri ďalších rámcových rozhodnutiach, najvýznamnejšiu oblasť úpravy, a to z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je skutočnosť, že doposiaľ bolo uznávanie rozhodnutí spravidla výlučne ponechané na vnútroštátnu právnu úpravu. Druhým dôvodom je skutočnosť, že dôvody odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia stanovujú situácie a podmienky, za ktorých možno odmietnuť spoluprácu v podobe vykonania rozhodnutia orgánu štátu pôvodu. Napriek snahám o zjednotenie dôvodov odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutí sa rámcové rozhodnutia v tomto smere odlišujú. Možno konštatovať, že tieto odlišnosti sú odôvodnené, pretože predmet úpravy sa týka rôznych oblastí a rôznych štádií konania. V prípade peňažných sankcií sa dôvody odmietnutia vzťahujú na rozhodnutia, ku ktorým nebolo pripojené osvedčenie, prípadne takéto osvedčenie pripojené bolo, ale je neúplné, alebo zjavne nezodpovedá rozhodnutiu. K dôvodom odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia ďalej možno zaradiť tieto prípady:

1. proti odsúdenej osobe bolo vydané rozhodnutie za rovnaký skutok vo vykonávajúcom štáte alebo v inom členskom štáte (a v tomto druhom prípade sa toto rozhodnutie aj vykonalo),
2. rozhodnutie sa týka skutkov, ktoré nepatria medzi 39 kategórií trestných činov a nie sú trestnými činmi podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu,
3. premlčanie výkonu rozhodnutia podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu, pričom musí byť súčasne splnená podmienka, že rozhodnutie súvisí so skutkom, vo vzťahu ku ktorému je daná právomoc štátu pôvodu podľa jeho vnútroštátneho právneho poriadku,
4. teritorialita (skutky spáchané úplne alebo čiastočne na území vykonávajúceho štátu alebo na území, ktoré je za také považované, alebo boli spáchané mimo územia štátu pôvodu a právny poriadok vykonávajúceho štátu neumožňuje trestné stíhanie za rovnaké skutky, ak boli spáchané mimo jeho územia),
5. podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu výkonu rozhodnutia bráni imunita,
6. rozhodnutie bolo vydané voči osobe, ktorá podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu kvôli svojmu veku nemohla byť trestne zodpovedná za skutky, na ktoré sa vzťahuje vydané rozhodnutie
7. rozhodnutie bolo vydané v neprítomnosti (za podmienok uvedených v rámcovom rozhodnutí, vrátane ustanovených výnimiek),
8. hodnota peňažnej sankcie je 70 eur alebo  nižšia.

Rámcové rozhodnutie v článku 20 odsek 4 nad rámec dôvodov uvedených vyššie umožňuje odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia, ak osvedčenie vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad uvedených v článku 6 Zmluvy. Toto riešenie však bude predmetom preskúmania Komisie, ktorá má v stanovenej lehote posúdiť, či sa toto ustanovenie zachová, alebo sa nahradí presnejším ustanovením.

Rámcové rozhodnutie stanovuje prípady, v ktorých pred rozhodnutím o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia vykonávajúci orgán konzultuje túto situáciu s orgánom štátu pôvodu, prípadne si vyžiada doplňujúce informácie (takto musí postupovať aj v prípade domnienky porušenia základných práv).

Ak sa rozhodnutie týka skutkov, ktoré neboli spáchané na území štátu pôvodu, môže vykonávajúci štát znížiť peňažnú čiastku, ktorá má byť predmetom výkonu rozhodnutia, na najvyššiu sumu, ktorú možno uložiť podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu za porovnateľný skutok, ak je daná právomoc vykonávajúceho štátu vo vzťahu k tomuto skutku.

Okrem vymedzených prípadov sa výkon rozhodnutia riadi právnym poriadkom vykonávajúceho štátu. Podobne ako v prípade príkazov na konfiškáciu je stanovená povinnosť výkonu rozhodnutia týkajúceho sa peňažnej sankcie uloženej právnickej osobe aj vtedy, keď vykonávajúci štát neuznáva trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb.

Vo vzťahu k trestu odňatia slobody alebo inej alternatívnej sankcii platí zásada, že ak nemožno vykonať rozhodnutie úplne alebo čiastočne, môže vykonávajúci štát uložiť takúto alternatívnu sankciu, ak to umožňuje jeho právny poriadok a ak je takáto možnosť označená v osvedčení. Hoci takáto alternatívna sankcia je určená podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu, nesmie presiahnuť maximálnu hranicu uvedenú v osvedčení štátu pôvodu. Otázka amnestie, milosti a preskúmania rozhodnutia je riešená podobne ako v prípade príkazov na konfiškáciu.

Výkonom rozhodnutia získané prostriedky patria vykonávajúcemu štátu, ak nedôjde k inej dohode medzi štátom pôvodu a vykonávajúcim štátom.

Rámcové rozhodnutie zavádza množstvo informačných povinností (článok 14). Upravuje tiež dôsledky zaslania rozhodnutia, ktoré bránia štátu pôvodu v pokračovaní výkonu rozhodnutia, ak nenastali výnimky stanovené rámcovým rozhodnutím.

Pokiaľ ide o osvedčenie, vyžaduje sa jeho preklad do jazyka vykonávajúceho štátu, ktorý akceptuje. Rámcové rozhodnutie však zaviedlo aj možnosť spočívania lehôt, ak sa vyžaduje preklad rozhodnutia na náklady vykonávajúceho štátu.

Vzťah k medzinárodným zmluvám a dojednaniam medzi členskými štátmi rieši rámcové rozhodnutie tak, že umožňuje ich použitie v rozsahu, v ktorom rozširujú použitie rámcového rozhodnutia a pomáhajú zjednodušiť alebo uľahčiť vykonávanie peňažných sankcií.

Transpozičná lehota na prijatie potrebných opatrení uplynula 22. marca 2007. Rámcové rozhodnutie stanovuje prechodné 5-ročné obdobie (avšak nie od transpozície, ale od nadobudnutia účinnosti rámcového rozhodnutia), počas ktorého môže členský štát rozhodnúť o obmedzení jeho uplatňovania na právnické osoby v prípadoch, v ktorých trestnoprávnu zodpovednosť upravuje právny nástroj Európskej únie a na rozhodnutia súdu štátu pôvodu vydané pre trestný čin podľa vnútroštátneho právneho poriadku tohto štátu a rozhodnutia súdu s právomocou predovšetkým v trestných veciach, ak boli vydané v súvislosti s rozhodnutím vydaným iným orgánom štátu pôvodu ako súdom pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho právneho poriadku štátu pôvodu z dôvodu porušenia právnych predpisov. V týchto prípadoch možno uplatniť zo strany iných členských štátov vzájomnosť. Toto ustanovenie možno v porovnaní s predchádzajúcimi nástrojmi považovať za výnimočné.

Rámcové rozhodnutie upravuje aj ustanovenie, ktoré bolo predmetom kritiky a umožňuje, aby členský štát, ktorý mal opakovane ťažkosti alebo má pocit nedostatku spolupráce zo strany iného členského štátu pri vzájomnom uznávaní a výkone rozhodnutí, ktoré sa nevyriešili dvojstrannými rokovaniami, môže informovať Radu s cieľom zhodnotiť vykonávanie tohto rámcového rozhodnutia na úrovni členského štátu. (článok 20 odsek 7 rámcového rozhodnutia ).

Keďže otázka základných práv rezonuje od prijatia prvého rámcového rozhodnutia v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach (európsky zatýkací rozkaz), nie je prekvapením skutočnosť, že aj v prípade tohto rámcového rozhodnutia došlo k zmene a doplneniu, a to Rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní. Rámcové rozhodnutie sa mení a dopĺňa nasledovne:

„1. Článok 7 ods. 2 sa mení a dopĺňa takto:

1. písmeno g) sa nahrádza takto:
   "g) podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 dotknutá osoba v prípade písomného konania nebola v súlade s právom štátu pôvodu osobne alebo prostredníctvom zástupcu oprávneného podľa vnútroštátneho práva poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehotách na jeho podanie";
2. dopĺňajú sa tieto písmená:
   
   1. podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve štátu pôvodu:
   2. bola včas:
      - buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania,
      a
      - informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania, alebo
   3. vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval, alebo
   4. po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:
      - výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok, alebo
      - nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty;
   5. podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba sa po tom, ako bola výslovne poučená o konaní a o možnosti byť osobne prítomná na tomto konaní, výslovne vzdala práva na ústne pojednávanie a výslovne uviedla, že nepodáva opravný prostriedok."

2. Článok 7 ods. 3 sa nahrádza takto:
"3. V prípadoch uvedených v odseku 1 a odseku 2 písm. c), g), i) a j) sa príslušný orgán vykonávajúceho štátu skôr, než prijme rozhodnutie o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia, akýmkoľvek vhodným prostriedkom poradí s príslušným orgánom štátu pôvodu a prípadne ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií."

« 4.3 Ustanovenia priamo súvisiace so schengenskou úpravou

Podľa článku 7 odsek 4 rámcového rozhodnutia Spojené kráľovstvo a Írsko môžu uviesť vo vyhlásení, že rozhodnutie spolu s osvedčením sa musí zaslať prostredníctvom ich ústredného orgánu alebo orgánov uvedených v tomto vyhlásení. Tieto členské štáty môžu kedykoľvek ďalším vyhlásením obmedziť rozsah pôsobnosti takéhoto vyhlásenia na účely širšieho uplatnenia odseku 3. Urobia tak, keď vo vzťahu k nim nadobudnú platnosť ustanovenia o vzájomnej pomoci Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda. Každé vyhlásenie musí byť uložené na Generálnom sekretariáte Rady a oznámené Komisii.

« 4.4 Nedostatky prekladu

Preklad rámcového rozhodnutia do slovenského jazyka je relatívne kvalitný. Vykazuje síce niektoré nepresnosti, avšak tieto nie sú technického, terminologického, ale nie zásadného charakteru.

« 4.5 Vybrané nedostatky rámcového rozhodnutia

Zoznam kategórií trestných činov bol prevzatý z oblasti upravujúcej vydávanie osôb (európsky zatýkací rozkaz) a rozšírený o ďalších 7 kategórií trestných činov. Tento zoznam však nebol osobitne vyhodnocovaný vo vzťahu k rozhodnutiam, ktorými bola uložená peňažná sankcia. Relevancia niektorých kategórií trestných činov zaradených do tohto zoznamu je otázna.

Za ďalší nedostatok rámcového rozhodnutia možno považovať skutočnosť, že nerešpektuje rozdiely v právnych úpravách členských štátov a zmiešava uznanie a výkon rozhodnutí o uložení peňažnej sankcie v trestnom konaní a v iných druhoch konania. Za problematickú možno považovať aj úpravu o výkone rozhodnutí upravujúcich výroky, ktoré sú trestnoprávne, ale i výroky, ktoré sú občianskoprávnej povahy.

« 4.6 Právna úprava v Slovenskej republike

V súčasnosti sa právne vzťahy upravené rámcovým rozhodnutím čiastočne spravujú ustanoveniami V. časti Trestného poriadku a medzinárodnými zmluvami, ktorými sú Slovenská republika a ostatné členské štáty Európskej únie viazané. Niektoré peňažné sankcie upravené rámcovým rozhodnutím v súčasnosti uznať nemožno (napríklad tie, ktoré boli vydané v inom ako trestnom konaní) a rozhodnutie obsahujúce peňažný trest možno uznať iba vtedy, ak sú splnené podmienky pre jeho uznanie upravené Trestným poriadkom, resp. podmienky jeho vykonania medzinárodnou zmluvou.

Podobne ako pri predchádzajúcich rámcových rozhodnutiach, nemala Slovenská republika reálnu možnosť ovplyvniť podstatne text rámcového rozhodnutia (vzhľadom na čas, kedy bola dosiahnutá politická dohoda o týchto textoch).

Z hľadiska vnútroštátnych požiadaviek je potrebné preskúmať nasledovný okruh otázok:

1. Druhy rozhodnutí, ktoré možno uznať a vykonať

   Slovenský právny poriadok nepozná inštitút kvázitrestných vecí a v podmienkach Slovenskej republiky neexistujú rozhodnutia iných orgánov ako súdov, proti ktorým by bolo možné odvolať sa na súd konajúci predovšetkým v trestných veciach, s výnimkou rozhodnutí iných orgánov ako súdu v samotnom trestnom konaní. Zvolenie vhodného systému, ktorým sa budú uznávať a vykonávať rozhodnutia správnych orgánov a ktorý by zároveň rešpektoval právne tradície Slovenskej republiky, nebude jednoduché. Napriek tomu, že rámcové rozhodnutie umožňovalo aj Slovenskej republike zúžiť na prechodné obdobie rozsah rozhodnutí, ktoré možno uznať a vykonať na základe tohto rámcového rozhodnutia, Slovenská republika neurobila vyhlásenie, ktoré by jej tento postup umožňovalo.

   Problémové sú predovšetkým rozhodnutia správnych orgánov o porušení dopravných predpisov v niektorých štátoch (napríklad Rakúsku, Nemecku, v škandinávskych krajinách), v ktorých existuje možnosť odvolať sa proti takému rozhodnutiu na súd konajúci predovšetkým v trestných veciach.

   S otázkou druhov rozhodnutí súvisí aj skutočnosť, že rámcové rozhodnutie rozšírilo súčasný stav o uznávanie a výkon ďalších rozhodnutí, ktoré doposiaľ predmetom uznávania a výkonu neboli. Je teda zrejmé, že transpozícia tohto rámcového rozhodnutia môže mať (najmä v prípade akceptovania rámcovým rozhodnutím vymedzeného okruhu rozhodnutí) dopad na činnosť súdov a štátny rozpočet Slovenskej republiky.

2. Obojstranná trestnosť a účinky uznaného rozhodnutia

   Ako už bolo uvedené, rámcové rozhodnutie predpokladá, že nebude dochádzať k preskúmavaniu obojstrannej trestnosti pri 39 kategóriách trestných činov, vrátane porušenia pravidiel cestnej premávky, doby odpočinku pre vodičov a nebezpečných tovarov, a to dokonca bez ohraničenia aspoň minimálnej trestnej sadzby (pri ostatných rámcových rozhodnutiach je na tieto prípady stanovená podmienka, že ide o skutok, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 3 roky – v prípade tohto rámcového rozhodnutia však žiadna hranica stanovená nie je (za určité obmedzenie možno považovať dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia pri peňažnej sankcii do 70 eur). Táto skutočnosť je o to závažnejšia, že rozhodnutie o výkone peňažnej sankcie sa bude uskutočňovať na území Slovenskej republiky, avšak bez toho, aby pri vymedzených kategóriách trestných činov (resp. protiprávnych konaní) bolo možné zistiť, či konanie, za ktoré bola uložená peňažná sankcia, by bolo trestným činom na území Slovenskej republiky.

   V tejto súvislosti nemožno opomenúť aj otázku účinkov uznaného rozhodnutia (je však potrebné zdôrazniť, že táto otázka nesúvisí len s obojstrannou trestnosťou, ale má širšie súvislosti). Viaceré štáty napríklad realizovali postup, pri ktorom nebudú takto uznávané a vykonávané rozhodnutia zapisovať do registra trestov.

   Pokiaľ ide o účinky cudzích rozhodnutí, podľa súčasnej právnej úpravy sú tieto v zásade rovnocenné účinkom vnútroštátnych rozhodnutí. Vo vzťahu k transpozícii rámcového rozhodnutia by bolo vhodné túto otázku dôsledne vyhodnotiť.

3. Zodpovednosť právnických osôb

   Vzhľadom na to, že Slovenská republika ani v tomto prípade nevyužila možnosť vyhlásenia k rámcovému rozhodnutiu (článok 20 ods. 2 písm. b) rámcového rozhodnutia), má povinnosť uplatňovať ho aj vo vzťahu k právnickým osobám, ktorá vyplýva z  článku 9 ods. 3 rámcového rozhodnutia, a to v plnom rozsahu. Napriek zavedeniu tzv. nepravej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb do slovenského právneho poriadku by bolo vhodnejšie uplatniť vyhlásenie, vyhodnotiť poznatky z aplikácie novo prijatých ustanovení a až následne transponovať rámcové rozhodnutie v plnom rozsahu. Ak bude prijatá legislatíva, ktorá prevezme záväzky z rámcového rozhodnutia, nemožno vylúčiť problémy zásadnejšieho charakteru v aplikačnej praxi.

4. Postup pri premene sankcie

   Podľa článku 8 rámcového rozhodnutia môže vykonávajúci štát rozhodnúť o znížení vymáhanej peňažnej sankcie na najvyššiu sumu stanovenú za rovnaké skutky podľa vnútroštátneho právneho poriadku vykonávajúceho štátu, ak spadajú do právomoci tohto štátu. Je zrejmé, že právne úpravy v členských štátoch sú odlišné, osobitne možno poukázať na rozdiely v peňažných sankciách pri porušení dopravných predpisov (Autorovi nie je známa existencia analýzy o tom, aké rozhodnutia správnych orgánov vydávané v súlade s právnymi poriadkami členských štátov, budú zasielané slovenským orgánom. Pokiaľ ide o rozhodnutia slovenských správnych orgánov, nespĺňajú podmienky rámcového rozhodnutia, preto ako štát pôvodu Slovenská republika takéto rozhodnutia zasielať zrejme nebude. Treba však podotknúť, že napríklad v konaní o priestupku sa v Slovenskej republike vyžaduje subjektívna zodpovednosť. Nie je tiež zanedbateľná skutočnosť, že ak nebol priestupok spáchaný na území Slovenskej republiky (napríklad porušením dopravných predpisov), je právomoc slovenských orgánov obmedzená. Podľa rámcového rozhodnutia je však možné zníženie uloženej peňažnej sankcie na najvyššiu sumu stanovenú za rovnaké skutky iba v prípade, ak má štát pôvodu právomoc o nich konať)).

5. Príslušné orgány

   Z hľadiska súčasnej právnej úpravy by bolo vhodné (na obmedzený čas) priznať postavenie ústredného orgánu na zasielania a prijímanie rozhodnutí a osvedčení ministerstvu spravodlivosti. V súčasnosti je totiž jediným orgánom oprávneným na predkladanie návrhov na uznanie cudzích rozhodnutí v tejto oblasti. S prihliadnutím na tradície a skúsenosti v tejto oblasti by bolo vhodné ponechať rozhodovanie o uznaní (najvhodnejšie pri spojení s rozhodovaním o výkone) na úrovni krajských súdov. Otázku výkonu však možno zveriť i do pôsobnosti okresných súdov. Problematickou sa javí otázka uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi.

6. Preklady

   Rámcové rozhodnutie stanovuje povinnosť prekladu iba na osvedčenie. Predmetom uznania je však samotné rozhodnutie. Z tohto dôvodu by súd, ktorý bude rozhodovať o uznaní/výkone, mal poznať bez pochybností jeho obsah. Z osvedčenia je možné dozvedieť sa informácie, ktoré môžu byť pre súd dôležité, avšak prioritne má pre súd význam obsah samotného rozhodnutia, ktoré sa má uznať a vykonať.

   Dôležitou je i otázka možného uľahčenia jazykového režimu vo vzťahu k niektorým štátom. Nie je však žiaduce, aby sa automaticky preberal model z európskeho zatýkacieho rozkazu. Napríklad v Rakúskej republike existuje model kvázitrestného konania, ktorý môže byť problematický. Taktiež možno očakávať, že z Rakúskej republiky bude prichádzať väčšie množstvo rozhodnutí na uznanie a výkon najmä v oblasti porušenia dopravných predpisov, kým slovenské rozhodnutia (okrem prípadov, keď bol spáchaný trestný čin), vzhľadom na ich povahu a charakter konania, zasielané nebudú. Akceptovanie rozhodnutí vo vlastných jazykoch by síce uľahčilo spoluprácu, ale náklady na ich výkon by boli podstatne vyššie v Slovenskej republike (keďže slovenský súd bude potrebovať vyhotovenie prekladu do jazyka slovenského). Podrobne teda treba preskúmať výhody a nevýhody prípadnej vzájomnosti v oblasti jazykov.

7. Dôvody odmietnutia – konanie v neprítomnosti

   Z kritického hodnotenia transpozície dôvodov odmietnutia zo strany Komisie je zrejmé, že v legislatívnom procese je potrebné venovať zvýšenú pozornosť práve tejto otázke. Toto rámcové rozhodnutie obsahuje iba fakultatívne dôvody odmietnutia. Na jednej strane je záväzok transponovať rámcové rozhodnutie, na strane druhej skutočnosť, že väčšina členských štátov upravila dôvody odmietnutia ako obligatórne a niektoré členské štáty tieto dôvody rozšírili o nové dôvody, ktoré rámcové rozhodnutie nepozná.

   Z týchto dôvodov, ale predovšetkým s prihliadnutím na záujmy Slovenskej republika a jej občanov, je potrebné zvážiť, ktoré z dôvodov odmietnutia budú fakultatívne a v ktorých prípadoch dôjde k odmietnutiu obligatórne. Niektoré dôvody odmietnutia bude nevyhnutné prevziať ako obligatórne, napríklad odmietnutie z dôvodu ne bis in idem, či nesplnení podmienky obojstrannej trestnosti pri trestných činoch, ktoré nie sú súčasťou zoznamu kategórií trestných činov, pri ktorých takýto postup nie je možný. Zároveň je vhodné zvážiť doplnenie dôvodov odmietnutia o prípad, keď neexistuje v štáte pôvodu možnosť odvolať sa na súd konajúci predovšetkým v trestných veciach, t.j. nejde o rozhodnutie spadajúce pod rozsah úpravy rámcového rozhodnutia. Ak by tento ďalší dôvod nebol doplnený, musela by SK uznávať a vykonávať aj také cudzie rozhodnutia, ktoré by boli vydané nepríslušným orgánom podľa rámcového rozhodnutia, ak by boli zaslané.

   Keďže z dôvodu ochrany procesných práv bolo rámcové rozhodnutie zmenené a doplnené a transpozičná lehota uplynie 28. marca 2011, je vhodné zapracovať nové ustanovenia do textu zákona i osvedčenia.

   V čase spracovania analýzy bol na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (prvé čítanie) v rámci legislatívneho procesu predložený vládny návrh zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predložený návrh zákona obsahuje viacero problematických ustanovení:

   1. rieši vzťah medzi predkladaným návrhom zákona a Trestným poriadkom spôsobom, ktorý je problematický, hoci za iných podmienok štandardný – v § 23 návrh zákona sa uvádza: „Ak nie je stanovené v tomto zákone inak, na konanie podľa neho sa použije Trestný poriadok“.“
   2. Z problematiky uvedenej v bode 1 vyplýva viacero závažných otázok:
      1. právne účinky uznaného rozhodnutia - keďže právne účinky uznaného rozhodnutia tento zákon neupravuje, použije sa ustanovenie Trestného poriadku; právne účinky uznaného cudzieho rozhodnutia upravené v Trestnom poriadku priznávajú takémuto rozhodnutiu rovnocenné účinky ako má rozsudok slovenského súdu. Je otázne, či je takýto prístup správny, ak nemožno rozhodnutie podriadiť preskúmaniu, či zodpovedá podmienkam slovenského rozhodnutia.
      2. Obojstranná trestnosť - osoba bola uznaná vinnou podľa cudzieho právneho poriadku a podľa tohto právneho poriadku jej bola ukladaná aj sankcia – teda o tom, či je konanie trestným činom rozhodol cudzí orgán podľa cudzieho právneho poriadku, nie slovenský súd podľa slovenského právneho poriadku a takisto podľa cudzieho právneho poriadku bola uložená sankcia. Tú možno upraviť len za podmienok stanovených rámcovým rozhodnutím.

         Slovenské orgány nie sú oprávnené posudzovať otázku viny (to však platí aj v štandardnom uznávacom konaní), avšak v prípade označených kategórií trestných činov nie sú oprávnené posudzovať ani to, či konanie uvedené v rozhodnutí, by bolo trestným činom za daných okolností. Naviac samotné rámcové rozhodnutie predpokladá aj uznanie rozhodnutí vydaných iným orgánom ako súdom a v inom konaní.

         Účinky uznaného rozhodnutia (ak nemožno skúmať obojstrannú trestnosť a pripustíme možnosť výkonu takýchto rozhodnutí na území Slovenskej republiky, potom by účinky uznaného rozhodnutia mali byť obmedzené vúlučne na možnosť jeho výkonu) by sa mali zúžiť len na výkon samotného rozhodnutia. Je otázne, či rovnocenné účinky, ktoré má uznané cudzie rozhodnutie, možno priznať aj takým rozhodnutiam, ktorými sa uzná rozhodnutie správneho orgánu. Je tiež otázne, do akej miery je príslušné ustanovenie Trestného poriadku upravujúce účinky uznaného cudzieho rozhodnutia na právne vzťahy upravované v návrhu zákona.

      3. Právomoc a príslušnosť orgánov Slovenskej republiky ako vykonávajúcich orgánov a súvisiace postupy:
         1. Podľa návrhu zákona je pôsobnosť rozhodovať o uznaní a výkone rozhodnutí, ktorými bola uložená peňažná sankcia súdom, zverená krajským súdom (príslušnosť je daná bydliskom alebo sídlom – v návrhu nie je príslušnosť rozšírená aj na miesto, kde má príjem, prípadne majetok, ako to predpokladá rámcové rozhodnutie. V prípade, ak nemá osoba bydlisko alebo súdlo na území SR, je daná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave.) Na uznanie a výkon rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi, je príslušný Okresný súd Bratislava I, pričom v dôvodovej správe uvádza, že tento postup má byť súdom realizovaný v civilnom konaní! Z textu zákona však takýto postup nevyplýva a samotný zákon upravuje iba vzťah k Trestnému poriadku, nie k právnym predpisom z iných odvetví. Takéto legislatívne riešenie zavádza právnu neistotu, pretože nie je jednoznačné, v jednom ustanovení zmiešava konania rôzneho druhu (trestnoprávne a občianskoprávne) a do aplikačnej praxe prinesie veľa problémov. Je preto potrebné, aby zákonodarca špecifikoval v texte zákona svoj zámer, a ak tento skutočne smeroval k tomu, aby Okresný súd Bratislava I rozhodoval v civilnom konaní (ako to uvádza v dôvodovej správe), je potrebné postup jeho rozhodovania samostatne a jednoznačne upraviť. Trestné a civilné konanie vychádzajú z rôznych princípov, obsahujú odlišné procesné postupy a podmienky rozhodovania, upravujú odlišnú formu opravných prostriedkov a pod.
            Priamo z dikcie zákona však postup súdu podľa predpisov občianskeho práva nevyplýva.
         2. Návrh zákona zavádza postup (§9 odsek 5), pri ktorom v prípade doručenia osvedčenia a rozhodnutia priamo súdu, ktorý nie je príslušný na jeho uznanie a výkon, súd postúpi vec nie príslušnému súdu, ale ministerstvu. Tento postup je v rozpore s cieľmi rámcového rozhodnutia, keďže neodôvodnene predĺži rozhodovanie o uznaní a výkone rozhodnutia zasielaním písomností prostredníctvom medzičlánku, ktoré je absolútne neodôvodnené. Zákon totiž pripúšťa možnosť zaslania rozhodnutia a osvedčenia aj priamo justičným orgánom štátu pôvodu slovenskému súdu, o ktorom súd bude priamo konať, ak je príslušný. Ministerstvu spravodlivosti zašle iba kópie rozhodnutia a osvedčenia, ale o uznaní a výkone rozhodnutia ďalej koná. Z § 10 tiež nevyplýva návrhové oprávnenie ministerstva, ale len povinnosť bezodkladne predložiť písomnosti na rozhodnutie súdu. Z týchto dôvodov je navrhovaný postup nesprávny.
         3. Návrh zákona vôbec neustanovuje orgán oprávnený rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku. Napriek ustanoveniu o použití ustanovení Trestného poriadku je účelné, aby bol stanovený aspoň orgán oprávnený rozhodnúť o opravnom prostriedku. Z § 11 ďalej vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu je ako opravný prostriedok prípustné odvolanie. Trestný poriadok však takúto možnosť nepozná. Preto by mal byť text návrhu zákona upravený štandardným spôsobom, teda proti uzneseniu by mala byť opravným prostriedkom sťažnosť. Ak bolo úmyslom zaviesť rozhodovanie súdu v občianskom súdnom konaní, túto skutočnosť a s tým súvisiaci postup je potrebné explicitne upraviť.
         4. Oprávnenie ministra spravodlivosti podať odvolanie nie je odôvodnené. Na rozdiel od štandardného uznávacieho konania, keď ministerstvo spravodlivosti disponuje ako jediné návrhovým oprávnením na uznanie cudzieho rozhodnutia, predložený návrh zákona s takýmto návrhovým oprávnením nepočíta a teda ministerstvu ho nepriznáva. Podľa § 10 ministerstvo „predloží bezodkladne osvedčenie spolu s rozhodnutím o peňažnej sankcii príslušnému súdu na rozhodnutie“. Ministerstvo teda vo vzťahu k súdom vystupuje v tomto prípade ako sprostredkovateľ pri zasielaní rozhodnutí, na ktorých prijatie je oprávnené. Keďže ministerstvo nedisponuje výlučným návrhovým oprávnením a je (aj v zmysle rámcového rozhodnutia) orgánom na prijímanie a zasielanie rozhodnutí, je priznanie možnosti podania opravného prostriedku ministrovi spravodlivosti neodôvodnené.
         5. Ministerstvo má špecifické oprávnenia podľa § 10 odsek 2 vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu. V tomto smere je potrebné upozorniť, že definičné ustanovenie zákona obsahuje pojem justičný orgán štátu pôvodu, ktorým je súd alebo správny orgán štátu pôvodu s právomocou vydať rozhodnutie o peňažnej sankcii podľa právneho poriadku štátu pôvodu. Nepočíta však so situáciou (hoci ju zavádza v Slovenskej republike), že rozhodnutie a osvedčenie bude zasielať iný orgán – ministerstvo spravodlivosti síce možno pre účely tohto postupu považovať za správny orgán, avšak je zrejmé, že nedisponuje právomocou vydať rozhodnutie o peňažnej sankcii a teda jeho postavenie nezodpovedá definícii. Citované ustanovenie predpokladá styk ministerstva priamo s justičným orgánom štátu pôvodu, nie prostredníctvom orgánu na zasielanie a prijímanie písomností, ak bol zvolený. Nie je zrejmé, či táto skutočnosť bola dostatočne zvážená.
      4. Legislatívne dokumenty neriešia možné finančné, ani personálne dopady navrhovanej právnej úpravy. Tento problém možno posudzovať z týchto pohľadov:
         1. Krajské súdy a Okresný súd Bratislava I

            Nebol predložený odhad počtu rozhodnutí, ktoré môžu byť predmetom uznania a výkonu. Je zrejmé, že pôjde o väčší počet rozhodnutí ako doteraz, keďže rozsah úpravy je podstatne širší ako v prípade uznávania a výkonu podľa Trestného poriadku (a medzinárodných zmlúv). Osobitne je potrebné zohľadniť, že do systému uznávania a výkonu vstupujú aj rozhodnutia správnych orgánov, vrátane porušení dopravných predpisov, ktorých počet zrejme nebude zanedbateľný.

         2. Preklady

            Orgán Slovenskej republiky konajúci o uznaní a výkon rozhodnutia má podľa predkladaného návrhu zákona rozhodovať na základe prekladu osvedčenia, keďže v rámcovom rozhodnutí sa nepodarilo presadiť povinnosť prekladu rozhodnutia. Ak však má slovenský súd uznať cudzie rozhodnutie, musí bez akýchkoľvek pochybností poznať obsah uznávaného a vykonávaného rozhodnutia. Spisový materiál súd vedie v štátnom jazyku. Ak teda súd nezabezpečí preklad celého rozhodnutia, môžu s tým byť spojené vážne právne dôsledky. Je tiež zrejmé, že súd bez vykonania prekladu samotného rozhodnutia nebude schopný posúdiť napríklad podmienku uvedenú v § 12 odsek 2 písmeno a) predloženého návrhu zákona („uznanie a výkon rozhodnutia o peňažnej sankcii súd odmietne aj vtedy, ak rozhodnutie o peňažnej sankcii zjavne nezodpovedá vydanému osvedčeniu...“). Zdá sa, že predkladateľ sa nezaoberal finančnými dopadmi, ani otázkou rýchlosti a efektívnosti konania, keď zapracoval do návrhu zákona ustanovenie § 17 odsek 3, kde zaviedol zvýhodnený režim so štátmi na základe vzájomnosti, ktorú môže dojednávať ministerstvo spravodlivosti. Podobné ustanovenie síce obsahuje zákon číslo 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze, avšak zámerne absentuje v zákone číslo 650/2005 Z.z. (upravujúcom vzájomné uznávanie príkazov na zaistenie majetku alebo dôkazu). Predkladateľ nevyhodnotil, či navrhovaný mechanizmus je pre Slovenskú republiku výhodný (už teraz sa možno dôvodne domnievať, že počet rozhodnutí z Českej republiky, Rakúskej republiky, Poľskej republiky, či Maďarskej republiky zaslaných orgánmi týchto štátov na uznanie a výkon do Slovenskej republiky bude presahovať počet rozhodnutí zaslaných slovenskými orgánmi do týchto štátov – možno predpokladať, že prípadné zjednodušenie jazykového režimu zvažuje ministerstvo najmä vo vzťahu k okolitým štátom).

      5. Keďže návrh zákona smeruje k uznávaniu rozhodnutí správnych orgánov, je tiež potrebné venovať sa otázke posúdenia zodpovednosti v rámci tohto druhu konania. Je nevyhnutné konštatovať, že v niektorých štátoch existuje v tomto druhu konania zodpovednosť objektívna, kým v slovenskom právnom poriadku je zakotvená zodpovednosť subjektívna. Teda rozhodnutie môže zodpovedať kontextu definície, aj zásadám článku 6 Zmluvy o EÚ, avšak môže byť, v kontexte inak koncipovanej zodpovednosti, v rozpore so zásadami právneho poriadku SR. Táto otázka nebola predmetom posudzovania.
      6. Dôvody odmietnutia
         Návrh zákona rozlišuje medzi fakultatívnymi a obligatórnymi dôvodmi odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia /rámcové rozhodnutie takéto rozlíšenie nepozná, avšak v zásade je tento postup akceptovateľný, a to aj s poukazom na právne úpravy iných členských štátov/.
      7. Náhradný trest odňatia slobody a zníženie sankcie
         Zavedenie možnosti náhradného trestu odňatia slobody v kontexte prípadov, keď nie je možné skúmať obojstrannú trestnosť, je problematické. V prípade nezaplatenia peňažnej čiastky totiž dôjde k pozbaveniu osobnej slobody osoby na územní Slovenskej republiky (nie však ako dočasné opatrenie v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu), ale ako dôsledok právoplatného uloženia takéhoto trestu slovenským súdom aj v prípadoch, ak tento súd nemal možnosť skúmať, či dané konanie by bolo trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Je však vhodné, že návrh zákona ponecháva túto otázku na úvahu súdu.

         Pokiaľ ide o zníženie sankcie, hoci je text v súlade s rámcovým rozhodnutí, môže viesť k problémom v prípadoch, ak nebude daná právomoc slovenských orgánov na konanie o skutku. V takom prípade môže byť osoba postihnutá na území Slovenskej republiky sankciou, ktorá je vyššia, ako maximálna sankcia podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

« 4.7 Hodnotenie Komisie

Komisia vypracovala v súlade s článkom 20 Rámcového rozhodnutia správu KOM (2008) 888, v ktorej hodnotila mieru jeho transpozície. Právna úprava v Slovenskej republike nebola predmetom posudzovania, keďže v čase vypracovania správy neexistovala transpozičná legislatíva, a to ani vo forme návrhu. Správa Komisie napriek týmto skutočnostiam predstavuje inšpiratívny dokument pre zákonodarcu.

K najzaujímavejším patria postrehy Komisie k dôvodom odmietnutia uznania a vykonania rozhodnutia, ktoré členské štáty zaviedli do svojich právnych úprav v širšom rozsahu, ako ich uvádza rámcové rozhodnutie. Niektoré dôvody, ktoré rámcové rozhodnutie upravuje ako fakultatívne, boli v mnohých štátoch transponované ako obligatórne. Medzi nové dôvody, ktoré nie sú obsiahnuté v rámcovom rozhodnutí, patria napríklad:

1. právny poriadok vykonávajúceho štátu neupravuje zodpovednosť právnických osôb (v čase vypracovania správy žiaden zo štátov neurobil vyhlásenie podľa článku 20 odsek 2 písmeno b),
2. rozhodnutie bolo vydané súdom, ktorý nemožno považovať za nezávislý,
3. ak existujú domnievať sa, že rozhodnutie bolo vydané z dôvodov súvisiacich s rasou, vierovyznaním, pohlavím atď.,
4. ak by bol výkon rozhodnutia v rozpore s ústavou.

Niektoré členské štáty uviedli, že nemôžu uplatniť alternatívny trest k peňažnej sankcii (napríklad trest odňatia slobody alebo iný trest), aj keď je táto možnosť uvedená v osvedčení.

Komisia záverom konštatovala, že nebolo možné v plnom rozsahu vyhodnotiť stupeň transpozície rámcového rozhodnutia, keďže mala k dispozícii iba oznámenia z 11 členských štátov. Kriticky hodnotila skutočnosť, že členské štáty takmer všetky dôvody odmietnutia transponovali ako obligatórne a nad ich rámec ešte pridali ďalšie. Komisia uviedla, že takýto postup nie je v súlade s rámcovým rozhodnutím.