Justičná a policajná spolupráca v trestných veciach

• Justičná spolupráca v trestných veciach
• Policajná spolupráca v trestných veciach
• Výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov
• Poskytovanie informácií dôležitých pre boj proti trestnej činnosti, predchádzanie trestným činom alebo pre odstránenie ohrozenia verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti bez predchádzajúcej žiadosti
• Operácie cezhraničného sledovania
• Operácie cezhraničného prenasledovania
• Vysielanie styčných dôstojníkov
• Ďalšie formy výkonu policajnej spolupráce

« Justičná spolupráca v trestných veciach

Účinné nástroje proti eliminovaniu cezhraničnej trestnej činnosti úzko súvisiacej s plným uplatňovaním vnútorného trhu a odstránením hraničných kontrol tovaru a najmä osôb na základe schengenského acquis nevyhnutne vyžaduje spoluprácu policajných a súdnych orgánov v trestných veciach všetkých členských štátov.

Tzv. tretí pilier Európskej únie zakotvený Maastrichtskou zmluvou z roku 1992 tvoril spočiatku široký okruh skôr medzivládnej než nadnárodnej kooperácie aj v netrestných veciach, ktorá bola vymedzená šiestou hlavou Zmluvy o EÚ (bývalé články K až K.9) ako „spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí“. Medzi právomocami Európskej únie týmto pribudla azylová politika, pravidlá upravujúce prekračovanie vonkajších hraníc členských štátov a vykonávanie kontroly na týchto hraniciach, prisťahovalecká politika (najmä boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu, pobytu a práci štátnych príslušníkov tretích krajín na území členských štátov), boj proti drogovým trestným činom, boj proti podvodom v medzinárodnom rozsahu, súdna spolupráca v občianskych veciach, súdna spolupráca v trestných veciach, colná spolupráca, policajná spolupráca za účelom boja proti terorizmu, nezákonnému obchodovaniu s drogami a ďalšími závažnými formami medzinárodného zločinu, a v prípade potreby aj určité aspekty colnej spolupráce v súvislosti s organizáciou systému Únie v oblasti výmeny informácii v rámci Európskeho policajného úradu (Europolu). Amsterdamská zmluva z roku 1997 čiastočne „komunitarizovala“ tretí pilier EÚ, keď netrestnú oblasť spolupráce presunula do novej oblasti zakotvenej už v Zmluve o založení ES s názvom „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (najmä vízová, azylová, prisťahovalecká a iné politiky, ale aj súdna spolupráca v občianskych veciach). V dôsledku týchto zmien sa modifikoval aj názov šiestej hlavy Zmluvy o EÚ (tretieho piliera) na „ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach“. Lisabonská zmluva platná k 1. decembru 2009 trojpilierovú štruktúru Únie zrušila a justičnú spoluprácu opäť zjednotila.

Súdna spolupráca v trestných veciach však podľa prechodných ustanovení (čl. 10 protokolu č. 36 pripojeného k zakladajúcim zmluvám) bude mať i naďalej spoje špecifiká, ako dôsledok osobitných aktov prijímaných v rámci tretieho piliera (najmä pokiaľ ide o rámcové rozhodnutia).

V rámci justičnej spolupráce v trestných veciach vytvorila Európska únia viaceré špeciálne orgány s cieľom uľahčiť vzájomnú pomoc medzi súdnymi orgánmi prostredníctvom Eurojustu a Európskej justičnej siete. Lisabonská zmluva otvorila cestu Európskej prokuratúre. Súdna spolupráca v trestných veciach však znamená najmä posilnenú spoluprácu medzi vnútroštátnymi orgánmi a vzájomné uznávanie vnútroštátnych trestných rozhodnutí vydaných v rôznych štádiách trestného konania (napr. európsky zatýkací rozkaz) za účelom zabezpečenia súdržnosti a účinnosti spolupráce.

« Policajná spolupráca v trestných veciach

Inštitút policajnej spolupráce ako jeden z nástrojov ochrany bezpečnosti a verejného poriadku predstavuje odraz spoločenskej potreby voči páchaniu trestnej činnosti, ktorá v sebe zahŕňa nadnárodný, resp. cezhraničný prvok. Metódy a formy policajnej spolupráce od svojho počiatku prešli viacerými inováciami ako dôsledok reakcie orgánov ochrany práva na aktuálne spoločenské dianie a spoločenské požiadavky. Snáď i v súčasnosti najznámejšia, najstaršia a počtom členov najzastúpenejšia organizácia vytvorená v roku 1923 za účelom výmeny policajných informácií a žiadostí orgánov a služieb, ktorých poslaním je ochrana a boj s trestnou činnosťou, je organizácia INTERPOL, ktorá má v súčasnosti zastúpenie v 188 krajinách sveta.

Jednotlivé metódy policajnej spolupráce sa vyvíjali od najjednoduchších ako poskytovanie, prijímanie a vzájomná výmena policajných informácií, cez poskytovanie pomoci v prípadoch prírodných katastrof alebo závažných udalostí a spoločného výkonu rôznych operácií až k prepracovaným a zabezpečeným formám elektronického a priameho prístupu do jednotlivých policajných databáz iných štátov.

V súvislosti s vytvorením schengenského priestoru, ktorý predstavuje otvorený priestor umožňujúci voľný pohyb osôb a v neposlednom rade i voľný pohyb páchateľov trestnej činnosti, je nevyhnutné za účelom eliminácie páchania nelegálnych aktivít prijať vhodné a účinné opatrenia. Jedným z prvoradých kompenzačných opatrení slobody voľného pohybu osôb je posilnenie policajnej spolupráce, a to rôznymi metódami a spôsobmi jej realizácie.

V širšom slova zmysle možno schengenskú policajnú spoluprácu charakterizovať nasledovnými formami:

1. vytváranie spoločných štruktúr spolupráce vo forme spoločného centralizovaného orgánu určeného pre výmenu a poskytovanie informácií,
2. operácie cezhraničného sledovania,
3. operácie cezhraničného prenasledovania,
4. spoločné operácie realizované formou:
   • spoločných hliadok,
   • pomoci v prípadoch živelných udalostí alebo závažných udalostí,
   • spolupráce v prípadoch futbalového násilia,
   • ochrany verejných činiteľov,
5. vytváranie spoločných vyšetrovacích tímov,
6. využívanie agentov a informátorov,
7. vysielanie styčných dôstojníkov,
8. prevádzka a používanie Schengenského informačného systému.

V užšom slova zmysle sú jednotlivé formy policajnej spolupráce definované v 1. kapitole III. Hlavy Schengenského dohovoru:

1. výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov (čl. 39),
2. operácie cezhraničného sledovania (čl. 40),
3. operácie cezhraničného prenasledovania (čl. 41),
4. poskytovanie informácií dôležitých pre boj proti trestnej činnosti, predchádzanie trestným činom alebo pre odstránenie ohrozenia verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti bez predchádzajúcej žiadosti (čl. 46),
5. vysielanie styčných dôstojníkov (čl. 47).

Schengenský dohovor stanovuje základný rámec právnej úpravy inštitútov policajnej spolupráce a zároveň poskytuje možnosť členským štátom prostredníctvom bilaterálnych dohôd upraviť a rozšíriť použitie predmetných ustanovení, či už dodatočnými úpravami alebo špecifikovaním jednotlivých podmienok vzhľadom na legislatívne, organizačné alebo geografické charakteristiky dotknutých členských štátov.

« Výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov

Článok 39 Schengenského dohovoru upravuje podmienky, za ktorých je možné poskytnúť pomoc a požadované informácie žiadajúcemu štátu. Žiadosti o pomoc a odpovede môžu byť vymieňané medzi centrálnymi orgánmi, ktoré sú poverené medzinárodnou policajnou spoluprácou a tou istou cestou ich možno zasielať späť. V prípadoch, v ktorých nemožno touto cestou podať žiadosť včas, môžu žiadosti odovzdať policajné orgány dožiadajúceho štátu priamo príslušným orgánom dožiadaného štátu a tieto orgány môžu priamo odpovedať. V týchto prípadoch by mal byť centrálny orgán informovaný o takejto priamej žiadosti.

Za účelom zabezpečenia efektívnej vzájomnej spolupráce v oblasti výmeny policajných informácií je nevyhnutné vytvárať centrálne orgány v rámci spoločnej štruktúry tak, aby bola zaručená istota pre národné služby ako aj centrálne orgány v zahraničí, že ich žiadosť bude čo najrýchlejšie doručená kompetentnému centrálnemu orgánu. Všetky pracoviská zodpovedné za medzinárodnú policajnú spoluprácu (Europol, SIRENE, Interpol, atď.) by mali byť dostupné cez spoločné centrálne pracovisko, zjednotené pod jednou organizačnou zložkou a umiestnené na jednom mieste a mala by byť zaručená nepretržitá dostupnosť centrálneho orgánu, najmä z dôvodu výmeny informácií majúcich urgentný charakter.

V pohraničných oblastiach, kde je celkom štandardné vzájomné prelínanie sa podobných spoločenských a regionálnych podmienok, je možné spoluprácu posilniť formou vytvárania spoločných kontaktných pracovísk, v ktorých pracujú pracovníci bezpečnostných orgánov susediacich štátov v rámci svojich obvyklých právomocí v spoločných priestoroch tak, aby si bez ohľadu na služobný styk a výmenu informácií prostredníctvom centrálnych orgánov vo vnútrozemí mohli vymieňať informácie, analyzovať ich a tiež podporne pôsobiť pri koordinácii cezhraničnej spolupráce. Je taktiež možné vykonávať spoločné činnosti alebo spoločné hliadky.

Rozsah výmeny informácií v rámci policajnej spolupráce je vymedzený Schengenským dohovorom. Nie je možné vybaviť žiadosť, pokiaľ táto nie je podľa vnútroštátneho práva vyhradená justičným orgánom a jej vybavenie nevyžaduje donucovacie opatrenia.

Úlohou centrálneho orgánu je predovšetkým kontrola odôvodnenosti obdržanej žiadosti ako aj jej súladu s národnou legislatívou. Nevyhovujúcu žiadosť je potrebné doplniť alebo odmietnuť. Štáty by mali zabezpečiť, aby si policajné orgány mohli zasielať žiadosti a dokumenty bezpečnými a spoľahlivými prostriedkami, ktoré dovoľujú rýchly prenos informácie v písomnej podobe a v neobmedzenom objeme.

Centrálny orgán nie je orgánom slúžiacim len na prvotný kontakt a následné odstúpenie žiadosti príslušnému orgánu, útvaru, avšak jednotlivé štáty by mali vyvíjať iniciatívu k tomu, aby boli ich centrálne orgány v čo najväčšej miere vybavené po technickej, organizačnej ako aj personálnej stránke za účelom možnosti priameho vybavovania jednotlivých žiadostí. Až v prípadoch priamej nedostupnosti informácie, je potrebné takúto žiadosť odstúpiť príslušnému útvaru.

Centrálne orgány by mali zabezpečovať poskytovanie informácií im dostupným z národných policajných databáz, a to predovšetkým:

1. informácie o registrovaných motorových vozidlách, ich majiteľoch resp. držiteľoch, vodičoch a vodičských oprávneniach,
2. informácie o ostatných registrovaných dopravných prostriedkoch (lode, lietadlá, atď.), ich majiteľoch resp. držiteľoch,
3. informácie o osobách, mieste ich bydliska, vydaných dokladoch, ich kriminálnej minulosti či aktivitách, stykoch, zamestnávateľoch, apod.,
4. informácie potrebné k identifikácii osôb ako sú fotografie, daktyloskopické odtlačky a biometrické údaje,
5. identifikácia účastníka telekomunikačnej siete,
6. lokalizácia pohybu osôb, resp. informácie o prekračovaní štátnych hraníc.

Výrazným posunom v oblasti výmeny informácií priniesla právna úprava rámcového rozhodnutia Rady 2006/960/SVV z 18. decembra 2006 o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi presadzovania práva členských štátov Európskej únie ako aj tzv. Prümská dohoda, resp. rozhodnutie Rady 2008/615/SVV z 23. júna 2008 o zintenzívnení cezhraničnej spolupráce, najmä v boji proti terorizmu a cezhraničnej trestnej činnosti.

Rámcové rozhodnutie Rady 2006/960/SVV z 18. decembra 2006 o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi presadzovania práva členských štátov Európskej únie umožňuje členským štátom účinnejšiu a rýchlejšiu výmenu informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi presadzovania práva, ktorej v súčasnosti bránia formálne postupy, administratívne štruktúry a právne prekážky upravené v právnych predpisoch členských štátov. Rozhodnutie sa usiluje zabezpečiť, pokiaľ ide o určité typy informácií a spravodajských informácií, aby sa určité informácie zásadného významu pre vynucovanie práva vymieňali v rámci Únie rýchlym spôsobom. Ide o právne záväzný nástroj na zjednodušenie výmeny informácií a spravodajských informácií v záujme podpory čo najširšej výmeny informácií najmä vo vzťahu k trestným činom, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s organizovaným zločinom a terorizmom, a to takým spôsobom, ktorý nebráni požadovanej úrovni spolupráce medzi členskými štátmi na základe existujúcich dojednaní. Z predmetného rámcového rozhodnutia nevyplýva pre členské štáty žiadna povinnosť poskytovať informácie a spravodajské informácie, aby sa pred justičným orgánom použili ako dôkaz, ani nedáva žiadne právo na využitie takýchto informácií alebo spravodajských informácií na taký účel. Ak členský štát získal informácie alebo spravodajské informácie v súlade s týmto rámcovým rozhodnutím a želá si použiť ich ako dôkaz pred justičným orgánom, musí získať súhlas členského štátu, ktorý poskytol tieto informácie alebo spravodajské informácie, ak to vyžaduje vnútroštátne právo členského štátu, ktorý poskytol tieto informácie alebo spravodajské informácie prostredníctvom platných nástrojov týkajúcich sa justičnej spolupráce medzi členskými štátmi.

V princípe, uvedené rámcové rozhodnutie zaviedlo lehoty, v rámci ktorých sa členským štátom ukladá za povinnosť odpovedať na dožiadanie. Na naliehavé žiadosti o informácie a spravodajské informácie, ktoré sa týkajú trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV je potrebné odpovedať najneskôr do ôsmich hodín, ak sú požadované informácie alebo spravodajské informácie v databáze, ku ktorej má orgán presadzovania práva priamy prístup. V prípadoch, ktoré nie sú naliehavé, sa na žiadosti o informácie a spravodajské informácie týkajúce sa trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV odpovedá do siedmych dní, pokiaľ sú požadované informácie alebo spravodajské informácie v databáze, ku ktorej má orgán presadzovania práva priamy prístup. V ostatných prípadoch sa informácie postúpia príslušným dožadujúcim orgánom do 14 dní.

Rozhodnutie Rady 2008/615/SVV z 23. júna 2008 o zintenzívnení cezhraničnej spolupráce, najmä v boji proti terorizmu a cezhraničnej trestnej činnosti ako ďalší nástroj pre zabezpečenie rýchlej, účinnej a nenákladnej výmeny údajov zavádza prepojenie národných databáz členských štátov, a to automatizovaným prenosom profilov DNA, daktyloskopických údajov a určitých údajov z vnútroštátnej evidencie vozidiel týkajúcich sa vozidiel a ich vlastníkoch. V súvislosti s predchádzaním trestným činom a udržiavaním verejného poriadku a bezpečnosti sa poskytujú informácie pri významných udalostiach s cezhraničným rozmerom, najmä pri športových podujatiach alebo zasadnutiach Európskej rady, ako aj informácie pre účely predchádzania teroristickým trestným činom. Zakotvuje sa možnosť využívania spoločných hliadok a iných spoločných operácií, pri ktorých sa na operáciách na území členského štátu zúčastňujú určení príslušníci iných členských štátov, ďalej pomoc pri masových zhromaždeniach a podobných významných podujatiach, katastrofách a vážnych nehodách s cieľom predchádzať trestným činom a zachovať verejný poriadok a bezpečnosť.

Automatizovaná výmena údajov v definovaných oblastiach by mala prebiehať spôsobom rýchleho stotožnenia objektu na základe identifikačných údajov v prístupných databázach členských štátov. Po stotožnení daného objektu sa zasiela žiadosť o detailné informácie určenému centrálnemu orgánu toho štátu, v databáze ktorého systém našiel zhodu údajov so zadávaným objektom. Uvedené riešenie umožní dožadujúcim subjektom rýchlo identifikovať štát, ktorý by mohol disponovať údajmi, ktoré požaduje dožadujúci subjekt za účelom zaslania žiadosti o poskytnutie dodatočných informácií už konkrétnemu členskému štátu.

« Poskytovanie informácií dôležitých pre boj proti trestnej činnosti, predchádzanie trestným činom alebo pre odstránenie ohrozenia verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti bez predchádzajúcej žiadosti

Informácie bez predchádzajúcej žiadosti si štáty navzájom zasielajú v prípadoch, v ktorých môžu mať informácie pre príjemcu podporný význam pri odvracaní konkrétneho ohrozenia verejnej bezpečnosti a poriadku, alebo pri predchádzaní a boji proti trestnej činnosti. Prenos informácii sa prioritne uskutočňuje prostredníctvom určeného centrálneho orgánu, hoci priamy kontakt medzi dotknutými zložkami sa nevylučuje. Poskytnuté informácie by mali byť podrobne rozpracované do takej miery, aby krajina, ktorá ich prijala, mohla reálne vyhodnotiť ich výpovednú hodnotu, prípadne vykonať hodnotenie potenciálnych rizík.

Poskytovanie informácií sa uskutočňuje zväčša v prípadoch, ak početné skupiny osôb, ktoré môžu predstavovať hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, sa budú blížiť alebo pohybovať na území iných štátov. Informácie sa poskytnú čo možno najskôr.

« Operácie cezhraničného sledovania

Operácia cezhraničného sledovania je jedným z inštitútov, kedy príslušné orgány jedného štátu pôsobia na suverénnom území iného štátu za dodržania stanovených a dohodnutých podmienok výkonu daného inštitútu.

V zmysle článku 40 sa cezhraničným sledovaním rozumie výkon sledovania osoby zmocnenými príslušníkmi jedného z členských štátov v ich krajine, ako súčasť policajného vyšetrovania súvisiaceho s trestným činom podliehajúcim extradícii z dôvodu podozrenia, z účasti na takomto trestnom čine alebo ako nevyhnutnú súčasť policajného vyšetrovania, keďže existujú vážne dôvody sa domnievať, že osoba môže pomôcť z dôvodu pri identifikácii alebo hľadaní takejto osoby, a sú oprávnení pokračovať v sledovaní na území ďalšieho členského štátu v prípade, že tento ďalší členský štát povolil cezhraničné sledovanie ako odpoveď na predchádzajúcu žiadosť o pomoc s uvedením dôvodov žiadosti. K povoleniu je možné priložiť podmienky, ako napr. stanovenie časového alebo priestorového obmedzenia platnosti povolenia, použitie určitých technických prostriedkov, ako aj určenie orgánu príslušného na vykonanie cezhraničného sledovania (častokrát býva samotný výkon sledovania realizovaný vlastnými zložkami dožiadaného štátu).

Cezhraničné sledovanie sa môže vykonávať na všetkých typoch hraničných priechodov na zemi, vo vzduchu a na mori a môže byť vykonávané cez územia viacerých štátov za podmienky jeho odsúhlasenia dotknutými štátmi.

Schengenský dohovor upravuje dva druhy inštitútu cezhraničného sledovania, ktoré sú realizované v praxi ako bežné alebo naliehavé cezhraničné sledovanie.

V prípadoch bežného cezhraničného sledovania sa žiadosti o pomoc zasielajú určeným centrálnym orgánom za účelom udelenia súhlasu s výkonom cezhraničného sledovania na území dožiadaného štátu vopred, kedy situácia pripúšťa naplánovanie danej operácie. V prípadoch nečakaného a neplánovaného výkonu cezhraničného sledovania osoby je možné pokračovať v sledovaní osoby aj bez predchádzajúceho súhlasu dotknutého štátu, pokiaľ sa to týka vymedzených trestných činov čl. 40 ods. 7 Schengenského dohovoru. Samozrejme, je nevyhnutné dodatočne zaslať žiadosť o udelenie súhlasu s výkonom cezhraničného sledovania a čas prekročenia hranice druhého členského štátu bezodkladne tomuto nahlásiť prostredníctvom určených centrálnych orgánov.

Podmienky prípustnosti cezhraničného sledovania bežného charakteru:

1. začaté trestné stíhanie;
2. podozrenie zo spáchania extradičného trestného činu;
3. sledovaná osoba môže prispieť k identifikácii alebo hľadaní osoby, resp. je podozrivá zo spoluúčasti na páchaní trestného činu;
4. udelený súhlas dožadujúceho štátu aj za podmienok stanovených týmto štátom.

Podmienky prípustnosti cezhraničného sledovania naliehavého charakteru:

1. začaté trestné stíhanie;
2. podozrenie zo spáchania jedného z trestných činov vymenovaných v čl. 40 ods. 7 Schengenského dohovoru;
3. prekročenie hranice je potrebné okamžite oznámiť dožiadanému štátu;
4. predbežný súhlas môže byť udelený aj telefonicky;
5. žiadosť o pomoc s objasnením dôvodov ospravedlňujúcich prekročenie hranice bez predchádzajúceho súhlasu musí byť podaná centrálnemu orgánu dodatočne;
6. v prípade neodsúhlasenia cezhraničného sledovania dožiadaným štátom, toto musí byť zastavené.

Podmienky výkonu samotného cezhraničného sledovania stanovené Schengenským dohovorom:

1. výkon cezhraničného sledovania určenými príslušníkmi;
2. oprávnenie nosiť služobné zbrane, a to len pre prípad nutnej obrany, pokiaľ vyslovil dožiadaný štát súhlas;
3. zákaz vstupu príslušníkom vykonávajúcich cezhraničné sledovanie do obytných priestorov a na verejne neprístupné pozemky;
4. príslušníci vykonávajúci sledovanie nie sú oprávnení zadržať alebo zatknúť osobu, ktorú sledujú.

V záujme plynulého priebehu operácií cezhraničného sledovania, dôležitú úlohu zohrávajú mimo výkonných prvkov aj samotné centrálne orgány určené pre príjem a zabezpečenie potrebnej komunikácie vo vzťahu k jednotlivým operáciám cezhraničného sledovania. Tieto orgány musia byť nepretržite dostupné, personál primerane vyškolený, definované postupy koordinácie operácií a k dispozícii aktuálne kontaktné informácie na zainteresované národné subjekty ako aj kontakty príslušných orgánov v zahraničí.

Schengenský dohovor umožňuje členským štátom uzatvárať bilaterálne dohody rozširujúce použitie inštitútu cezhraničného sledovania a prispôsobiť daný výkon miestnym a legislatívnym podmienkam.

Aktuálne sú s výkonom inštitútu cezhraničného sledovania spojené prekážky vyplývajúce z odlišností právnych poriadkov jednotlivých členských štátov, čím dochádza ku komplikáciám jeho praktického výkonu neraz spôsobujúcich neúspešnosť vyžiadaných operácií.

Legislatíva niektorých štátov určuje, že informácie spojené s inštitútom sledovania nemajú bežný charakter a radia sa medzi utajované skutočnosti. Daná skutočnosť sa následne odráža v ich obmedzenom použití, nakoľko takéto informácie nie je možné zasielať a prijímať bežnou formou, t.j. faxom, elektronicky, pokiaľ nie je nastavená príslušná úroveň ochrany takéhoto prenosu. Zlyháva faktor a požiadavka čo najrýchlejšieho postúpenia informácie príslušnému subjektu, či už za účelom vyžiadania nevyhnutného súhlasu s operáciou cezhraničného sledovania alebo zasielania iných písomností potrebných pre riadnu administratívu prípadu.

Úprava inštitútu sledovania je v niektorých členských štátoch daná výlučne trestno-právnym poriadkom a vylučuje sa jeho vykonanie v rámci zákonných oprávnení policajných zložiek ako operatívneho prostriedku získavania informácií. Následne aj výmena nevyhnutných žiadostí a informácií viažucich sa k operáciám cezhraničného sledovania musí byť realizovaná medzi justičnými orgánmi, ktoré sú príslušné v danej veci konať. Komplikáciu v daných prípadoch možno vidieť v tom, že ide o konanie, do ktorého sú zahrnuté viaceré subjekty (nielen policajné ale aj justičné orgány), čo má vplyv na dĺžku času potrebného na vybavenie nevyhnutných formalít.

« Operácie cezhraničného prenasledovania

Podľa článku 41 Schengenského dohovoru môžu príslušníci, ktorí prenasledujú osobu, pokračovať v prenasledovaní na území iného štátu, s ktorým má ich štát spoločnú pozemnú hranicu. Táto možnosť, pre ktorú sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas udelený štátom, na území ktorého sa operácia uskutočňuje, podlieha veľmi prísnym podmienkam a presným dojednaniam. Niektoré z týchto podmienok majú všeobecný charakter a niektoré sú špecifické pre každú krajinu a sú predmetom jednostranných vyhlásení. Podľa Schengenského dohovoru si môže každý štát vybrať medzi dvoma možnosťami týkajúcimi sa trestných činov, ktoré môžu viesť k prenasledovaniu, a zároveň obmedziť právomoci príslušníkov, ktorí vykonávajú prenasledovanie.

Operácia cezhraničného prenasledovania vzhľadom na jej neplánovaný charakter sa vykonáva automaticky bez predchádzajúcej žiadosti v prípade, že sú splnené jednotlivé podmienky umožňujúce jej realizáciu. V čase, kedy je známe, že dôjde k prekročeniu štátnej hranice prenasledovanou osobou, je nevyhnutné túto skutočnosť bezodkladne oznámiť dotknutému štátu prostredníctvom určených orgánov, najneskôr však pri prekračovaní štátnej hranice. Je nevyhnutné sa skontaktovať s policajnými príslušníkmi dožiadaného štátu čo najskôr, aby sa tieto mohli ujať prenasledovania osoby. Prenasledovanie musí byť však ihneď zastavené, ak to požaduje štát, na území ktorého sa má prenasledovanie uskutočniť.

Podmienky prípustnosti cezhraničného prenasledovania:

1. prenasledovanie je možné vykonávať iba cez pozemné hranice;
2. prenasledovanie môžu vykonávať iba oprávnení príslušníci;
3. osoba, ktorá je prenasledovaná, je pristihnutá pri páchaní trestného činu alebo pri účasti na jeho páchaní, pričom štáty majú možnosť stanoviť okruh trestných činov dovoľujúcich uplatnenie práva na prenasledovanie:
   • buď trestné činy taxatívne vymedzené v čl. 41 ods. 4 písm. a) Schengenského dohovoru;
   • alebo trestné činy, ktoré sú dôvodom na vydanie osoby;
4. prenasledovanie osoby sa môže uskutočniť aj v prípade, kedy prenasledovaná osoba utiekla z vyšetrovacej väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody;
5. existencia obmedzení práva na prenasledovanie:
   • územné obmedzenie - niektoré štáty dovoľujú prenasledovanie na celom svojom území a niektoré iba na niekoľkých kilometroch pozdĺž hranice;
   • časové obmedzenie - po uplynutí stanovenej doby sa môže vyžadovať ukončenie prenasledovania;
   • obmedzenie právomocí príslušníkov vykonávajúcich prenasledovanie sa týka oprávnenia zadržať osobu príslušníkmi dožadujúceho štátu v stanovených prípadoch; jednotlivé štáty danú možnosť pripúšťajú, iné neumožňujú. Predmetným obmedzením však nie je dotknuté právo na zadržanie osoby prichytenej pri páchaní trestného činu v štáte, na území ktorého sa prenasledovanie vykonáva;
6. vstup do obytných priestorov a na verejne neprístupné pozemky je zakázaný;
7. príslušníci vykonávajúci prenasledovanie sú viazaní právom štátu, na území ktorého sa nachádzajú;
8. príslušníci vykonávajúci prenasledovanie musia byť ľahko rozoznateľní, a to buď uniformou, páskou na paži alebo označením umiestneným na vozidle; nosenie civilného oblečenia pri použití maskovaného policajného vozidla bez vyššie uvedeného označenia je zakázané; príslušníci vykonávajúci prenasledovanie musia byť schopní kedykoľvek preukázať svoje úradne zaradenie;
9. príslušníci vykonávajúci prenasledovanie môžu so sebou nosiť služobnú zbraň pričom použitie zbrane je s výnimkou prípadu nutnej obrany zakázané.

V rámci implementácie inštitútu cezhraničného sledovania vymedzeného Schengenským dohovorom je nevyhnutné, aby každý štát vydal vyhlásenia, v ktorých stanoví pre každý štát, s ktorým má spoločné hranice podmienky výkonu prenasledovania na svojom území, ktoré spočívajú v:

1. pripustení/nepovolení možnosti zadržať osobu na svojom území príslušníkmi iného štátu;
2. určení územného a časového obmedzenia;
3. stanovení trestných činov vytvárajúcich právny základ pre uplatnenie práva prenasledovania osoby.

Každému vyhláseniu predchádza súhlas všetkých dotknutých štátov, pričom sa usiluje o rovnocennosť predpisov platných na obidvoch stranách vnútorných hraníc.

Schengenský dohovor umožňuje členským štátom uzatvárať bilaterálne dohody rozširujúce použitie inštitútu cezhraničného prenasledovania a prispôsobiť daný výkon miestnym a legislatívnym podmienkam.

« Vysielanie styčných dôstojníkov

Vysielanie styčných dôstojníkov predstavuje jednu z foriem vzájomnej spolupráce vykonávanej bezprostredne na suverénnom území iného členského štátu za účelom nadviazania a udržiavania kontaktov s orgánmi alebo organizáciami dotknutého štátu s cieľom prispieť k prevencii a vyšetrovaniu trestných činov. Vysielanie styčných dôstojníkov má za cieľ posilniť a urýchliť spoluprácu medzi dotknutými štátmi najmä poskytovaním pomoci:

1. pri výmene informácií slúžiacich k preventívnemu a represívnemu boju so zločinom;
2. pri vybavovaní žiadostí o policajnú a justičnú právnu pomoc v trestných veciach;
3. pre potreby plnenia úloh orgánov ochrany vonkajších hraníc.

Činnosť styčných dôstojníkov má nápomocný a poradný charakter. Nie sú oprávnení k samostatnému vykonávaniu policajných opatrení. Styčný dôstojník členského štátu tiež prispieva k zhromažďovaniu a výmene informácií, ktoré môžu byť použité v boji proti závažnej cezhraničnej trestnej činnosti, vrátane informácií poskytujúcich pohotovejšie poznatky o právnych systémoch a operačných metódach použiteľných v dotknutých štátoch alebo medzinárodných organizáciách.

Styčný dôstojník najmä:

1. zabezpečuje obojstranný informačný tok medzi príslušnými orgánmi krajiny vyslania a národnými zložkami vysielajúcej krajiny;
2. nadväzuje kontakty s policajnými a bezpečnostnými orgánmi krajiny vyslania, najmä s útvarmi, podieľajúcimi sa na boji s organizovanou trestnou činnosťou a útvarmi zodpovednými za medzinárodnú policajnú spoluprácu;
3. sa zaoberá zberom informácií spravodajského charakteru majúcich vzťah ku kontrole kriminality a k bezpečnostnej situácii v krajine vyslania, ako aj sledovaním prijímaných opatrení kompetentnými orgánmi krajiny vyslania, výskytom nových druhov a spôsobov páchania trestnej činnosti a jej utajovania;
4. spolupracuje s políciou krajiny vyslania pri postihovaní cezhraničnej kriminality, organizovanej zločinnosti a nelegálnej migrácie;
5. informuje príslušné orgány krajiny vyslania o relevantných aktivitách vysielajúcej krajiny a konzultuje otázky spoločného záujmu oboch strán;
6. spolupracuje so styčnými dôstojníkmi iných štátov, akreditovanými v krajine vyslania.

« Ďalšie formy výkonu policajnej spolupráce

Oblasť policajnej spolupráce je širokou problematikou a formy jej realizácie sú rozsiahleho charakteru. Vzhľadom na možnosť ich legálneho použitia za prítomnosti nadnárodného prvku je nevyhnutné ich upraviť bilaterálnymi, resp. multilaterálnymi medzinárodnými dohodami dotknutých štátov. Okrem vyššie spomenutých nástrojov policajnej spolupráce možno zmieniť i ďalšie v praxi menej využívané formy, ako napr.:

1. kontrolovaná dodávka;
2. použitie agenta;
3. spolupráca v ochrannom programe;
4. použitie vzdušných a vodných dopravných prostriedkov;
5. spolupráca pri zaisťovaní bezpečnosti cestnej premávky;
6. spoločné cezhraničné pátracie akcie;
7. spoločné formy nasadenia (spoločné hliadky a spoločné kontrolné skupiny, spoločné zásahy, zriadenie spoločných skupín na odhaľovanie trestnej činnosti);
8. užšie formy spolupráce v prihraničných oblastiach (vypracúvanie spoločných situačných správ a zásahových plánov, včasné informovanie sa o predpokladaných dôležitých udalostiach, odovzdávanie informácií o cezhraničnej preprave nebezpečných zásielok, spoločné operatívne porady).