• 1. Analýza rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. Júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi
  • 1.1 Úvod
  • 1.2 Predmet a obsah právnej úpravy
  • 1.3 Ustanovenia priamo súvisiace so Schengenskou úpravou
  • 1.4 Nedostatky prekladu
  • 1.5 Vybrané kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia
  • 1.6 Právna úprava v Slovenskej republike
  • 1.7 Hodnotenie Komisie
  • 1.8 Východiská novej právnej úpravy a najdôležitejšie zmeny, ktoré prináša
  • 1.9 Vzdelávanie a praktické pomôcky"

« 1.1 Úvod

Rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze predstavuje prvý nástroj, ktorým sa do medzinárodnej spolupráce v trestných veciach zaviedol princíp vzájomného uznávania. Závery Európskej rady, ktorá sa konala  15. a 16. októbra 1999 v Tampere, predznamenali ďalší vývoj v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach v Európskej únii. Európska rada v nich konštatovala, že vzájomné uznávanie rozhodnutí justičných orgánov sa má stať základným kameňom budúcej justičnej spolupráce v Európskej únii. Vzájomné uznávanie sa pritom malo dotknúť (a aj sa následne dotklo) nielen rozsudkov, ale aj ďalších rozhodnutí justičných orgánov. Priority právnej úpravy na úrovni Európskej únie stanovovali ďalšie programové i politické dokumenty Rady i Komisie.

Načrtnutý vývoj vychádzal z mnohých súvislostí. V oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach existovali problémy s dĺžkou extradičného konania, či vybavovania právnej pomoci, alebo vykonávaním cudzích rozhodnutí v niektorých členských štátoch. Vo viacerých štátoch vznikali ťažkosti s ratifikáciou medzinárodných zmlúv, či s pristúpením k týmto zmluvám, čo do istej miery negatívne vpývalo na snahy o zjednodušenie spolupráce medzi členskými štátmi (či ich justičnými orgánmi). Tradičná medzištátna spolupráca tiež poskytovala množstvo výnimiek, respektíve prekážok, odstránenie ktorých bolo ťažko predstaviteľné. Vývoj primárneho práva Európskej únie, ako aj ďalšie okolnosti, ktoré nemali pôvod iba v právnej oblasti, však postupne vytvárali priestor pre právnu úpravu uvedených otázok aj novými právnymi nástrojmi Európskej únie.

Je treba podotknúť, že hoci plány na zjednodušenie extradičného konania existovali v reálnej podobe dlhší čas, Rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze bolo prijaté v rekordne krátkom čase, pričom nemožno prehliadnuť, že jeho prijatie bolo ovplyvnené tragickými udalosťami v Spojených štátoch amerických 11. septembra 2001. Inšpiráciou pre európsky zatýkací rozkaz bol škandinávsky systém vydávania osôb. Rýchlosť rokovaní a naliehavosť prijatia efektívneho nástroja v oblasti vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie mali dopad aj jeho kvalitu. Mnohé nedoriešené otázky sú predmetom rokovaní expertov v rámci pracovnej skupiny Rady COPEN aj 8 rokov po prijatí tejto legislatívnej normy na úrovni Európskej únie. Treba tiež dodať, že v súčasnosti neexistuje spoločná vôľa členských štátov riešiť ich doplnením, či zmenou rámcového rozhodnutia.

Zvolená právna forma – rámcové rozhodnutie – bola namietaná aj na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev v rámci prípadu C-303/05 Advocaten voor de Wereld VZW proti Leden van de Ministerraad. Hoci právna argumentácia súdu k použitiu právnej formy rámcového rozhodnutia nie je presvedčivá, dospel k záveru, že zvolená právna forma – rámcové rozhodnutie – je v súlade s právom Európskej únie.

Odhliadnuc od existujúcich praktických a právnych problémov, ktoré boli konštatované aj v rámci 4. kola vzájomných hodnotení, možno konštatovať, že mechanizmus európskeho zatýkacieho rozkazu je prvým a v súčasnosti jediným úspešne fungujúcim nástrojom medzinárodnej spolupráce na základe zásady vzájomného uznávania (a to i napriek tomu, že členské štáty transponovali aj ďalšie rámcové rozhodnutia v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach).

« 1.2 Predmet a obsah právnej úpravy

Rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze nahradilo tradičné extradičné konanie vydávaním osôb na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. V porovnaní s extradíciou zaviedlo nasledujúce významné zmeny v oblasti vydávania osôb v rámci Európskej únie:

1. Rámcové rozhodnutie nahradilo ustanovenia medzinárodných zmlúv upravujúcich extradíciu, vrátane ustanovení Schengenského vykonávacieho dohovoru.
2. Zaviedlo sa pravidlo priameho styku justičných orgánov – posilnenie justičného charakteru spolupráce na úkor spolupráce administratívnych (politických) orgánov.
3. Došlo k nahradeniu žiadosti o vydanie a ďalších písomností jednotným formulárom európskeho zatýkacieho rozkazu aplikovateľného vo všetkých členských štátoch Európskej únie.
4. V prípade 32 kategórií trestných činov sa odstránilo preskúmavanie obojstrannej trestnosti, t.j. ak orgán štátu pôvodu označí konkrétnu kategóriu trestného činu v európskom zatýkacom rozkaze, vykonávajúci orgán nie je oprávnený preskúmavať, či by dané konanie bolo trestným činom aj vo vykonávajúcom štáte a nemôže z dôvodu absencie obojstrannej trestnosti odmietnuť vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.
5. Redukovali sa dôvody odmietnutia vydania osoby, resp. vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu.
6. Explicitne boli upravené práva vyžiadanej osoby.
7. Zaviedli sa rôzne lehoty pre realizáciu európskeho zatýkacieho rozkazu.
8. Vytvorili sa podmienky pre vydávanie vlastných občanov, hoci väčšina členských štátov im naďalej poskytuje ochranu pred vydaním – Slovenská republika patrí ku skupine štátov, ktoré sa rozhodli vydávať vlastných občanov bez obmedzení.

Predmetom úpravy Rámcového rozhodnutia je vydávanie osôb medzi členskými štátmi Európskej únie na základe európskeho zatýkacieho rozkazu s uplatnením zásady vzájomného uznávania. Vydávanie sa realizuje vo vzťahu ku skutkom, za ktoré možno podľa právneho poriadku štátu pôvodu uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie s hornou hranicou najmenej 12 mesiacov a v prípade už uložených trestov s minimálnou dĺžkou 4 mesiace. V jednotlivých ustanoveniach rámcové rozhodnutie upravuje okrem predmetu úpravy definuje európsky zatýkací rozkaz a povinnosť vykonať ho, obligatórne a fakultatívne dôvody odmietnutia, záruky štátu pôvodu vo vymedzených prípadoch, určenie príslušných justičných orgánov, ustanovenie ústredného orgánu, obsah a formu európskeho zatýkacieho rozkazu, zasielanie a detailné postupy procesu zasielania európskeho zatýkacieho rozkazu, práva vyžiadanej osoby, obmedzenie osobnej slobody, súhlas s vydaním, výsluch osoby, rozhodnutie o vydaní, lehoty, dočasné odovzdanie osoby, výsady a imunity, konkurujúce medzinárodné záväzky, odklad vydania alebo vydanie s výhradou, zásadu špeciality, započítanie väzby, prevoz, náklady, odovzdanie majetku, vzťah k medzinárodným zmluvám, prechodné ustanovenia a úpravu ďalších otázok.

« 1.3 Ustanovenia priamo súvisiace so schengenskou úpravou

Bod 11 preambuly:
„(11) vo vzťahoch medzi členskými štátmi európsky zatykač má nahradiť všetky predchádzajúce nástroje týkajúce sa vydávania osôb, vrátane ustanovení Hlavy III Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda týkajúca sa vydávania osôb cudzím štátom;“

Článok 9:
„Postúpenie európskeho zatykača

1. Ak je známe miesto vyžiadanej osoby, vydávajúci súdny orgán môže postúpiť európsky zatykač priamo vykonávajúcemu súdnemu orgánu.
2. Vydávajúci súdny orgán môže vo všetkých prípadoch rozhodnúť vydať výstrahu o vyžiadanej osobe v Schengenskom informačnom systéme.
3. Takáto výstraha sa uskutoční v súlade s ustanoveniami článku 95 Dohovoru z 19. Júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach. Výstraha v Schengenskom informačnom systéme má tie isté účinky ako európsky zatykač, doplnená informáciami uvedenými v článku 8 ods. 1
   Počas prechodného obdobia, kým Schengenský informačný systém nebude schopný postúpiť všetky informácie opísané v článku 8, má výstraha rovnaké účinky ako európsky zatykač až do prijatia originálu vo vhodnej a náležitej forme vykonávajúcim súdnym orgánom.“

V kontexte slovenskej právnej terminológie sa „výstrahou“ rozumie „záznam“ v Schengenskom informačnom systéme. Uvedené ustanovenie má stále svoj význam, avšak boli prijaté legislatívne a ďalšie opatrenia na to, aby v budúcnosti bolo možné zasielať európsky zatýkací rozkaz prostredníctvom Schengenského informačného systému.

Článok 31:
Vzťah k iným právnym nástrojom
Bez porušenia ich uplatňovania vo vzťahoch medzi členskými štátmi a tretími štátmi toto rámcové rozhodnutie s účinnosťou od 1. januára 2004 nahrádza príslušné ustanovenia nasledujúcich dohovorov v oblasti vydávania osôb vo vzťahoch medzi členskými štátmi:

• Európsky dohovor o vydávaní z 13. decembra 1957, jeho doplňujúci protokol z 15. októbra 1975, jeho druhý doplňujúci protokol zo 17. marca 1978 a Európsky dohovor o potláčaní terorizmu z 27. januára 1977, pokiaľ ide o vydávanie osôb;
• Dohodu medzi 12 členskými štátmi Európskych spoločenstiev o zjednodušení a modernizácii spôsobov postúpenia žiadostí o vydanie z 26. mája 1989;
• Dohovor z 10. marca 1995 o zjednodušenom postupe vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie;
• Dohovor z 27. septembra 1996, týkajúci sa vydávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie;
• Hlavu III, kapitolu 4 Dohovoru z 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach.

V prípade čl. 31 odsek 1 písmeno e) Rámcového rozhodnutia došlo k nahradeniu nasledovných ustanovení Schengenského vykonávacieho dohovoru:

KAPITOLA 4
VYDÁVANIE OSÔB
Článok 59

1. 1. Opatrenia obsiahnuté v tejto kapitole majú doplniť Európsky dohovor o vydávaní osôb z 13. septembra 1957 a uľahčiť jej vykonávanie. Vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami, ktoré patria k Hospodárskej únii štátov Beneluxu, platí veta 1 v zmysle kapitoly I Dohody Beneluxu o vydávaní osôb a právnej pomoci vo veciach trestných z 27. júna 1962 zmenenej a doplnenej protokolom z 11. mája 1974.
2. Ďalšie ustanovenia platné medzi zmluvnými stranami na základe bilaterálnych dohôd nie sú dotknuté.

Článok 60
Medzi dvoma zmluvnými stranami, z ktorých jedna nepatrí k Európskej dohode o vydávaní osôb z 13. septembra 1957, sa budú aplikovať jej ustanovenia s ohľadom na výhrady a prehlásenia urobené buď pri ratifikácii uvedenej dohody alebo – pokiaľ ide o zmluvnú stranu nepatriacu k dohode o vydávaní osôb – pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tohto dohovoru.

Článok 61
Francúzska republika sa zaväzuje, že na žiadosť inej zmluvnej strany vydá osoby s cieľom trestného stíhania za činy, za ktoré im podľa francúzskeho práva hrozí trest odňatia slobody alebo opatrenia obmedzujúce ich slobodu s cieľom bezpečnosti a nápravy vo výške minimálne dvoch rokov a podľa právnych noriem žiadajúcej zmluvnej strany minimálne vo výške jedného roka.

Článok 62

1. Pre prerušenie premlčacej lehoty sú určujúce len predpisy žiadajúcej zmluvnej strany.
2. Amnestia vynesená žiadanou zmluvnou stranou nie je na prekážku extradícii, okrem prípadu kedy by trestný čin podliehal právomoci súdu dožiadanej zmluvnej strany.
3. Povinnosť extradície nie je dotknutá skutočnosťou, že chýba návrh na udelenie trestu alebo splnomocnenie, ktoré je potrebné iba podľa práva žiadanej zmluvnej strany.

Článok 63
Zmluvné strany sa zaväzujú v súlade s ustanoveniami článku 59 uvedeného dohovoru vydávať osoby, ktoré sú stíhané justičnými orgánmi žiadajúcej zmluvnej strany v súvislosti s nejakým trestným činom podľa článku 50 odsek 1, alebo sú hľadané z dôvodu nastúpenia výkonu trestu alebo iného opatrenia v súvislosti s daným trestným činom.

Článok 64
Pátranie v rámci Schengenského informačného systému podľa článku 95 je postavené na úroveň žiadosti o predbežné zadržanie osoby v zmysle článku 16 Európskeho dohovoru o vydávaní osôb zo dňa 13. septembra 1957 alebo článku 15 Dohody štátov Beneluxu o odovzdávaní osôb a právnej pomoci v trestných veciach zo dňa 27. júna 1962 zmenenej a doplnenej protokolom z 11. mája 1974.

Článok 65

1. Pri zachovaní možnosti diplomatickej úradnej cesty adresuje žiadosti o vydanie osôb a ich prevoz príslušné ministerstvo žiadajúcej zmluvnej strany príslušnému ministerstvu dožiadanej zmluvnej strany.
2. Príslušné ministerstvá sú:
   • za Belgické kráľovstvo: ministerstvo spravodlivosti
   • za Nemeckú spolkovú republiku: spolkový minister spravodlivosti a spolkoví ministri spravodlivosti alebo senátori
   • za Francúzsku republiku: ministerstvo zahraničných vecí
   • za Luxemburské veľkovojvodstvo: ministerstvo spravodlivosti
   • za Holandské kráľovstvo: ministerstvo spravodlivosti

Článok 66

1. Pokiaľ nie je vydanie stíhanej osoby podľa právnych noriem žiadanej zmluvnej strany zjavne neprípustné a ak súhlasí stíhaná osoba po osobnom poučení o svojom práve na vykonanie formálneho vydávacieho konania s protokolom sudcu alebo iného príslušného úradníka, môže žiadaná zmluvná strana vydanie osoby povoliť bez vykonania formálneho vydávacieho konania. Stíhaná osoba má počas poučenia právo na využitie služieb právneho zástupcu.
2. V prípade vydania podľa ods. 1 nemôže stíhaná osoba, ktorá jednoznačne prehlásila, že sa vzdáva ochrany, ktorá jej patrí v dôsledku jej postavenia, toto prehlásenie už vziať späť.

« 1.4 Nedostatky prekladu

V súvislosti so slovenskými jazykovými verziami Schengenského vykonávacieho dohovoru, ako aj Rámcového rozhodnutia možno konštatovať neuspokojivú kvalitu prekladu. Napriek tomu, že boli vypracované návrhy na korigendá textov, pravdepodobne nedošlo k ich uplatneniu. Súčasná situácia je taká, že tieto dokumenty nerešpektujú zaužívanú terminológiu a v niektorých častiach sú nezrozumiteľné. V prípade, ak by chcel sudca realizovať eurokonformný výklad rámcového rozhodnutia, s použitím slovenskej jazykovej verzie by to zrejme nebolo možné. Samotný pojem „zatykač“ patrí skôr k žurnalistickej ako právnej terminológii („zatýkací rozkaz“). Slovenská verzia tiež používa pojem súdny orgán, hoci samotné rámcové rozhodnutie používa pojem „judicial“ – t.j. justičný orgán. V prípade striktného použitia slovenskej verzie rámcového rozhodnutia by napríklad nebolo možné rozhodnúť v prípade súhlasu osoby o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu prokurátorom, ako to umožňuje slovenská právna úprava, ktorá v tomto prípade za justičný orgán považuje i prokurátora. Preklad rámcového rozhodnutia používa pojmy „transfer“, „tranzit“ namiesto v slovenskej legislatíve zaužívaného pojmu prevoz. Taktiež používa pojem „speciality rule“,t.j. nedošlo vôbec k jeho prekladu.

Na ilustráciu problému nekvalitného prekladu Rámcového rozhodnutia možno uviesť nasledovný príklad: Článok 2 odsek 3:
Slovenská jazyková verzia:
2. Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení, ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu, sú dôvodom podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez overenia dvojitej trestnosti činu, na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom:

Správny preklad:
Nasledujúce trestné činy, ak za ne možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie...

Súčasná slovenská jazyková verzia teda obmedzuje použitie článku 2 (a teda európskeho zatýkacieho rozkazu bez preskúmavania obojstrannej trestnosti) na prípady, v ktorých už bol uložený trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie, t.j. v ktorých bolo vydané rozhodnutie. To však nezodpovedá anglickej, francúzskej či ďalším jazykovým verziám.

Existujúci preklad rámcového rozhodnutia neumožňuje slovenským justičným orgánom vyhodnotiť správnosť transpozície rámcového rozhodnutia. Nesprávny a nedostatočne kvalitný preklad neprispieva ani k posilneniu princípu právnej istoty, keďže na viacerých miestach nekorešponduje s inými jazykovými verziami.

« 1.5 Vybrané kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia

Na rozdiel od extradičného systému, ktorý bol nastavený tak, že žiadosť o vydanie sa podávala v čase, keď bolo dostatočne odôvodnené podozrenie voči vyžiadanej osobe, používanie európskeho zatýkacieho rozkazu ukázalo, že mnohé štáty a ich orgány ho používajú v ranných štádiách trestného stíhania bez predchádzajúceho využitia nástrojov právnej pomoci. Taktiež dochádza k jeho zneužívaniu na účely doručenia súdnych písomností, vrátane na realizáciu výsluchov (bez reálnej odôvodnenosti či bez požadovania následného vydania osoby). Ďalším problémom je skutočnosť, že rámcové rozhodnutie neupravuje možnosť akcesórneho (doplnkového) vydania. Možno tiež uviesť otázku primeranosti, ktorá je vnímaná z rôznych aspektov. Ako bolo uvedené vyššie, jedným z aspektov primeranosti je štádium, v ktorom sa vydáva európsky zatýkací rozkaz. Ďalším aspektom primeranosti je otázka, pre aké trestné činy možno vydať európsky zatýkací rozkaz. Treba podotknúť, že v zásade je rozhodujúcim právny poriadok štátu pôvodu, aj keď pri menej závažných trestných činoch možno posudzovať obojstrannú trestnosť, a teda bude dôležitá aj právna úprava vo vykonávajúcom štáte. K problematickým oblastiam možno tiež zaradiť preklady európskych zatýkacích rozkazov a lehoty vyžadované vnútroštátnymi úpravami na ich zaslanie. Prekážkou efektívnej spolupráce v oblasti vydávania osôb, je tiež úprava zásady špeciality, keďže členské štáty doposiaľ neurobili vyhlásenie, ktorým by sa vzdali jej uplatňovania.

Viaceré štáty vnímajú ako problematickú otázku možnosti odmietnuť vydanie osoby z dôvodov nerešpektovania základných práv. Sú štáty, ktoré sa rozhodli zaviesť dôvody odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu na základe textu preambuly k rámcovému rozhodnutiu:

„(12) toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie , najmä jej Kapitoly VI; nič v tomto rámcovom rozhodnutí sa nemôže vykladať ako zákaz odmietnutia odovzdať osobu, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, keď existujú dôvody domnievať sa, na základe objektívnych skutočností, že uvedený zatykač bol vydaný s cieľom trestného stíhania alebo potrestania osoby z dôvodu jej pohlavia, rasy, náboženského vyznania, etnického pôvodu, národnosti, jazyka, politického zmýšľania alebo sexuálnej orientácie, alebo že postavenie tejto osoby môže byť predpojaté z niektorého z uvedených dôvodov.

Toto rámcové rozhodnutie nebráni členskému štátu v uplatňovaní jeho ústavných zásad, týkajúcich sa riadneho procesu, slobody združovania, slobody tlače a slobody prejavu v iných médiách;

(13) žiadna osoba by sa nemala previesť, vypovedať alebo vydať do štátu, kde jej vážne hrozí výkon trestu smrti, mučenia alebo iného neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania;“

Niektoré z naznačených problémov sa snažila riešiť Rada pre spravodlivosť a vnútro, ktorá vo svojich záveroch z 3. júna 2010 reagovala na vybrané odporúčania vyplývajúce z odporúčaní, ktoré sú výsledkom 4. kola vzájomného hodnotenia. K otázke lehoty pre zaslanie európskeho zatýkacieho rozkazu v preklade do príslušného jazyka odporučila, aby štáty prijali primeranú lehotu, ktorá by mala byť približne 6 dní. K otázke primeranosti Rada zvolila riešenie, na základe ktorého dôjde k zmenám v texte Príručky ako vydať EZR. Príslušné orgány majú zvážiť možnosť využitia (rozumej pred vydaním EZR alebo ako jeho alternatívu) najmä:

1. nástrojov právnej pomoci, ak je to možné,
2. videokonferencie
3. predvolania osoby
4. zistenia miesta pobytu cez SIS
5. Rámcového rozhodnutia o peňažných sankciách.

Rada zároveň rozhodla, že ak sa tieto opatrenia nelegislatívnej povahy ukážu ako neuspokojivé, je pripravená sa týmito otázkami v budúcnosti zaoberať. Otázku akcesórneho vydania ponechala na riešenie vnútroštátnou legislatívou členských štátov Európskej únie. Vo vzťahu k zásade špeciality Rada vyzvala štáty, aby urobili potrebné vyhlásenia podľa čl. 27 odsek 1 Rámcového rozhodnutia (Uvedený bod je výsledkom pokračujúcej snahy slovenských orgánov riešiť túto otázku na úrovni Európskej únie. Slovenské orgány najskôr presadili riešenie tejto otázky ako odporúčanie orgánom Európskej únie v hodnotiacej správe o Slovensku a následne sa dostala až do záverov Rady z 3. Júna 2010; zástupcovia Slovenskej republiky na tento problém poukazovali dlhodobo nielen na úrovni Európskej únie, ale snažia sa o zjednodušenie spolupráce – a obmedzenie zásady špeciality – aj v rámci Rady Európy v kontexte klasického extradičného konania, kde v súčasnosti výbor pre vykonávanie trestnoprávnych dohovorov Rady Európy PC-OC pripravuje text, ktorý by bol akceptovateľný pre 47 členských štátov Rady Európy).

« 1.6 Právna úprava v Slovenskej republike

Rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze bolo transponované zákonom č. 403/2004 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pri príprave právnej úpravy bolo potrebné vyriešiť niekoľko otázok. V prvom rade sa vyžadovalo rozhodnutie, či úprava európskeho zatýkacieho rozkazu bude súčasťou Trestného poriadku (ako je to napríklad v Českej republike), alebo bude potrebná osobitná úprava. Vzhľadom na skutočnosť, že Trestný poriadok v časti upravujúcej právny styk s cudzinou obsahuje rámcovú všeobecne použiteľnú právnu úpravu pre všetky inštitúty medzinárodnej spolupráce a už v tom období sa predpokladal ďalší vývoj justičnej spolupráce v rámci Európskej únie aj v iných oblastiach ako v extradícii, bolo rozhodnuté o prijatí samostatnej zákonnej úpravy. Dôvodom tohto postupu bolo aj vyjadrenie osobitného postavenia európskeho zatýkacieho rozkazu vo vzťahu k dovtedy uplatňovanému extradičnému mechanizmu. V budúcnosti, po ukončení rokovaní o jednotlivých nástrojoch vzájomného uznávania v tejto oblasti, by bolo vhodné vytvoriť samostatnú právnu normu upravujúcu komplexne spoluprácu slovenských justičných orgánov v trestných veciach s justičnými orgánmi v ostatných členských štátoch Európskej únie.

V čase prípravy návrhu zákona o európskom zatýkacom rozkaze slovenské orgány nedisponovali dostatočnými informáciami o pozadí rámcového rozhodnutia, keďže nemali možnosť zúčastňovať sa rokovaní o tomto texte (pozn. text bol prijatý pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie). Taktiež neboli k dispozícii dostatočné praktické skúsenosti s uplatňovaním príslušnej legislatívy z iných členských štátov. Slovenská republika preto prijala riešenie, ktoré približovalo mechanizmus európskeho zatýkacieho rozkazu extradičnému konaniu, avšak so zjednodušeniami, ktoré nový systém prinášal. Najmä z praktických dôvodov v tejto fáze nedošlo k úplnej transpozícii rámcového rozhodnutia. Niektoré ustanovenia, napríklad článok 4 odsek 6, resp. článok 5 odsek 3 rámcového rozhodnutia, neboli transponované.

Článok 4 odsek 6:
Vykonávajúci súdny (správne „justičný“) orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:
6. ak európsky zatykač bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi;

Článok 5 odsek 3:
„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:
3. ak osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač pre účely trestného stíhania, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, odovzdanie môže podliehať podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ktorý bol proti nej vydaný vo vydávajúcom členskom štáte.“

Dôvodom netransponovania týchto ustanovení bola skutočnosť, že Slovenská republika vnímala tieto ustanovenia tak, že v prípade právoplatne uloženého trestu alebo ochranného opatrenia by musela v plnom rozsahu takýto trest, či ochranné opatrenie vykonať, bez možnosti skúmať obojstrannú trestnosť (t.j. musel by sa vykonať trest i za konanie, ktoré nie je v Slovenskej republike trestným činom, čo bolo v tom čase vnímané ako postup problematický z hľadiska ústavnej úpravy), nebolo možné upraviť dĺžku trestu, ak by bol uložený prísnejší trest, ako je možno uložiť v Slovenskej republike, rovnako bola chápaná aj povinnosť vykonať trest po návrate osoby, ak bola vydaná len na trestné stíhanie s tým, že sa na výkon trestu vráti do vykonávajúceho štátu. V praxi sa ukázalo, že prístup členských štátov k uvedeným článkom bol rôzny. V mnohých prípadoch dochádzalo k úpravám trestov (t.j. nevykonal sa v plnom rozsahu) a pod. Pokiaľ ide o výkon rozhodnutia na základe článku 4 odsek 6, resp. článku 5 odsek 3, rámcové rozhodnutie vôbec neupravuje postup pre jeho realizáciu. Spočiatku väčšina členských štátov odmietala akceptovať, že vhodným postupom (aj keď nepokrývajúcim všetky prípady) je najmä postup podľa Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb (ozn. č. 553/1992 Zb.). Neskôr prax ukázala, že práve medzinárodné zmluvy upravujúce odovzdávanie odsúdených osôb, boli využívané na preklenutie medzery v úprave európskeho zatýkacieho rozkazu. Napokon bolo prijaté riešenie vo forme Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii. V rámci uvedeného nástroja sa Slovenskej republike podarilo vyrokovať možnosť preskúmavať obojstrannú trestnosť, táto skutočnosť je jednoznačne uvedená v preambule v bode 12 tohto rámcového rozhodnutia:

„(12) Toto rámcové rozhodnutie by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 a článku 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi [3]. To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia vrátane preskúmania obojstrannej trestnosti, ak štát pôvodu vydá vyhlásenie podľa článku 7 ods. 4 ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV.“

Možno konštatovať, že po transpozícii uvedeného rámcového rozhodnutia nebudú existovať závažnejšie dôvody, pre ktoré by Slovenská republika nemohla transponovať aj články 4 odsek 6 a 5 odsek 3.

Otázka netransponovania článku 5 odsek 3 a článku 4 odsek 6 rámcového rozhodnutia súvisela s ďalšou závažnou otázkou – vydávaním vlastných občanov. Zmenou Ústavy SR, ktorá súvisela s plnením záväzkov SR súvisiacich s Rímskym štatútom, došlo k odstráneniu ústavného zákazu vydávania občanov Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu mohlo dôjsť k umožneniu vydávania slovenských občanov v rámci Európskej únie. Nemenej závažnou otázkou bola úprava inštitútu väzby. Keďže spolupráca na základe európskeho zatýkacieho rozkazu mala byť výrazne rýchlejšia ako v prípade extradície, t.j. bolo možné predpokladať rozhodnutie v rozsahu niekoľkých dní, prípadne týždňov od doručenia európskeho zatýkacieho rozkazu a berúc do úvahy závažnosť 32 kategórií trestných činov, bola v týchto prípadoch zavedená tzv. obligatórna väzba. V ostatných prípadoch bola väzba fakultatívna. Toto riešenie vyvolávalo viacero právnych i praktických otázok. Bolo prijaté najmä z toho dôvodu, že rámcové rozhodnutie rozlišovanie na predbežnú a vydávaciu väzbu nepoznalo. Napriek tomu viaceré štáty zvolili práve model známy z extradičného konania a vo svojich právnych poriadkoch rozlišujú rôzne formy, či štádiá väzby.

Zákon číslo 403/2004 Z.z. bol novelizovaný zákonom číslo 342/2007 Z.z. (tzv. Schengenská novela), ktorým boli vykonané legislatívne opatrenia súvisiace s plným zapojením Slovenskej republiky do Schengenskej spolupráce. Uvedená novela zaviedla definíciu záznamu v Schengenskom informačnom systéme a jeho rozsahu, spôsob styku rozšírila styk prostredníctvom osobitného útvaru Policajného zboru Sirene, zaviedla inštitút predbežného preskúmania záznamu v Schengenskom informačnom systéme a rovnocenné účinky záznamu do doručenia európskeho zatýkacieho rozkazu. Novela ďalej vymedzuje úlohy a postavenie Sirene.

Pre ilustráciu možno uviesť ustanovenie § 2 písmeno g) a ustanovenie § 15, ktoré sa týkajú podstaty spolupráce na základe záznamu v Schengenskom informačnom systéme. K inštitútu predbežného preskúmania záznamu je potrebné doplniť, že príkaz na označenie záznamu vydáva Generálna prokuratúra SR, teda justičný orgán, čo podčiarkuje justičný charakter spolupráce vyplývajúcej z rámcového rozhodnutia.

„§ 2 písmeno h)
„h) záznamom súbor údajov vložených príslušným orgánom členského štátu do Schengenského informačného systému na základe rozhodnutia príslušného justičného orgánu štátu pôvodu v tomto rozsahu:

1. totožnosť a štátne občianstvo vyžiadanej osoby,
2. názov, adresu, telefónne a faxové číslo a adresu elektronickej pošty justičného orgánu štátu pôvodu,
3. dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatýkacom rozkaze alebo inom vykonateľnom rozhodnutí justičného orgánu s rovnakým účinkom,
4. povaha a právna kvalifikácia skutku,
5. opis okolností, za ktorých bol spáchaný skutok, vrátane miesta, času a miery účasti vyžiadanej osoby na skutku,
6. uložený trest, ak bola vyžiadaná osoba právoplatne odsúdená; v ostatných prípadoch sankciu, ktorú možno uložiť za skutok podľa právneho poriadku štátu pôvodu,

§ 15
Predbežné preskúmanie záznamu a zadržanie vyžiadanej osoby

1. Ak Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zistí, že záznam nie je v súlade s právnym poriadkom, medzinárodnými záväzkami alebo dôležitými záujmami Slovenskej republiky, vydá osobitnému útvaru Policajného zboru SIRENE pokyn na označenie záznamu, ktorý označenie neodkladne zabezpečí.
2. Označenie záznamu podľa odseku 1 predstavuje prekážku zadržania osoby; na základe takto označeného záznamu možno vykonať iba pátranie na účel zistenia miesta pobytu osoby.
3. Príslušníci Policajného zboru zadržia osobu, ktorej prítomnosť bola zistená na území Slovenskej republiky a na ktorú bol vydaný európsky zatýkací rozkaz alebo vyhotovený záznam a nie je prekážka podľa odseku 2. O zadržaní osoby informujú neodkladne prokurátora príslušného na vykonanie predbežného vyšetrovania. Ak prokurátor do 48 hodín od zadržania neprepustí zadržanú osobu, podá v tejto lehote súdu návrh na jej vzatie do väzby, ku ktorému pripojí európsky zatýkací rozkaz, alebo ak tento nie je k dispozícii, záznam; záznam má do doručenia európskeho zatýkacieho rozkazu rovnaké účinky ako európsky zatýkací rozkaz. Ak prokurátor osobu prepustí, informuje o tom osobitný útvar Policajného zboru SIRENE.“

Na uvedené ustanovenia je potrebné špecificky poukázať z dôvodu, že sa týkajú podstaty spolupráce na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Definícia záznamu v Schengenskom informačnom systéme je mimoriadne dôležitá. Obsah záznamu je zhodný s obsahom európskeho zatýkacieho rozkazu podľa čl. 8 odsek 1 rámcového rozhodnutia. Táto skutočnosť umožnila, aby zákonodarca poskytol záznamu účinky európskeho zatýkacieho rozkazu, ak tento nie je k dispozícii, a to až do doručenia európskeho zatýkacieho rozkazu. Záznam v takomto prípade postačuje na vzatie osoby do väzby. Zároveň je však potrebné dodať, že vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu iba na základe záznamu nie je v Slovenskej republike možné. Takýto postup by bol v rozpore s podstatou rámcového rozhodnutia, ktoré sa týka vykonávania európskeho zatýkacieho rozkazu ako justičného rozhodnutia. Predbežné preskúmanie záznamu je významné z hľadiska zásahov do základných práv a slobôd – označenie záznamu predstavuje prekážku zadržania osoby na území Slovenskej republiky.

« 1.7 Hodnotenie Komisie

Na základe článku 34 Rámcového rozhodnutia Komisia vypracovala správu (publikovaná pod číslom COM 2006)8)), v ktorej vo vzťahu k Slovenskej republike uviedla nasledovné zistenia:

1. Okrem Slovenskej republiky, Írska a Veľkej Británie sa štáty rozhodli uplatniť možnosti článku 5 odsek 3 a článku 4 odsek 6 rámcového rozhodnutia.
2. Česká republika, Malta, Portugalsko, Slovenská republika a Veľká Británia nezaviedli lehoty pre rozhodnutie odvolacích súdov.

Správa sa zaoberá transpozíciou rámcového rozhodnutia v členských štátoch a poukazuje na zistené problémy. Podrobnejšiu analýzu možno nájsť v prílohe k správe – COM (2007) 407. Vybrané informácie z  prílohy k správe týkajúce sa slovenskej právnej úpravy:

1. V otázke týkajúcej sa odkazu na základné práva a slobody Slovenská republika patrí k štátom, ktoré text preambuly neprevzali do svojej legislatívy. Zároveň správa konštatuje, že v prípade Slovenskej republiky to nebolo potrebné, keďže Ústava SR obsahuje ustanovenie o prednosti medzinárodných zmlúv.
2. K článku 4 - fakultatívne dôvody odmietnutia – konštatuje sa, že väčšinu fakultatívnych dôvodov odmietnutia Slovenská republika transponovala ako obligatórne dôvody odmietnutia.
3. K článku 7 – Slovenská republika nedeklarovala ústredný orgán, zároveň oznámila, že v kontexte pripravovanej novely môže túto otázku prehodnotiť.
4. K článku 8 - príloha k správe konštatuje, že Slovenská republika patrí medzi štáty, ktoré odmietnu vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo prepustia osobu, ak v stanovenej lehote nie je doručená dodatková informácia alebo ak je európsky zatýkací rozkaz neúplný.
5. K jazykovému režimu sa uvádza možnosť použitia vlastných jazykov vo vzťahu k Rakúsku, Českej republike a Poľsku.
6. K čl. 13 – vzdanie sa uplatnenia zásady špeciality je v SR možné iba v prípade, ak osoba súhlasila s vydaním.
7. K čl. 24 – príloha k správe konštatuje, že Slovenská republika síce v plnom rozsahu transponovala odsek 1, ale neprevzala do svojej úpravy text odseku 2.
8. K čl. 25 – Slovenská republika neupravila osobitne prevoz z tretieho štátu.
9. K čl. 28 – Slovenská republika neupravila otázku ďalšieho vydania a neprevzala čl. 28 ako celok.

Hodnotenie v rámci 4.kola vzájomných hodnotení:

Hodnotiaca misia navštívila Slovenskú republiku 11.-13. 11. 2008. a jej zistenia sú obsiahnuté v správe publikovanej pod číslom 7060/2/09 REV 2 CRIMORG 33 COPEN 43 EJN 19 EUROJUST 13. Hodnotiaca misia dospela k nasledovným odporúčaniam pre Slovenskú republiku:

ODPORÚČANIA PRE SLOVENSKÚ REPUBLIKU

VŠEOBECNÉ ODPORÚČANIA

Odporúčanie č. 1 – zvážiť jasnejšiu formuláciu vykonávacieho zákona (pozri bod 7.1.1).
Toto odporúčanie vychádza z nasledovných záverov:
„7.1.1. Vykonávací zákon vo všeobecnosti nepredstavuje vážnejšie problémy, pokiaľ ide o súlad s rámcovým rozhodnutím. Možno však pozorovať určité odchýlky: ide o ustanovenia o rozsahu úpravy EZR a niektoré normy rámcového rozhodnutia o osobitných otázkach, ktoré neboli transponované (napr. režim týkajúci sa žiadostí o súhlas s ďalším vydaním).
Tím odborníkov tiež poznamenáva, že vykonávací zákon v niektorých častiach (najmä v prvej časti o základných ustanoveniach) takmer doslovne reprodukuje znenie rámcového rozhodnutia, čo môže v niektorých prípadoch viesť k zmätkom. Hoci tím odborníkov uznáva snahu zákonodarcu dosiahnuť súlad s rámcovým rozhodnutím, domnieva sa, že vykonávací zákon by bol jasnejší, keby bol formulovaný ako záväzný iba pre slovenské orgány.“

Odporúčanie č. 2 – zvážiť vypracovanie ľahko použiteľnej (užívateľsky prístupnej) a komplexnej príručky pre sudcov a prokurátorov obsahujúcej osvedčené postupy (pozri 7.1.5).

Odporúčanie č. 3 – prijať opatrenia, aby sa zabezpečila dostupnosť informácií o Slovenskej republike v Atlase EZR (pozri bod 7.1.6)

Odporúčanie č. 4 – prijať opatrenia na ďalšiu propagáciu využívania Európskej justičnej siete v prípadoch EZR, napríklad poskytovaním informácií o sieti vrátane webovej stránky a nástrojov EJS právnikom v praxi (pozri bod 7.1.6).

Odporúčanie č. 5 – Ďalej podporovať medzi právnikmi využívanie Eurojustu ako prostriedku pri uľahčovaní výmeny informácií a poskytovaní pomoci pri riešení ťažkostí pri vydávaní aj vykonávaní EZR (pozri bod 7.1.7).

Odporúčanie č. 6 – zvážiť poskytnutie viacerých možností právnikom v praxi na zlepšenie ich jazykových zručností (pozri bod 7.1.8).

AKO VYDÁVAJÚCEMU ŠTÁTU (štátu pôvodu)

Odporúčanie č. 7 – zvážiť zjednodušenie postupu vydávania EZR v prípravnom konaní (pozri bod 7.2.1.1).
Závery hodnotenia konštatujú, že v prípravnom konaní môže prokurátor okresnej prokuratúry predložiť súdu návrh na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu iba so súhlasom nadriadenej krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry. Expertný tím sa domnieva, že táto dvojitá kontrola prispieva k dĺžke (predĺženiu) konania.

Odporúčanie č. 8 – zvážiť zavedenie osobitného ustanovenia o otázke primeranosti alebo vypracovať zoznam indikátorov, ktoré môžu právnici v praxi použiť ako základ pre hodnotenie primeranosti pri vydávaní EZR (bod 7.2.1.3).

AKO VYKONÁVAJÚCI ŠTÁT

Odporúčanie č. 9 – uviesť § 4 ods. 5 vykonávacieho zákona do súladu s rámcovým rozhodnutím (pozri bod 7.3.1.1)
7.3.1.1. Rozsah použitia EZR
Transpozícia článku 2 ods. 1 a 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia do slovenského právneho poriadku je otázna, keďže sa ukladajú dodatočné podmienky. Podľa vykonávacieho zákona sa EZR pri stíhaní aj odsúdení môže vykonať, ak bol vydaný pre trestný čin, pre ktorý sa môže podľa právneho poriadku „vykonávajúceho členského štátu“ uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej jeden rok, čo nie je v súlade s rámcovým rozhodnutím.

Odporúčanie č. 10 – zvážiť vypracovanie jasných ustanovení o lehotách pre doručovanie EZR (spĺňajúcich jazykové požiadavky)(pozri bod 7.3.1.2).
7.3.1.2. Lehota na doručenie EZR
Znenie § 17 ods. 4 písm. a) vykonávacieho zákona môže byť pre iné členské štáty mätúce. Podľa tohto ustanovenia vychádzajúceho z Európskeho dohovoru o vydávaní sa vyžiadaná osoba môže prepustiť, ak sa EZR spolu s prekladom do slovenčiny nedoručil vykonávajúcemu justičnému orgánu do 18 dní od zadržania. Odborníci však boli informovaní, že v praxi sa žiadna osoba neprepúšťa pred uplynutím lehoty 40 dní od zadržania, čo zodpovedá lehote podľa daného ustanovenia, podľa ktorého sa má súdu poskytnúť originál EZR spolu s príslušným prekladom do slovenčiny. Podľa názoru tímu odborníkov by sa tieto lehoty mali zjednotiť.

Odporúčanie č. 11 – zvážiť zmenu a doplnenie § 17 vykonávacieho zákona, pokiaľ ide o potrebu povinnej väzby v prípade trestných činov uvedených v zozname (pozri bod 7.3.1.3).

Odporúčanie č. 12 – odstrániť odkaz na „dôležité záujmy Slovenskej republiky“ z § 15 ods. 1 vykonávacieho zákona (pozri bod 7.3.1.4).

Odporúčanie č. 13 – zvážiť zmenu dôvodu odmietnutia založeného na teritorialite na nepovinný dôvod odmietnutia (pozri bod 7.3.1.5).

Odporúčanie č. 14 – Zahrnúť do vykonávacieho zákona osobitné ustanovenia o dodatočnom súhlase a súhlase s ďalším vydaním, aby sa dosiahol súlad s rámcovým rozhodnutím (pozri bod 7.3.1.7).

Odporúčanie č. 15 – zvážiť zaradenie osobitného ustanovenia o dočasnom odovzdaní vykonávacieho zákona v súlade s rámcovým rozhodnutím (pozri bod 7.3.1.8).

« 1.8 Východiská novej právnej úpravy a najdôležitejšie zmeny, ktoré prináša

Od 1.9.2010 nadobudne účinnosť zákon č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze, ktorý nahradí doteraz účinný zákon 403/2004 Z.z. v znení zákona 342/2007 Z.z. Doteraz platný a účinný zákon, ktorý bol historicky prvým transpozičným nástrojom rámcového rozhodnutia prijatého na základe zásady vzájomného uznávania, splnil svoju úlohu a hoci podobne ako samotné rámcového rozhodnutie neprinášal odpovede na všetky otázky praxe, rozhodovacou činnosťou justičných orgánov, ako aj metodickou činnosťou Ministerstva spravodlivosti SR a Generálnej prokuratúry SR boli mnohé otázky riešené tak, aby právna úprava bola funkčná a poskytovala dostatočný rámec pre spoluprácu s justičnými orgánmi členských štátov Európskej únie v oblasti vydávania osôb na trestné stíhanie, či výkon trestu. Jeho 6-ročné uplatňovanie v právnom systéme Slovenskej republiky (v konečnom dôsledku o jeho úspechu svedčí aj samotná hodnotiacia správa, či štatistické údaje) možno teda hodnotiť ako nadmieru úspešné (osobitne s prihliadnutím na minimum informácií, ktoré boli dostupné pri jeho tvorbe).

Už v čase prijatia zákona o EZR bolo zrejmé, že dôjde k jeho revízii po zozbieraní a analyzovaní poznatkov z praxe, ako aj po zohľadnení hodnotenia Komisie. Ministerstvo spravodlivosti SR, ako aj Generálna prokuratúra SR, priebežne sumarizovali a vyhodnocovali poznatky z aplikácie implementačného zákona, ako aj z postupov slovenských justičných orgánov i orgánov iných členských štátov. Zbierali poznatky z plenárnych zasadnutí Európskej justičnej siete, ako aj pracovnej skupiny COPEN v Rade EÚ, analyzovali hodnotenie Komisie, ako aj výsledky 4. kola vzájomných hodnotení.

Pôvodným zámerom bolo vypracovanie tzv. veľkej novely zákona č. 403/2004 Z.z., ktorej návrh bol predložený už v roku 2008. Z  vecných i iných dôvodov došlo k opakovaniu pripomienkového konania a napokon, krátko pred predložením textu návrhu novely zákona do ďalšieho pripomienkového konania Ministerstvo spravodlivosti SR prijalo záver, že sa vypracuje nový zákon o európskom zatýkacom rozkaze. Ten vychádza z veľkej časti z pôvodnej tzv. veľkej novely zákona, čo je jeho pozitívom (a ktorej podstatné časti mala k dispozícii aj hodnotiaca misia). Rovnako pozitívne možno hodnotiť aj zmenenú systematiku zákona, ktorý sa tak stal prehľadnejším a zrozumiteľnejším. Nový zákon tiež z väčšej časti reaguje na závery hodnotiacej misie i zistenia Komisie, v podstatnej miere zosúlaďuje slovenskú právnu úpravu s textom rámcového rozhodnutia a čiastočne ponúka riešenia niektorých otázok vyplývajúcich z nedostatočnej úpravy rámcového rozhodnutia.

K negatívam novej právnej úpravy patrí fakt, že oproti návrhu novely bola z nového zákona vypustená časť umožňujúca občanom Slovenskej republiky vykonať trest v SR ako alternatíva vydania do iného členského štátu, a to na základe zásady, že buď dôjde k splneniu podmienok pre výkon trestu odňatia slobody v plnom rozsahu, alebo bude osoba vydaná na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Napriek tomu, že vydávanie vlastných občanov je pozitivnym prínosom mechanizmu európskeho zatýkacieho rozkazu, neobmedzene k nemu pristupuje iba minimum členských štátov Európskej únie. V tomto smere sú občania Slovenskej republiky čiastočne znevýhodnení, pretože v súčasnosti neexistuje ani právna možnosť vykonať trest odňatia slobody uložený v inom členskom štáte na území Slovenskej republiky ako alternatívu realizácie europskeho zatýkacieho rozkazu. Naviac nie vo všetkých prípadoch postupy podľa medzinárodných zmlúv umožňujú po vydaní občana Slovenskej republiky na základe európskeho zatýkacieho rozkazu aj jeho návrat na výkon trestu do Slovenskej republiky.

Otvorenou zostáva otázka hodnotenia skutočnosti, že nový zákon je v porovnaní s doterajšou právnou úpravou podstatne podrobnejší, čo v oblasti spolupráce s inými štátmi nemusí byť výhodou, pretože právna úprava, i keď sa snaží o pokrytie známych problémov, spravidla neposkytuje dostatočnú pružnosť, aby mohla reagovať na možné problémy aplikačnej praxe. Na podporu textu však možno uviesť, že zákonodarca sa snažil pokryť skutočne maximum známych aplikačných problémov. Až praktické uplatňovanie novej právnej úpravy však ukáže, či bolo potrebné pristúpiť až k tak detailnej úprave niektorých ustanovení.

Vzhľadom na to, že rozhodnutie o zmene filozofie a nahradení doterajšej právnej úpravy úplne novým zákonom bolo v skutočnosti prijaté pomerne neskoro, táto skutočnosť ovplyvnila kvalitu a vzájomnú kompatibilitu jednotlivých ustanovení zákona. Už pred nadobudnutím účinnosti sa objavili potenciálne problémy, ktorých riešenie bude nutné hľadať nielen v praktickej, ale i legislatívnej rovine.

Hlavné okruhy zmien od 1.9. 2010 a niektoré identifikované problémy:

1. 1. Zákon odstraňuje rozpor medzi rámcovým rozhodnutím a doterajšou úpravou vo vzťahu ku skutkom, pre ktoré možno vydať európsky zatýkací rozkaz (táto úprava prihliadala na úpravu extradičného trestného činu v Trestnom poriadku) – podľa novej právnej úpravy bude vydanie na výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia podmienené už iba dĺžkou uloženého trestu odňatia slobody (doposiaľ sa vyžadovalo kumulatívne splnenie podmienok – európsky zatýkací rozkaz sa týkal skutku, pre ktorý možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 12 mesiacov a zároveň dĺžka už uloženého trestu musela byť najmenej 4 mesiace).
2. Zavádza sa možnosť akcesórneho (doplnkového vydania) – dôvodová správa konštatuje, že sa zavádza možnosť vydania a vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu aj vo vzťahu k trestným činom, resp. trestom, pre ktoré by inak z dôvodu výmery trestu alebo zvyšku trestu nebolo vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu alebo jeho vykonanie podľa tohto zákona prípustné.

   Možnosť zahrnúť skutky, ktoré nespĺňajú podmienky § 4 odsek 1 až 5 zákona, do európskeho zatýkacieho rozkazu slovenského súdu, otvára niektoré otázky.. V súčasnosti totiž rámcové rozhodnutie doplnkové vydanie na rozdiel od tradičnej medzinárodnej zmluvnej úpravy (najmä Európsky dohovor o vydávaní – ozn. č. 549/1992 Zb.) neupravuje a členské štáty spravidla túto otázku nemajú legislatívne vyriešenú. Hoci nový prístup je zaujímavý z hľadiska budúcnosti, v súčasnosti nemožno vylúčiť situáciu, že výkon takéhoto európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo jeho časti (t.j. ak sa žiada osoba aj vo vzťahu k trestným činom, resp. trestom, pre ktoré by inak z dôvodu výmery trestu alebo zvyšku trestu nebolo vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa tohto zákona nebolo prípustné), bude z tohto dôvodu odmietnutý. Zároveň je potrebné podotknúť, že tento problém by mal byť ojedinelý.

3. Upravujú sa podmienky, za ktorých súd európsky zatýkací rozkaz nevydá - podľa § 5 odsek 3 zákona „Súd európsky zatýkací rozkaz nevydá, ak je pred jeho vydaním zrejmé, že by vyžiadaním z cudziny bola osobe, o ktorej vydanie ide, spôsobená ujma neprimeraná významu trestného konania alebo následkom trestného činu.“

   Uvedené ustanovenie čiastočne reaguje na otázku primeranosti pri vydávaní európskeho zatýkacieho rozkazu skúmanú v kontexte Európskej únie. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza: „Upravuje sa kedy súd európsky zatýkací rozkaz napriek splneniu podmienky podľa odseku 1 nevydá. Ustanovenie je inšpirované § 492 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Aj keď je ustanovenie formulované ako zákaz, nemá charakter absolútnej prekážky. Preto aj vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu napriek existencií týchto skutočností ho nerobí neplatným. Je to tak aj z dôvodu, že tieto skutočnosti sú otázkou subjektívneho posúdenia sudcu, nie objektívnych faktov. Zavádza sa tým prvok posudzovania primeranosti vo vzťahu k vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu.”

   Ako uvádza dôvodová správa, ide o čiastočne prevzatý text ustanovenia § 492 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku. Dôvodová správa obsahuje text komentára z publikácie “Trestný poriadok – stručný komentár” Štefana Mihálika a kol. Bude však zaujímavé v praxi sledovať uplatňovanie tohto textu, ktorý zakazuje vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu, ak nastali uvedené okolnosti, ktoré závisia od subjektívneho posúdenia justičného orgánu (bez ohľadu na to, čo uvádza dôvodová správa). Na druhej strane je objektívnym faktom, že proti vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu nemožno podať opravný prostriedok, t.j. aj v prípade, ak by bol európsky zatýkací rozkaz vydaný, hoci existovali dôvody pre jeho nevydanie, nemožno zvrátiť jeho vydanie. V konkrétnom prípade by potom bolo možné snáď využiť len iné prostriedky nápravy, ktoré existujú v právnom poriadku Slovenskej republiky. Nemožno tiež vylúčiť, že nesúlad faktického stavu s týmto ustanovením (vydaný EZR, hoci mohli byť dané dôvody tu uvedené), bude namietaný pri výkone európskeho zatýkacieho rozkazu v inom členskom štáte.

4. Upravujú sa podmienky straty platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu (§6), odovzdanie vydanej osoby súdu (§8) – ide o úpravu inšpirovanú Trestným poriadkom, pričom zákon upravuje vybrané otázky, na riešenie ktorých sa doposiaľ subsidiárne používal Trestný poriadok.
5. Odstraňuje sa fakultatívna a obligatórna väzba a zavádza sa predbežná a vydávacia väzba – ide o najvýznamnejšiu obsahovú zmenu, ktorú prináša nová právna úprava. Ako bolo uvedené vyššie, rámcové rozhodnutie neobsahovalo predbežnú väzbu, ktorá existovala v extradičnom konaní a preto bola prijatá právna úprava väzby v podobe, v akej ju obsahoval zákon účinný do 31.8.2010. Po vyhodnotení fungovania zákona, ako aj poznatkov z iných členských štátov Európskej únie a zohľadneniu výsledkov vzájomných hodnotení, došlo k novej úprave väzby, ktorá je výrazne inšpirovaná úpravou väzby v extradičnom konaní nachádzajúcou sa v Trestnom poriadku.
6. Dôvody odmietnutia sa delia na fakultatívne a obligatórne (doposiaľ bola prevažná väčšina dôvodov odmietnutia prevzatá v obligatórnej forme) – reaguje sa na potreby praxe, čiastočne i hodnotenie Komisie a výsledky 4. Kola vzájomných hodnotení – v tomto smere možno osobitne poukázať na zmenu obligatórneho dôvodu odmietnutia na fakultatívny v prípade, ak bol európsky zatýkací rozkaz vydaný pre skutok čiastočne alebo úplne spáchaný na území Slovenskej republiky. Tento dôvod odmietnutia sa v obligatórnej forme ukázal ako neopodstatnený a neprimeraný.
7. Čl. 24 (dočasné odovzdanie) a 28 (vydanie do iného členského štátu a tretieho štátu) rámcového rozhodnutia boli transponované do textu zákona – k transpozičnému deficitu uvedených ustanovení došlo čiastočne omylom a čiastočne z dôvodu nejasnosti samotného textu rámcového rozhodnutia. Na základe vlastných poznatkov, hodnotení Komisie i výsledkov 4. kola vzájomných hodnotení preto nová právna úprava odstraňuje existujúci transpozičný deficit a zosúlaďuje právnu úpravu Slovenskej republiky s textom rámcového rozhodnutia.
8. Boli doplnené, prípadne upravené niektoré definičné ustanovenia – „členský štát“, „trest odňatia slobody“ (definícia zahŕňa aj ochranné opatrenie), „ostatné písomnosti“, „rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu“, „rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu“ a pod. V súvislosti s pojmologickým rozčlenením rozhodnutia o výkone a rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu sa významne prejavuje skutočnosť, že text zákona nie je dostatočne zosúladený. Dôvodová správa neobsahuje zdôvodnenie zavedenia takéhoto rozčlenenia. Zákon nedáva odpoveď na otázku, či a z akého dôvodu by súd mal rozhodovať dvoma výrokmi o výkone aj o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu.

   V prípade, ak neexistujú dôvody pre odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu, súd rozhodoval jedným výrokom, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná (ustálená prax podľa doterajšej úpravy) – pritom toto rozhodnutie obsahovalo tak rozhodnutie o výkone (či sa vykoná), ako aj vykonaní (že sa vykoná) európskeho zatýkacieho rozkazu. Zámer zákonodarcu rozlíšiť špecifické situácie na základe zavedenia členenia rozhodnutí o výkone a vykonaní európskeho zatýkacieho rozkzau nie je použiteľný na všetky prípady rovnako. Nedostatočné odôvodnenie zavedenia novej definície a nedostatočné zosúladenie jednotlivých ustanovení však do právnej úpravy zaviedlo nejasnosť, ktorú bude potrebné odstrániť (napríklad v § 21 zákona text nie je prispôsobený novej terminológii).

9. Podrobnejšie sa ustanovujú podmienky vydania s výhradou – dôvodová správa k ustanoveniu § 9 (výňatok) uvádza:
   „Ustanovenie reaguje na možné praktické situácie, keď vykonávajúci štát vydá osobu s výhradou. Výhrade v zásade možno vyhovieť, ak to nie je v rozpore so základnými záujmami Slovenskej republiky. V odseku 2 sa rieši špecifická situácia, keď vykonávajúci štát žiada o návrat osoby (občana alebo osoby s trvalým pobytom na jeho území) na výkon trestu po ukončení trestného konania v Slovenskej republike podľa medzinárodnej zmluvy. V takomto prípade o  poskytnutí záruky rozhodne súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz. Súd môže poskytnúť záruku len v rozsahu, ako mu to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Pre odovzdanie odsúdeného sa podľa súčasného právneho stavu vyžaduje existencia medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a daným členským štátom. Ak sú splnené podmienky odovzdania odsúdeného podľa použiteľnej medzinárodnej zmluvy, ministerstvo spravodlivosti nemôže odmietnuť súhlas s odovzdaním osoby. Súhlas súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol (§ 523 ods. 2 Trestného poriadku) sa nevyžaduje. Stanovuje sa, že súd po uložení trestu podá návrh ministerstvu spravodlivosti podľa § 523 ods. 2 Trestného poriadku.”

   Snaha zákonodarcu upraviť otázku vydania s výhradou podrobnejšie je pozitívnym prvkom. Spôsob, ktorý zvolil, však oproti doterajšej praxi výrazne formalizuje doterajší postup, keď záruka vrátenia osoby bola poskytovaná písomným vyjadrením sudcu, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz. Keďže zákonodarca uvádza, že súd „o poskytnutí záruky rozhodne súd“, pričom zákon nestanovuje spôsob ani formu rozhodnutia, možno predpokladať, že rozhodnutie o poskytnutí záruky sa bude realizovať neformálne opatrením, avšak odpoveď na túto otázku poskytne až aplikácia zákona. Zákon zároveň ukladá sudcovi povinnosť poskytnúť záruku v rozsahu, ako mu to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Vychádzajúc z doterajších praktických poznatkov môže táto formulácia viesť k významným komplikáciám pri poskytovaní záruk pri vydaní s výhradou (osobitne v prípravnom konaní).

10. Nová právna úprava v porovnaní s doterajšou právnou úpravou 10. obmedzuje možnosť zaistenia veci pochádzajúcej z trestného činu len na veci, ktoré súvisia s trestným činom, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz. Doposiaľ bolo možné zaistiť vec, ktorú vyžiadaná osoba získala v dôsledku trestného činu. Vo formulári európskeho zatýkacieho rozkazu však takéto obmedzenie nie je uvedené.

Nezapracované hodnotenia Komisie a 4. Kola vzájomných hodnotení:

1. Zákon nezaviedol lehoty pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Vychádzajúc z praktických skúseností s uplatňovaním zákona o európskom zatýkacom rozkaze nevznikla potreba takejto legislatívnej úpravy, v rámci 4. Kola vzájomných hodnotení neexistencia lehoty nebola predmentom odporúčaní.
2. Európsky zatýkací rozkaz vydáva súd, v prípravnom konaní na návrh prokurátora. V prípravnom konaní podaniu návrhu prokurátora na súd predchádza interný schvaľovací postup v rámci prokuratúry. Príslušný prokurátor musí pred podaním návrhu získať súhlas Generálnej prokuratúry SR. Ten žiada príslušný okresný prokurátor prostredníctvom krajskej prokuratúry. V naliehavých prípadoch môže GP SR udeliť okresnému prokurátorovi predbežný súhlas na základe priamej konzultácie. Tento postup bol kritizovaný hodnotiacou komisiou, avšak je potrebné konštatovať, že daný postup nevyplýva zo zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Vyhodnotenie postupu a prípadných zmien je v kompetencii orgánov prokuratúry (predovšetkým Generálnej prokuratúry SR). Tento postup doposiaľ nebol zmenený ani zjednodušený.
3. Odporúčania č. 10 a 12 neboli zrealizované. Zavedením predbežnej a vydávacej väzby by však mali byť lehoty (18,40 dní) zrozumiteľné aj pre partnerské justičné orgány. K odstráneniu odkazu na dôležité záujmy SR nedošlo, zákon ho obsahuje.
4. Príručka (viď časť vzdelávanie a praktické pomôcky) – vypracovanie osobitnej príručky sa nejaví v danom štádiu potrebné.
5. Za pomerne vážnu je potrebné považovať skutočnosť, že ani v čase prípravy tejto analýzy neboli dostupné informácie o Slovenskej republike v Atlase EZR. Je však potrebné konštatovať, že tieto informácie v minulosti Slovenská republika poskytla sekretariátu Európskej justičnej siete. Napriek tomu, že s ich prenesením na stránku Európskej justičnej siete boli problémy, stav, keď Atlas EZR neobsahuje žiadne údaje o Slovenskej republike, je ťažko akceptovateľný.

« 1.9 Vzdelávanie a praktické pomôcky"

Od prijatia zákona č. 403/2004 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze bola v Slovenskej republike venovaná významná pozornosť oblasti vzdelávania vo vzťahu k tomuto právnemu inštitútu. Vo vzťahu k prokurátorom sa organizovali vzdelávacie aktivity predovšetkým zo strany Medzinárodného odboru Generálnej prokuratúry SR. Vo vzťahu k súdom organizovali semináre a workshopy Ministerstvo spravodlivosti SR, ako aj krajské súdy, ktoré túto tému zahrnuli do svojich vzdelávacích podujatí pre sudcov okresných súdov a krajského súdu príslušného kraja. Tieto aktivity existovali aj neskôr, keď bola vytvorená Justičná akadémia, ktorá sa od počiatku venuje v rámci organizovaných podujatí aj organizácii seminárov a workshopov na tému európskeho zatýkacieho rozkazu.

Generálna prokuratúra SR v súvislosti s novou právnou úpravou realizuje vzdelávacie podujatia pre prokurátorov všetkých stupňov prokuratúry v predstihu. Ďalšie semináre sú zaradené do plánu vzdelávacích aktivít Justičnej akadémie.

Európsky zatýkací rozkaz je tiež súčasťou prípravného vzdelávania justičných čakateľov a právnych čakateľov prokuratúry, ako aj advokátskych koncipientov.

Nevyhnutnou súčasťou úspešného fungovania európskeho zatýkacieho rozkazu sú aj rôzne pomôcky, prípadne orgány, ktoré uľahčujú jeho vykonávanie. Možno spomenúť kontaktné body Európskej justičnej siete (v minulosti napríklad kontaktný bod SR v Európskej justičnej sieti vystúpil aj v rámci panelovej diskusie na jednom z plenárnych zasadnutí, kde bola predstavená slovenská právna úprava, ako aj praktické problémy a ich riešenia), či Eurojust, ktoré uľahčujú realizáciu európskeho zatýkacieho rozkazu z pohľadu Slovenskej republiky ako štátu pôvodu i ako vykonávajúceho štátu.

Praktickými pomôckami pre sudcov i prokurátorov sú predovšetkým:

1. Príručka ako vydať európsky zatýkací rozkaz (http://www.justice.gov.sk/dwn/l7/jstv/jstv_vEUzr.pdf) – nedostatkom slovenskej verzie je jej preklad, ktorý nepoužíva pojmológiu totožnú so slovenskou právnou úpravou, avšak preklad je podstatne kvalitnejší ako v prípade prekladu rámcového rozhodnutia a je použiteľný na účel, na ktorý bol vytvorený. Príručka okrem usmernení k vydaniu samotného európskeho zatýkacieho rozkazu vysvetľuje niektoré osobitné otázky a inštitúty obsiahnuté v európskom zatýkacom rozkaze, obsahuje tiež časové výnimky uplatnené jednotlivými štátmi k uplatňovaniu európskeho zatýkacieho rozkazu, informácie o rozhodnutiach ústavných súdov a ďalšie užitočné informácie.
2. Atlas pre európsky zatýkací rozkaz (http://www.ejn-crimjust.europa.eu/EAW_atlas.aspx) – umožňuje vyhľadať príslušný vykonávajúci justičný orgán, ktorému sa má zaslať európsky zatýkací rozkaz, obsahuje informáciu o lehotách a jazykových požiadavkách
3. Elektronický formulár na vyplnenie európskeho zatýkacieho rozkazu aj v slovenskom jazyku (http://www.ejn-crimjust.europa.eu/eawwizard.aspx) - umožňuje v jednotlivých krokoch po častiach vyplniť európsky zatýkací rozkaz. Obsahuje tiež vysvetlivky.

   3. Problémom slovenskej verzie formulára uverejneného na stránke Európskej justičnej siete je však skutočnosť, že nezodpovedá oficiálnemu formuláru, ktorý je súčasťou slovenského implementačného zákona. Podľa § 10 odsek 2 zákona č. 403/2004 Z.z. v platnom znení „Európsky zatýkací rozkaz sa vystaví na tlačive podľa vzoru uvedeného v prílohe číslo 1a musí obsahovať náležitosti, ktoré sú v ňom uvedené, vrátane kategórie trestného činu.“. Zákon č. 154/2010 Z.z. v § 5 odsek 4 uvádza: „Európsky zatýkací rozkaz sa vyhotovuje na formulári, ktorého vzor sa uvádza v prílohe č. 1.“.

4. Databáza k zásade špeciality
– Ministerstvo spravodlivosti SR vedie elektronickú databázu obsahujúcu údaje o uplatnení zásady špeciality, ktorá je prostredníctvom intranetu prístupná sudcom. Nie je však priamo prístupná orgánom činným v trestnom konaní.