• 5. Analýza rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii
  • 5.1 Úvod
  • 5.2 Predmet a obsah právnej úpravy
  • 5.3 Ustanovenia priamo súvisiace so Schengenskou úpravou
  • 5.4 Nedostatky prekladu
  • 5.5 Kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia
  • 5.6 Právna úprava v Slovenskej republike

« 5.1 Úvod

Rámcové rozhodnutie bolo vypracované na základe návrhu Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva. Medzi pôvodným návrhom a konečnou verziou, ktorá bola prijatá, sú značné rozdiely. Prijaté rámcové rozhodnutie bolo predmetom zložitých rokovaní a až do záverečnej fázy nebolo jasné, či dokument bude prijatý. Výnimočným riešením je možnosť odkladu preberania odsúdených občanov Poľskej republiky najviac na 5 rokov. Ide skutočne o riešenie, ktoré v tejto oblasti pred prijatím rámcového rozhodnutia bolo ťažko predstaviteľné, avšak bez jeho akceptovania by pravdepodobne k akceptovaniu tohto rámcového rozhodnutia nedošlo. Je potrebné pripomenúť, že výnimku obsahuje aj Rámcové rozhodnutie o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré umožnilo Rakúskej republike na obmedzené obdobie nevydávať vlastných občanov, avšak išlo iba o výnimku z jedného prvku celého mechanizmu z ústavných dôvodov. V tomto prípade ide o systematickú možnosť vylúčenia postupu podľa rámcového rozhodnutia jedným členským štátom ako štátom vykonávajúcim na určené časové obdobie.

Aj v prípade výkonov rozhodnutí, ktorými boli uložené tresty odňatia slobody alebo iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, boli hlavným programovým dokumentom závery Európskej rady v Tampere z 15. a 16.10.1999. Závery Európskej rady totiž zo zásady vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov urobili základný medzník justičnej spolupráce v rámci Európskej únie. Závery boli rozpracované v programe opatrení, ktorý prijala Rada EÚ 29.11.2000. Tento dokument obsahoval výzvu na zhodnotenie potreby moderných mechanizmov na vzájomné uznávanie konečných rozhodnutí v tejto oblasti (opatrenie číslo 14) a na rozšírené uplatňovanie zásady odovzdávania odsúdených osôb aj na osoby s pobytom v niektorom členskom štáte (opatrenie číslo 16). Tieto skutočnosti sú uvedené i v preambule rámcového rozhodnutia.

Východiskovým bodom pre túto oblasť bol predovšetkým Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (ozn. č. 553/1992 Zb.), ktorý bol prijatý v rámci Rady Európy. Zmluvnými štátmi tohto dohovoru sú všetky členské štáty Európskej únie. Podľa tohto dohovoru sa odovzdávanie odsúdených osôb realizovalo pri splnení podmienky súhlasu odsúdenej osoby, odsudzujúceho a vykonávajúceho štátu. Nadstavbou tohto dohovoru je Dodatkový protokol z 18. decembra 1997, ktorý umožňuje za určitých podmienok odovzdanie odsúdeného aj bez jeho súhlasu. Kým dôvodom prijatia dohovoru bola resocializácia odsúdenej osoby, dôvody prijatia protokolu súviseli predovšetkým s problémom nevydávania vlastných občanov a potreby riešenia tohto problému. Nerešpektovanie súhlasu, hoci bez povinnosti prevziať odsúdeného na výkon trestu, bolo problematickým princípom, kvôli ktorému viaceré štáty protokol neratifikovali (Slovenská republika predovšetkým z týchto dôvodov nie je zmluvnou stranou dohovoru). Preberanie osôb na výkon trestu bez ich súhlasu bolo aj jednou z kľúčových tém rokovaní o rámcovom rozhodnutí, na ktorú mali členské štáty významne odlišné pohľady. Slovenská republika patrila ku skupine štátov, ktorá mala výhrady voči preberaniu odsúdených bez ich súhlasu.

V rámci rokovaní o tomto právnom nástroji došlo aj k novelizácii Rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze. Keďže prax ukázala, že články 4 odsek 6 a 5 odsek 3 citovaného rámcového rozhodnutia boli predmetom rôzneho výkladu a aplikácie, bolo nevyhnutné v tomto rámcovom rozhodnutí hľadať potrebné riešenia. Osobitne v tejto časti bola Slovenská republika v rokovaniach úspešná, keď sa podarilo (aspoň) do textu preambuly zaradiť možnosť preskúmavania obojstrannej trestnosti (viac v časti II. Predmet a obsah právnej úpravy).

« 5.2 Predmet a obsah právnej úpravy

Podľa článku 3 rámcového rozhodnutia je jeho účelom vytvoriť, pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest, pričom sa toto rámcové rozhodnutie uplatňuje v prípade, ak sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte. Vzťahuje sa na rozsudky a nimi uložené tresty odňatia slobody alebo opatrenia, ktorými bola pozbavená osobná sloboda. Podľa definičných ustanovení je rozsudkom „konečné rozhodnutie alebo súdny príkaz štátu pôvodu, ktorým sa fyzickej osobe ukladá trest.“ Trest je definovaný ako „akýkoľvek trest odňatia slobody alebo akékoľvek opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené na určitý alebo neurčitý čas za trestný čin na základe trestného konania.“ Ak boli popri takto definovanom treste aj iné tresty, ktoré ešte neboli vykonané, možno rozsudok zaslať, avšak ich uznávanie a výkon sa realizuje na základe iných nástrojov, ktoré možno vo vzťahoch medzi členskými štátmi použiť.
Rámcové rozhodnutie určuje povinnosť členského štátu oznámiť orgány príslušné pre postup podľa tohto rámcového rozhodnutia Generálnemu sekretariátu Rady.

V rámcovom rozhodnutí boli ďalej upravené kritériá, ktoré musia byť splnené pre zaslanie rozsudku a osvedčenia. Ak sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu alebo vo vykonávajúcom štáte a súhlasí s odovzdaním (ak sa tento súhlas vyžaduje), možno rozsudok zaslať:

1. členskému štátu, ktorého je osoba občanom a súčasne v ňom žije (keďže členské štáty neboli schopné nájsť kompromis na začlenenie definície štátu, v ktorom odsúdená osoba žije, kritériá pre určenie takéhoto štátu naznačili v preambule tak, že ide o miesto, s ktorým je osoba viazaná na základe obvyklého pobytu a prvkami, akými sú rodinné, sociálne alebo pracovné väzby,
2. členskému štátu, ktorého je osoba občanom, ale nie je členským štátom, v ktorom žije a do ktorého bude odsúdená osoba vyhostená po prepustení z výkonu trestu na základe vyhostenia alebo príkazu na vyhostenie zahrnutého do rozsudku alebo do rozhodnutia justičného alebo správneho orgánu alebo akéhokoľvek iného opatrenia vyplývajúceho z rozsudku, alebo
3. inému členskému štátu okrem členského štátu uvedeného v bodoch a) alebo b), ak príslušný orgán tohto štátu súhlasí so zaslaním rozsudku a osvedčenia; v týchto prípadoch je však povinná konzultácia s vykonávajúcim štátom, ktorý prichádza do úvahy a tento štát je povinný oznámiť, či súhlasí so zaslaním rozsudku. Vo vymedzených prípadoch môžu štáty urobiť vyhlásenie, že vo vzťahu ku štátom, ktoré urobili rovnaké vyhlásenie, nevyžadujú predchádzajúci súhlas vykonávajúceho štátu.

V situáciách uvedených v bode a) a b) sa môžu viesť konzultácie, pričom vykonávajúci štát môže predložiť odôvodnené stanovisko, že výkon trestu vo vykonávajúcom štáte by neslúžil na účely uľahčenia sociálnej nápravy a úspešného zaradenia odsúdenej osoby do spoločnosti. Štát pôvodu ho môže zvážiť a ak sa s ním stotožní, môže vziať osvedčenie s rozsudkom späť. Takéto stanovisko môže vykonávajúci štát poskytnúť aj vtedy, ak ku konzultácii nedošlo.

O zaslanie rozsudku môže požiadať z vlastného podnetu aj vykonávajúci štát a takéto oprávnenie má aj odsúdená osoba. V označených prípadoch však štát pôvodu nie je viazaný povinnosťou zaslať rozsudok spolu s osvedčením.
Otázka resocializácie sa má skúmať vždy predtým, ako sa zašle rozsudok s osvedčením.

Rámcové rozhodnutie zavádza priamy styk medzi príslušnými orgánmi štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, pričom originály písomností sa zasielajú vykonávajúcemu štátu, ak o to požiada. Rozsudok spolu s osvedčením nemožno zaslať súčasne viacerým štátom. Podobne ako v ostatných prípadoch možno na určenie príslušného orgánu využiť všetky dostupné opatrenia, vrátane zisťovania cez kontaktné body Európskej justičnej siete. Rámcové rozhodnutie tiež stanovuje povinnosť orgánu, ktorému bol zaslaný rozsudok s osvedčením a nie je príslušný na jeho uznanie a výkon, zaslať z úradnej moci tieto písomnosti príslušnému orgánu a informovať o tom štát pôvodu.

Súhlas odsúdenej osoby bol v rámci rokovaní o rámcovom rozhodnutí jednou z kľúčových tém. Napokon bolo prijaté riešenie obsiahnuté v článku 6, ktoré pozostáva z vyjadreného princípu, že rozsudok s osvedčením možno zaslať vykonávajúcemu štátu na účely jeho uznania a výkonu trestu iba so súhlasom odsúdenej osoby v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom štátu pôvodu. Zároveň však rámcové rozhodnutie ustanovuje rozsiahle výnimky z tohto princípu a stanovuje, že súhlas odsúdenej osoby sa nevyžaduje, ak sa rozsudok s osvedčením zasiela:

1. členskému štátu, ktorého je odsúdená osoba občanom a zároveň v ňom žije,
2. členskému štátu, do ktorého bude odsúdená osoba vyhostená po prepustení z výkonu trestu na základe príkazu na vyhostenie zahrnutého do rozsudku alebo justičného alebo správneho rozhodnutia, alebo akéhokoľvek iného opatrenia nadväzujúceho na rozsudok,
3. členskému štátu, do ktorého odsúdená osoba ušla alebo sa inak vrátila vzhľadom na trestné konanie vedené proti nej v štáte pôvodu alebo po odsúdení v tomto štáte pôvodu.

Ak sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu, poskytne sa jej možnosť ústne alebo písomne vyjadriť svoje stanovisko. Ak to štát pôvodu považuje za potrebné z hľadiska veku odsúdenej osoby, psychického alebo duševného stavu, poskytne sa táto možnosť jej právnemu zástupcovi. Rámcové rozhodnutie stanovuje, že pri prijímaní rozhodnutia o zaslaní rozsudku spolu s osvedčením sa zohľadní vyjadrenie odsúdenej osoby. Štát pôvodu je tiež povinný oznámiť odsúdenej osobe v jazyku, ktorému rozumie, že rozhodol o zaslaní rozsudku s osvedčením, a to prostredníctvom formulára, ktorý bol na tento účel vytvorený a ktorý je prílohou k rámcovému rozhodnutiu. Prípady uvedené v bode a) sa nevzťahujú na situácie, keď je štátom pôvodu alebo vykonávajúcim štátom Poľská republika a rozsudok vydaný pred uplynutím piatich rokov od 5.12. 2011, ak Poľská republika nevyhlási, že túto výnimku už nebude uplatňovať.

Ďalšou dôležitou otázkou je odstránenie preskúmavania obojstrannej trestnosti pri skutkoch, za ktoré možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky. Avšak v prípade tohto rámcového rozhodnutia bolo dosiahnuté, že nepreskúmavanie obojstrannej trestnosti možno vylúčiť vyhlásením, ktoré sa uverejní v Úradnom vestníku EÚ.

Mechanizmus uznania a výkonu rozsudku je taký, že ak nie sú splnené dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia, príslušný orgán vykonávajúci štát uzná rozsudok a bezodkladne príjme opatrenia na výkon trestu. Ak je dĺžka trvania trestu nezlučiteľná s právnym poriadkom vykonávajúceho štátu, môže príslušný orgán tohto štátu rozhodnúť o premene trestu, ak je uložený trest prísnejší, ako je maximálna trestná sadzba stanovená pre podobné trestné činy podľa vnútroštátneho právneho poriadku vykonávajúceho štátu. Nemôže však znížiť trest pod hranicu maximálnej trestnej sadzby, ktorý umožňuje uložiť jeho právny poriadok za podobný trestný čin. Okrem tohto prípadu rieši rámcové rozhodnutie aj situácie, keď druh trestu je nezlučiteľný s právnym poriadkom vykonávajúceho štátu z hľadiska jeho povahy. V týchto prípadoch môže dôjsť k premene trestu alebo opatreniu, ktoré možno uložiť za podobné trestné činy podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu. Musí však ísť o trest čo najviac zodpovedajúci pôvodne uloženému trestu. Uložený trest nemožno nahradiť peňažným trestom.

Premenený trest nemôže byť prísnejší z hľadiska druhu alebo dĺžky, ako trest uložený v štáte pôvodu.

Dôvody odmietnutia sú koncipované ako fakultatívne. Rámcové rozhodnutie umožňuje odmietnuť uznať rozhodnutie alebo vykonať trest:

1. z dôvodu neúplného osvedčenia alebo osvedčenia, ktoré zjavne nezodpovedá rozsudku, ak nebolo doplnené ani opravené v primeranej lehote stanovenej vykonávajúcim orgánom;
2. ak nie sú splnené kritériá pre zaslanie rozsudku uvedené v článku 4 ods. 1;
3. ak by bol výkon trestu v rozpore so zásadou ne bis in idem;
4. v prípadoch, v ktorých nie je splnená podmienka obojstrannej trestnosti a možno ju skúmať (ide o také trestné činy, ktoré nemožno zaradiť do zoznamu kategórií trestných činov a nie sú trestným činom podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu, alebo ak členský štát urobil príslušné vyhlásenie, nie je splnená podmienka obojstrannej trestnosti (vrátane konaní, ktoré možno zaradiť pod niektorú z kategórií trestných činov). Vo vzťahu k daniam alebo poplatkom, clám a mene sa však vykonanie rozsudku nemôže odmietnuť z toho dôvodu, že právny poriadok vykonávajúceho štátu neupravuje rovnaký typ daní alebo ciel ani neobsahuje rovnaké ustanovenia týkajúce sa daní, poplatkov, ciel alebo meny ako právo štátu pôvodu;
5. z dôvodu premlčania výkonu trestu podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu, čo znemožňuje výkon trestu;
6. ak podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu existuje imunita, ktorá znemožňuje výkon trestu;
7. v prípadoch, v ktorých bol trest uložený osobe, ktorá podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu vzhľadom na svoj vek nemohla byť trestne zodpovedná za skutky, pre ktoré bol vydaný rozsudok;
8. z dôvodu, že v čase, keď bol príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu doručený rozsudok, bola dĺžka trestu, ktorý sa má ešte vykonať, kratšia ako šesť mesiacov;
9. ak bol rozsudok vynesený v neprítomnosti a neboli splnené podmienky vyžadované rámcovým rozhodnutím,
10. z dôvodu, že uložený trest zahŕňa opatrenie týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti alebo iné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré vykonávajúci štát nemôže bez ohľadu na článok 8 ods. 3 vykonať v súlade so svojím právnym systémom alebo svojím systémom zdravotnej starostlivosti;
11. z dôvodu teritoriality (ak sa rozsudok týka trestných činov, ktoré sa podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu považujú za spáchané celkom alebo z väčšej alebo podstatnej časti na jeho území alebo na mieste porovnateľnom s jeho územím).

Rámcové rozhodnutie pripúšťa aj čiastočné uznanie rozsudku a vykonanie trestu a stanovuje podmienky tohto postupu. Taktiež vymedzuje povinnosť rozhodnúť o uznaní a výkone trestu v čo najkratšom čase, pričom stanovuje aj lehoty pre konečné rozhodnutie o uznaní rozsudku a výkone trestu. Ak nie je daný dôvod pre odklad za podmienok stanovených rámcovým rozhodnutím, táto lehota je 90 dní od doručenia rozsudku a osvedčenia. Ak lehotu nemožno dodržať, rámcové rozhodnutie predpisuje povinnosť v týchto výnimočných prípadoch informovať príslušný orgán štátu pôvodu a uviesť dôvody omeškania spolu s odhadovaným časom potrebným na prijatie konečného rozhodnutia.

Rámcové rozhodnutie umožňuje v odôvodnených prípadoch späťvzatie osvedčenia z vykonávajúceho štátu.

Ak sa odsúdená osoba nachádza vo vykonávajúcom štáte, môže tento štát na žiadosť štátu pôvodu ešte pred doručením rozsudku a osvedčenia alebo pred rozhodnutím obmedziť osobnú slobodu osoby alebo prijať iné opatrenia na zabezpečenie jej prítomnosti do rozhodnutia o uznaní a výkone trestu. Toto obmedzenie osobnej slobody nemôže predĺžiť dĺžku trestu.

Ak sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu, odovzdá sa vykonávajúcemu štátu v čase dohodnutom príslušnými orgánmi dotknutých štátov, avšak najneskôr do 30 dní od konečného rozhodnutia o uznaní rozsudku a výkone trestu. Ak nastanú nepredvídané okolnosti, ktoré bránia realizácii odovzdania osoby v tejto lehote, príslušné orgány sa kontaktujú a k odovzdaniu dôjde po odpadnutí dôvodov, ktoré tvorili prekážku odovzdania osoby. Následne dôjde k dohode o novom termíne s tým, že odovzdanie sa musí uskutočniť do 10 dní od dohodnutého nového dátumu.

Rámcové rozhodnutie upravuje i podmienky prevozu osoby a definuje zásadu špeciality.
Výkon trestu sa riadi právnym poriadkom vykonávajúceho štátu. Amnestiu alebo milosť môže udeliť tak štát pôvodu, ako aj vykonávajúci štát. Rámcové rozhodnutie stanovuje tiež povinnosť započítania obdobia už realizovaného pozbavenia osobnej slobody. Štát pôvodu môže požiadať o zaslanie ustanovení o predčasnom alebo podmienečnom prepustení. Štát pôvodu môže súhlasiť s ich uplatnením, alebo vziať späť osvedčenie. Členské štáty môžu stanoviť, že pri rozhodnutí o predčasnom alebo podmienečnom prepustení sa zohľadnia aj ustanovenia právneho poriadku štátu pôvodu.

Rámcové rozhodnutie upravuje množstvo konzultačných a informačných povinností. Reguluje aj dôsledky odovzdania odsúdenej osoby, ktoré spočívajú v zákaze pokračovania výkonu trestu v štáte pôvodu, ak sa začalo s jeho výkonom vo vykonávajúcom štáte. Upravuje aj podmienky návratu práva vykonať trest v štáte pôvodu.

Jazykový režim ukladá povinnosť preložiť osvedčenie do úradného jazyka alebo niektorého z úradných jazykov vykonávajúceho štátu, pričom výnimky môžu byť upravené vyhlásením členských štátov. Na základe vyhlásenia možno požadovať aj preklady rozsudku. Možnosť uplatniť vyhlásenie sa vzťahuje na prípady, keď orgán vykonávajúceho štátu zistí bezodkladne po prijatí rozsudku a osvedčenia, že obsah osvedčenia nie je dostatočný na to, aby rozhodol o výkone trestu. V týchto prípadoch môže žiadať, aby sa k rozsudku alebo jeho podstatným častiam pripojil preklad do úradného jazyka alebo niektorého z úradných jazykov vykonávajúceho štátu alebo do jedného alebo viacerých iných úradných jazykov inštitúcií Únie. Mimoriadne dôležitou je tiež úprava o tom, že rozhodnutie o uznaní rozsudku a výkone trestu sa môže odložiť, kým štát pôvodu nezašle jeho preklad vykonávajúcemu štátu alebo ak sa vykonávajúci štát rozhodne preložiť rozsudok na vlastné náklady, kým sa nezabezpečí preklad.

Ďalšou veľmi podstatnou oblasťou úpravy je výkon trestov na základe ustanovení článku 4 odsek 6 a článku 5 odsek 3 Rámcového rozhodnutia Rady číslo 2002/584/SVV. Hoci rámcové rozhodnutie neupravuje podrobne podmienky, zakladá jeho primerané uplatnenie na situácie upravené v rámcovom rozhodnutí o európskom zatýkacom rozkaze. Slovenská republika patrila k tej skupine štátov, ktoré argumentáciou presvedčili partnerov o potrebe umožniť preskúmavať obojstrannú trestnosť aj v týchto prípadoch, čo je uvedené v bode 12 preambuly. Táto možnosť je daná v prípade, ak štát urobí vyhlásenie, že vyžaduje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti vo všetkých prípadoch. Kumulatívne musí byť splnená aj podmienka, že tento postup nesmeruje k odmietnutiu spolupráce, ale k zváženiu, či štát osobu vydá na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 odsek 6 rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze. Uvedené riešenie teda napomáha spolupráci medzi členskými štátmi osobitne v prípadoch, v ktorých by mohli existovať ťažkosti s výkonom trestu na území členského štátu pre skutok, ktorý by nebol trestným činom podľa jeho právneho poriadku, keďže v takomto prípade môže realizovať európsky zatýkací rozkaz a výkon trestu uloženého v inom členskom štáte tým nebude ohrozený.

Rámcové rozhodnutie upravuje aj otázku nákladov a vzťah rámcového rozhodnutia k medzinárodným zmluvám. Základnou zásadou je, že nie sú dotknuté vzťahy členských štátov a tretích štátov, avšak vo vzťahoch medzi členskými štátmi navzájom sa nahrádzajú od 5.12.2011 zodpovedajúce ustanovenia nasledujúcich dohovorov:

1. Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb (ozn. č. 553/1992 Zb.),
2. Dodatkového protokolu k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb z 18.12.1997 (Slovenská republika uvedený protokol neratifikovala),
3. Európskeho dohovoru o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov z 28. mája 1970 (Slovenská republika nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru),
4. Dohovoru medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestov z 13. novembra 1991 (Slovenská republika nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru),
5. hlavy III, kapitoly 5 Dohovoru z 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenský dohovor zo 14. júna 1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach.

Členské štáty však môžu medzi sebou uplatňovať dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo dojednania platné po 27.11. 2008, ak tieto umožňujú rozšíriť alebo prehĺbiť ciele tohto rámcového rozhodnutia a pomáhajú ďalšiemu zjednodušeniu alebo uľahčeniu postupov výkonu trestov. Členské štáty môžu po 5.12. 2008 uzatvárať nové dvojstranné dohody alebo mnohostranné dohody alebo dojednania, ak umožňujú rozšíriť alebo prehĺbiť ciele tohto rámcového rozhodnutia a pomáhajú ďalšiemu zjednodušeniu alebo uľahčeniu postupov výkonu trestov. Napokon mali členské štáty povinnosť do 5. marca 2009 oznámiť Rade a Komisii existujúce dohody a dojednania, ktoré chcú naďalej uplatňovať. V lehote 3 mesiacov od ich podpisu sú tiež povinné oznámiť všetky nové dohody a dojednania v tejto oblasti.

Rámcové rozhodnutie tiež stanovuje, že na žiadosti doručené pred 5.12. 2011 sa naďalej uplatnia doterajšie právne nástroje o odovzdávaní odsúdených osôb. Žiadosti doručené po tomto dátume sa riadia pravidlami prijatými členskými štátmi na základe tohto rámcového rozhodnutia. Obsahuje aj možnosť vyhlásenia, že v prípadoch, keď bol konečný rozsudok vydaný pred dátumom, ktorý určí, bude ako štát pôvodu a vykonávajúci štát uplatňovať existujúce právne nástroje o odovzdávaní odsúdených osôb uplatniteľné pred 5.12. 2011. Ak takéto vyhlásenie urobí, tieto nástroje sa uplatňujú vo všetkých ostatných členských štátoch bez ohľadu na to, či urobili takéto vyhlásenie. Dátum však nesmie byť neskorší ako 5.12. 2011.

Členské štáty sú povinné vykonať opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s ustanoveniami rámcového rozhodnutia do 5.12. 2011. členský štát, ktorý mal opakované ťažkosti s uplatňovaním článku 25 tohto rámcového rozhodnutia (t.j. prípady výkonu trestu nadväzujúceho na európsky zatýkací rozkaz), ktoré sa nevyriešili dvojstrannými konzultáciami, to oznámi Rade a Komisii. Komisia na základe prijatých informácií a akýchkoľvek ďalších informácií, ktoré má k dispozícii, vypracuje správu, ktorej prílohou budú podnety, ktoré môže pokladať za potrebné na účely odstránenia týchto ťažkostí.

Z predložených ustanovení je zrejmý posun v normotvorbe na úrovni Európskej únie. Kým v predchádzajúcich úpravách bola otázka prechodných ustanovení ponechaná na vnútroštátnu úpravu, toto rámcové rozhodnutie ich obsahuje. Precizujú sa aj niektoré ďalšie skutočnosti. Taktiež nahrádza ustanovenia medzinárodných zmlúv, ktoré uvádza, ku konkrétnemu dátumu.

V prípade tohto rámcového rozhodnutia je tiež potrebné poukázať na text preambuly, ktorá zavádza viaceré výkladové pravidlá, o ktorých nebolo možné dosiahnuť dohodu priamo v normatívnej časti textu rámcového rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že význam procesných práv v rámci Európskej únie odráža dôraz, ktorý Európska únia a jej členské štáty kladú na rešpektovanie základných práv a slobôd, nemožno v tomto kontexte opomenúť skutočnosť, že aj toto rámcové rozhodnutie bolo doplnené Rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní, a to v nasledovnom rozsahu:

Rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV sa mení a dopĺňa takto:
1. V článku 9 ods. 1 sa písmeno i) nahrádza takto:

podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v osvedčení uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve štátu pôvodu:

1. bola včas:
   • buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania, a
   • informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie, ak sa nezúčastní konania, alebo
2. vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval, alebo
3. po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:
   • výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok, alebo
   • nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty."

Uvedené zmeny sa premietli aj do textu osvedčenia.

« 5.3 Ustanovenia priamo súvisiace so schengenskou úpravou

Toto rámcové rozhodnutie, okrem iných medzinárodných zmlúv, nahrádza medzi členskými štátmi Európskej únie aj hlavu III, kapitolu 5 Dohovoru z 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenský dohovor zo 14. júna 1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach. Ide o nahradenie nasledovných ustanovení:

„KAPITOLA 5
PREVEDENIE VÝKONU ROZSUDKU

Článok 67

Pre zmluvné strany, ktoré pristúpili k dohovoru Rady Európy zo dňa 21. marca 1983 o vydávaní odsúdených osôb, platí nasledujúca úprava ako doplnok tohto dohovoru.

Článok 68

1. Zmluvná strana, na území ktorej bol štátny príslušník inej zmluvnej strany právoplatne odsúdený k odňatiu slobody alebo k inému opatreniu obmedzujúcemu jeho slobodu z dôvodov bezpečnosti a nápravy, môže v prípade, že sa dotyčná osoba vyhla výkonu trestu alebo jeho pokračovaniu alebo inému opatreniu útekom do vlastnej krajiny, podať žiadosť o prevedenie výkonu rozsudku tej zmluvnej strane, na území ktorej sa osoby vyhýbajúce sa výkonu trestu nachádzajú.

2. Žiadaná zmluvná strana môže na žiadosť žiadajúcej zmluvnej strany v dobe, kedy čaká na písomnosti zdôvodňujúce žiadosť o prevedenie výkonu trestu alebo iných opatrení alebo zostatku trestu alebo na rozhodnutia, ktoré v tejto súvislosti musia byť ešte prijaté, vziať odsúdenú osobu do väzby alebo urobiť iné opatrenia pre zaistenie jej prítomnosti na území žiadanej zmluvnej strany.
19/zv. 2 SK Úradný vestník Európskej únie 27

Článok 69

Prevedenie výkonu trestu podľa článku 68 nevyžaduje súhlas osoby, na ktorú je uvalený trest alebo disciplinárne opatrenia. Obdobne sa používajú ostatné ustanovenia Dohovoru Rady Európy o vydávaní odsúdených osôb zo dňa 21. marca 1983.“

Z predloženého textu (v súčasnosti je pre Slovenskú republiku záväzný) je zrejmé, že preklad do jazyka slovenského absolútne nezodpovedá potrebám praxe a vyžaduje revíziu. V porovnaní s inými jazykovými verziami vykazuje značné nedostatky obsahové i terminologické a v súčasnej podobe len ťažko spĺňa kritériá pre jasný a zrozumiteľný text právnej normy. Nesprávny a nepresný preklad sa objavuje vo všetkých troch článkoch upravujúcich problematiku odovzdávania odsúdených. Slovenská verzia oficiálneho prekladu nesprávne uvádza názov dohovoru (správny názov „Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb z 21.marca 1983), názov inštitútu „prevedenie výkonu trestu“ (správne „odovzdanie výkonu trestných rozsudkov), nesprávny je aj preklad článku 68 odsek 1. Vykazuje množstvo ďalších terminologických a obsahových nepresnosti (napríklad ide o pojmy „žiadajúci štát“ – správne „dožadujúci“, či „žiadaný štát“ – správne „dožiadaný“, „uvalený trest“ – správne „uložený“, a pod.).

« 5.4 Nedostatky prekladu

Vzhľadom na skutočnosť, že ide o jedno z novších rámcových rozhodnutí, možno konštatovať, že kvalita prekladu do slovenského jazyka je v porovnaní s prekladmi prvých rámcových rozhodnutí, ktorými sa zavádzala do oblasti justičnej spolupráce, na vyššej úrovni. Hoci sa v texte objavujú menšie nepresnosti, nemajú vplyv na zrozumiteľnosť textu. To však neplatí o preklade článku 9 odsek 1 písmeno e) rámcového rozhodnutia, ktorý má závažné obsahové nedostatky, pretože nezodpovedá iným jazykovým verziám. Tento nedostatok je o to závažnejší, že článok 9 odsek 1 rámcového rozhodnutia obsahuje dôvody odmietnutia uznania rozsudku a výkonu trestu. Slovenská jazyková verzia v článku 9 odsek 1 písmeno e) uvádza: „Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu, ak výkon trestu sa riadi právom vykonávajúceho štátu“. Keďže výkon trestu sa riadi vždy právnym poriadkom vykonávajúceho štátu, na základe slovenskej jazykovej verzie by slovenské orgány mohli odmietnuť uznanie rozsudku a vykonanie trestu vo všetkých prípadoch!

Anglická jazyková verzia v písmene e) dotknutého článku uvádza text: „(e) the enforcement of the sentence is statute-barred according to the law of the executing State“, ktorému zodpovedá slovenský preklad „výkon trestu je premlčaný podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu“.

« 5.5 Kľúčové nedostatky rámcového rozhodnutia

Rámcové rozhodnutie predstavuje výraznú zmenu v oblasti odovzdávania odsúdených, pričom v niektorých prípadoch sa tak bude diať bez súhlasu odsúdenej osoby (za odôvodnené možno považovať skutočne iba prípady, ak osoba ušla do iného štátu v úmysle vyhnúť sa výkonu trestu alebo ochranného opatrenia – i tento problém je však už dnes prekonateľný použitím európskeho zatýkacieho rozkazu), resp. v zásade s povinnosťou prevziať výkon trestu, ak nenastal niektorý z dôvodov odmietnutia. To je významný posun oproti súčasnosti, keď je systém postavený na dobrovoľnej spolupráci odsudzujúceho, vykonávajúceho štátu a odsúdenej osoby (s výnimkou ustanovení Schengenského vykonávacieho dohovoru, resp. Protokolu k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb).

Pokiaľ ide o vyhostenie občana EÚ, k takémuto postupu môže v súlade s legislatívou EÚ dochádzať iba vo výnimočných prípadoch. Bude preto zaujímavé sledovať, či toto ustanovenie bude v praxi často využívané, a to najmä vo vzťahu k rozhodnutiam o vyhostení vydaným správnymi orgánmi. V kladom prípade by to mohlo signalizovať nesprávne postupy pri vyhosťovaní občanov EÚ z členských štátov.

V súvislosti s týmto rámcovým rozhodnutím nemožno opomenúť názory jeho kritikov, že primárnym cieľom nie je resocializácia odsúdenej osoby v podmienkach, ktoré sú jej blízke a pre ňu vhodné tak, aby bol lepšie dosiahnutý účel trestu s prihliadnutím na individuálne pomery odsúdeného. Zdá sa, že primárnym cieľom bolo predovšetkým hľadanie riešenia problémov s preplnenými väznicami.

Podobný model, ktorý bol predložený Gréckom v Rade Európy, na tomto fóre neuspel.

« 5.6 Právna úprava v Slovenskej republike

Slovenská republika v súčasnosti realizuje odovzdávanie odsúdených osôb predovšetkým na základe Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb (ozn. č. 553/1992 Zb.) a niektorých ďalších dvojstranných a mnohostranných zmlúv. Nemožno tiež opomenúť právnu úpravu v Piatej časti Trestného poriadku. Osobitne je potrebné uviesť, že inštitút odovzdania odsúdeného možno podľa súčasnej právnej úpravy realizovať iba na základe zmluvnej vzájomnosti.

V Slovenskej republike neboli zaznamenané výraznejšie ťažkosti s uplatňovaním inštitútu odovzdávania odsúdených osôb tak v pozícii odsudzujúceho štátu, ako aj v pozícii vykonávajúceho štátu (v tejto oblasti sa v kontexte medzištátnej spolupráce používa odlišná terminológia ako v rámcových rozhodnutiach). Keďže súčasný systém je postavený na dobrovoľnosti, stáva sa, že odsúdený svoj súhlas odvolá, prípadne ho odvolá niektorý z dotknutých štátov.

V súvislosti s nadstavbou, ktorú predstavujú ustanovenia Schengenského vykonávacieho dohovoru, boli zaznamenané menšie ťažkosti s preukazovaním skutočnosti, že osoba opustila územie odsudzujúceho štátu s cieľom vyhnúť sa výkonu trestu, avšak tieto ťažkosti boli ojedinelé a v zásade ich možno prekonať uplatnením európskeho zatýkacieho rozkazu.

Keďže rámcové rozhodnutie bolo prijaté, je potrebné preskúmať, aké dopady to bude mať na zaužívané mechanizmy v Slovenskej republike. Za kľúčové je potrebné považovať to, že v rámci rokovaní Slovenská republika a ďalšie štáty uspeli v tom, aby existovala možnosť preskúmavania obojstrannej trestnosti a na tento účel je možné urobiť príslušné vyhlásenie. Výkon trestu osoby uložený v inom členskom štáte musí zodpovedať základným zásadám slovenského právneho poriadku. V tomto smere je tiež zaujímavé, že pri uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa konfiškácie alebo peňažných sankcií podobné ustanovenie neexistuje. Je však potrebné pripomenúť, že politická dohoda o týchto právnych nástrojoch bola reálne dosiahnutá pred vstupom veľkej skupiny nových členských štátov do EÚ a možnosť reálne ovplyvniť výsledok rokovaní o nich bola pre vtedajšie nové členské štáty minimálna. Napriek mnohým problematickým ustanoveniam možno rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV považovať z tohto pohľadu za úspešné. V tomto smere ho možno hodnotiť dokonca ako prelomové, pretože je prvým rámcovým rozhodnutím v tejto oblasti, kde boli postoje „nových“ členských štátov vnímané ako rovnocenné návrhom a postojom dovtedajších „starých“ členských štátov.

Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky sú kľúčové dva momenty:

1. možnosť vyhlásenia vo vzťahu k preskúmavaniu obojstrannej trestnosti,
2. možnosť preskúmavania obojstrannej trestnosti v prípade postupu podľa článku 5 odsek 3 a článku 4 odsek 6 rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze.

V oboch prípadoch vyvoláva právna úprava na úrovni Európskej únie otázky ústavného charakteru. Hoci (podľa názoru autora) dôsledky právnej úpravy na úrovni Európskej únie sú rovnocenné pre oblasť výkonu majetkových rozhodnutí a rozhodnutí upravujúcich výkon trestu odňatia slobody, účinky takýchto rozhodnutí sú do istej miery závažnejšie práve pri rozhodnutiach týkajúcich sa výkonu trestu. V každom prípade je ťažko predstaviteľné, aby v slovenských väzniciach vykonávala trest odňatia slobody osoba za skutok, ktorý by podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nebol trestným činom. Otázky ústavnosti by v týchto prípadoch boli prinajmenšom legitímne. Pokiaľ ide o druhý moment – možnosť preskúmavania obojstrannej trestnosti pri postupe podľa vybraných ustanovení európskeho zatýkacieho rozkazu – prijatý text preambuly je úspechom Slovenskej republiky. Článok 4 odsek 6 rámcového rozhodnutia o európskom zatýkacom rozkaze totiž nebol do slovenskej právnej úpravy prevzatý práve v obave o ústavné dopady prípadného výkonu trestu odňatia slobody pre skutok, ktorý by nebol trestným činom podľa vnútroštátneho právneho poriadku. Nová úprava v rámcovom rozhodnutí však umožňuje skúmať obojstrannú trestnosť aj v týchto prípadoch s tým rozdielom, že je rozhodujúca pre určenie, či sa preberie výkon trestu, alebo sa vykoná európsky zatýkací rozkaz.

Ďalšou oblasťou, ktorá si zaslúži pozornosť, je oblasť účinkov uznaných cudzích rozhodnutí mechanizmom vytvoreným týmto rámcovým rozhodnutím. V kontexte prípravy novej právnej úpravy bude potrebné veľmi dôsledne vyhodnotiť, či takýmto rozhodnutiam možno priznať rovnocenné účinky ako rozsudkom slovenských súdov.

Bude tiež zaujímavé sledovať vývoj odovzdávania odsúdených osôb proti ich vôli (t.j. bez ich súhlasu) v kontexte základných práv a prípadnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, či Súdneho dvora Európskej únie.

Pokiaľ ide o toto rámcové rozhodnutie, transpozícia by sa v Slovenskej republike mala realizovať samostatným zákonom. Je tiež odôvodnené využiť (prinajmenšom na úvodné obdobie aspoň 5 rokov) všetky obmedzenia, ktoré rámcové rozhodnutie umožňuje – vrátane obmedzenia postupov podľa nového mechanizmu na rozsudky prijaté pred určitým dátumom (v súlade s rámcovým rozhodnutím), či vyhlásenia o možnosti preskúmavať obojstrannú trestnosť. Vyhlásenie je žiaduce aj v prípade možnosti požadovania prekladu rozsudku, či jeho podstatnej časti.